30. januára 2023

Slut Walk alebo „Pochod pobehlíc” je protestná akcia, ktorá pravdepodobne prekvapí už len svojím odvážnym názvom. Anglické slovo slut môžeme do slovenčiny preložiť ako pobehlica, šľapka alebo cundra. Pomenúvame takto ženu, ktorá má viacero sexuálnych partnerov s cieľom ponížiť ju alebo ju uraziť. Naopak, cieľom Slut Walk nie je ženy ponížiť, ale získať kontrolu nad týmto slovom a nebáť sa povedať, že som „šľapka”. Postaviť sa k tomu čelom, s nadhľadom, odvážne a vyzývavo, kráčajúc v opätkoch a minisukni. To, ako sa rozhodnem obliecť, by totiž nemalo nikomu dávať právo ma znásilniť.

Na týchto protestoch môžu byť ženy, muži, mladí a starí ľudia oblečení ako chcú. Nikto ich nenúti prísť iba v spodnom prádle alebo naopak v rifliach. Ich základom je sloboda rozhodovania v tom, kým chceme byť, ako chceme vyzerať s jediným cieľom – naučiť sa rešpektovať jeden druhého a otvoriť často kontroverznú tému, ktorou je násilie voči ženám.

Keď si pozriete zábery zo Slut Walk protestov, ich cieľom nie je vás ukolísať pred obrazovkou a mávnuť rukou s tým, že sa pozeráte na ďalší bezvýznamný protest. Naopak, Slut Walk vás má vyviesť z komfortnej zóny, ľahostajnosti alebo ignorancie. Je totiž absolútnym mýtom, že ženy, ktoré sú znásilnené, sú od podstaty „zlé” a vyzývavé a že mužov priam pozývajú k tomu, aby ich znásilnili svojím výzorom a správaním.

Prečo je v nás tento mýtus „vyzývavých žien” tak zakorenený? Vychádza z niečoho, čo poznáme už z dávnych dôb, napríklad z obrazov namaľovaných maliarmi pred niekoľkými stovkami rokov (napríklad obraz od Edouarda Maneta – Luncheon on the Grass alebo Olympia). Keď nabudúce prídete do galérie a uvidíte na obrazoch veľké množstvo nahých žien, skúste sa vcítiť do role toho, pre koho boli tieto obrazy namaľované. Myslíte si, že ženy si nechávali maľovať tieto obrazy, že si ich vystavovali vo svojich salónoch? Odpoveďou je, samozrejme, že tak ako väčšina vecí v minulosti, aj obrazy boli v prvom rade určené pre mužských divákov. A tí sa chceli pozerať na ženy hlavne ako na objekt, na ktorý sa môžu pozerať nerušene, z dostatočnej vzdialenosti, a ktorý im patrí a môžu si s ním robiť, čo len chcú.

V súčasnosti sme sa od obrazov presunuli k filmom, seriálom, sociálnym sieťam a k pornografii, ktorá je často plná násilia. Čokoľvek dnes zadáte do vyhľadávača, to vám nájde. Stále je však väčšina pornografie, ale aj bežných reklám založených na tom, že sú v nich ženy prezentované ako objekt sexuálnej túžby heterosexuálnych mužov. Dalo by sa povedať, že nielenže sú ženy stále vnímané ako veci a nie ako slobodné ľudské bytosti, ale dokonca dávame tejto násilnej kultúre a kultúre samotného znásilňovania obrovský priestor na verejnosti. My sa na to chceme pozerať, baví nás to a nevieme prestať scrollovať Instagramom a posudzovať ľudí len na základe ich výzoru. Je nám jedno, čo nám chcú fotkou povedať, hlavne aby na nej pôsobili „dokonale”.

Napriek tomu, že vznikli feministické hnutia ako MeToo alebo Slut Walk, ktoré dávajú obetiam znásilnenia priestor na to, aby sa nebáli znovu otvoriť svoje traumatické zážitky a prehovoriť o nich verejne, veľa ľudí ich stále nedokáže pochopiť. Nájde sa stále mnoho takých, čo považujú znásilnené ženy za šľapky, ktoré samy túžili po tom byť znásilnené (takzvaný „slut shaming”) a obviňujú ich napriek tomu, že sú obete (takzvaný „victim blaming”).

Z feministického hnutia sa postupne stáva pojem, ktorý ľudia vnímajú negatívne, často mu vôbec nerozumejú a dokonca ho prekrúcajú. Myslím, že aj z toho vychádza pocit beznádeje, ktorý obete znásilnenia často zažívajú. A pritom ženy sú rovnaké ľudské bytosti ako muži, nemali by teda byť považované za veci. Na tomto základe je založený aj Slut Walk. Prečo sa feministické hnutie samé nazvalo pobehlicami? A prečo nie? Kto má právo rozhodovať, ako ženy chcú samé seba nazývať alebo ako sa majú obliekať a ako sa majú správať? A ešte na základe toho posudzovať ich traumatické skúsenosti?

Slut Walk sa začal pôvodne v Kanade, keď jeden policajt z Toronta odkázal ženám, že ak nechcú byť znásilňované, tak by sa mali prestať obliekať ako šľapky. Nielen v Kanade, ale aj po celom svete sa vzápätí zdvihla vlna odporu voči tomuto komentáru. Predstavte si, že ste človek, ktorého niekto sexuálne zneužil. Viete si predstaviť, aké to musí byť keď zo slov polície, ktorá sa stavia do role ochrancu počujete, že si za svoje znásilnenie môžete samy? Ja nie. A nikdy by som to zažiť nechcela. A možno práve vďaka protestom, akým je Slut Walk to ani nikdy nebudem musieť zažiť, pretože bude v našej spoločnosti dostatočná osveta a budeme dostatočne tolerantní jeden voči druhému.

V ideálnom svete by sa ženy nemali báť ísť samé po ulici, nemali by sa báť si obliecť akékoľvek oblečenie a mali by sa v ňom cítiť nielen bezpečne, ale pokojne aj krásne, zvodne a vyzývavo.

Otázky na otvorenie skupinovej diskusie:

  • Vieš si predstaviť, že by si sa protestu Slut Walk niekedy zúčastnil/a? Myslíš, že to vyžaduje určitú odvahu alebo nie? Prečo?
  • Myslíš si, že je dôležité, aby na protesty za ženské práva chodili muži? Ako by sa k tejto téme mali postaviť muži?
  • Prečo je dôležité, aby obete znásilnenia mali pocit bezpečia na to, aby dokázali o svojich zážitkoch hovoriť na verejnosti? Prečo je dôležité o nich hovoriť?

Zdroje:

http://artissues-bodyrepresentation.weebly.com/the-male-gaze.html

https://www.huffpost.com/entry/slutwalk-united-states-city_n_851725

https://www.bbc.co.uk/news/uk-13739876

http://www.wavaw.ca/slutwalk-vancouver-a-march-to-end-rape-culture/

Klára Jurštáková

Doktorandka v oblasti sociálnej psychológie, ktorá sa špecializuje na správanie ľudí počas masových protestoch. Pochádza z Púchova, a psychológiu vyštudovala na University of St Andrews v Škótsku a na University of California v Los Angeles. Momentálne učí na univerzite v Canterbury a pracuje na rôznych výskumných projektoch so skupinou psychológov v Británii, ktorí aplikujú sociálnu psychológiu na udalosti v reálnom živote, spolupracujú s políciou na bezpečnosti počas protestov a športových podujatí.

Archív autora