Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Milý čitateľ, prinášam ti správu o tom, ako som sa vyrovnávala s dôsledkami vojny na Ukrajine. S dôsledkami, ktoré sa dotkli tých ľudí, ktorí spadajú do skupiny tých najzraniteľnejších – detí, rodín s mnohými deťmi, rómskych rodín, ktoré pre diskriminačné nastavenie Európy nedosiahli na rovnakú kvalitu pomoci, ako ostatní.
Predtým, ako som začala svoju podporu cieliť špecificky na rómskych utečencov z Ukrajiny, som pomáhala všetkým ukrajinským utečencom. Vojna na Ukrajine mnou úplne otriasla a hlboko sa dotkla tých najdôležitejších životných hodnôt, ktoré zastávam. V škôlke sme zorganizovali zbierku, bola som niekoľkokrát na miestnom stretnutí koordinácie dobrovoľníkov, zoznámila som sa s komunitou utečencov v mieste, kde bývam. Sem tam bolo treba oblečenie pre miminko alebo kočík a ja som buď dala, čo som mala poruke, alebo som informácie o tom, čo je potrebné, posunula ďalej.
Keď ale nástroje zriadené vládou, ktoré majú pomáhať ľuďom na úteku, začali pre Rómov zlyhávať, pocítila som silné volanie. Bolo jasno a začiatkom apríla som sama zašla na KACPU, aby som sa dohodla s vedením na tom, že je potrebné mať na mieste rómskych tlmočníkov, ktorí rozumejú danej kultúre a majú s ňou skúsenosť. Aké nečakané pre mňa bolo vidieť, že majú ozajstný záujem to riešiť. Behom niekoľkých dní začala spolupráca.
Ja sama neovládam ani jeden z potrebných jazykov dostatočne (ukrajinčina, rómština, maďarčina) a tak som rozhodila siete a kto sa neozval – Dana Hrušková, ktorá mnoho rokov pracuje pre mesto ako terénny pracovník, a tá priviedla Ivana Veselého, osobnosť rómskej politiky v Čechách. Oboch vnímam ako veľké bytosti a je mi cťou sa od nich učiť. No a v ten moment začala naozaj tvrdá práca. Často v teréne a s niekoľko hodinovými poradami denne. To boli prvé dva mesiace. Všetko sa rýchlo menilo a stále mení. Jedna vec je pracovať v teréne, druhá zbierať dáta, tretia vyjednávať, štvrtá sledovať médiá, a to všetko v režime krízovej intervencie.
Napriek tomu, čo všetko sa robí, je ťažké dohľadať čísla: koľko rómskych utečencov prišlo, koľko z nich dostalo dočasnú ochranu, koľkým z nich bolo/nebolo umožnené o ňu požiadať, a pod. Tieto čísla považujeme za dôležité, ale nemáme ich. Boli momenty, keď sa vedelo, že niečo medzi 2000-2500 rómskych utečencov pobýva v ČR. Samozrejme, že toto číslo je veľmi nestabilné. Ubytovanie pre nich bolo v detenčných centrách Bělá a Vyšní Lhoty, v stanovom mestečku v Troji, v Malešicích. Potom sú ešte nejaké ubytovne, stavať sa bude tuším ďalšie mestečko niekde pri Brne. Ubytovacia kapacita spomínaných zariadení môže byť trebárs do 1000. Ale pretáča sa ich tam tak 4x viac, veľká fluktuácia je v dôsledku nestabilných podmienok.
Utečenci prichádzajú z rôznych častí Ukrajiny. Stretla som rodiny z Kyjeva, Ľvova, Zakarpatia. Ja s nimi hovorím buď česky, alebo s pomocou prekladateľa. Tu musím poďakovať všetkým svojim kamarátom, ktorí mi občas cez telefón pomáhajú s prekladom. Mrzí ma, že mám tak nízku jazykovú vybavenosť, Angličtina sa mi teraz veľmi nehodí. Nahradzujem to empatiou a túžbou im porozumieť a podporiť ich. Pre tieto rodiny nie je nikde v Európe veľa miesta pre zastavenie, a tak migrujú častejšie ako iné skupiny. Tiež sa vracajú naspäť za rodinou alebo kvôli pohrebom – to bohužiaľ zažívame často. Pokiaľ im česká vláda odopiera pomoc v podobe adekvátneho bývania, zaistenia stravy a pracovných príležitostí, tak tí ľudia tu skutočne budú len prežívať a vracať sa tam a naspäť. Je to historicky známa nútená migrácia, žiadne romantické dobrovoľné kočovanie, ale v podstate vyhnanie nedôstojnými podmienkami.
Základný kameň úrazu je ubytovanie. Už na začiatku apríla, keď som prišla prvý raz do KACPU (Krajské centrum na pomoc utečencom z Ukrajiny) bolo zistené zo strany hasičov, že tieto skupiny ľudí sú vlastne neubytovateľné. Pretože, čuduj sa svete (ironicky), nikto ich nechce ubytovať tak ako bežne ubytováva nerómskych utečencov. Niekoľko málo skúseností, keď hasiči neavizovali dopredu, že sa jedná o Rómov a následne privážali neprijatých rómskych utečencov od ubytovateľov naspäť na KACPU, ich pravdepodobne donútilo jednať inak, než je bežné. Nastavili si pravidlo, že najskôr musí mať rómsky utečenec kde bývať, a až potom môže žiadať o dočasnú ochranu. Je to cyklické, neznášanlivosť voči Rómom zo strany majoritnej spoločnosti zapríčinila onú neubytovateľnosť rómskych utečencov a zároveň starostovia prejavujú nechuť ubytovať Rómov, pretože predsa nepôjdu proti svojim voličom, ktorí jasne dali najavo, čo chcú a čo nie. Tu ale musím uznať, že sprievodná sociálna práca s rómskou komunitou, ktorú robia samotní Rómovia, zvyšuje šancu na úspešné pobývanie danej utečeneckej rodiny v Čechách. Tá kultúrna prepojenosť a porozumenie, ktoré tu vzniká, je nenahraditeľné.
Je potrebné zmeniť základné nastavenie a priniesť protiváhu k diskriminácii, to znamená na vládnej úrovni zodpovedne prijať pozíciu bohatého štátu, ktorý disponuje nielen bohatstvom materiálnym, ale tiež hodnotovým. Žiť v praxi s vedomím toho, že každá spoločnosť je slobodná až vtedy, ak je slobodný jej najslabší článok. Pre nás Čechov je sloboda úplný fenomén, je dôležitá. Jej význam ale nespočíva v tom robiť si bezohľadne to, čo vyhovuje mne, ale postarať sa o to, aby aj ten „najslabší” mal takú kvalitu života, že bude môcť zažívať pocit slobody. Ten nezažije, keď nemá čo jesť.
Každý, kto k nám prichádza z vojny, stáva sa súčasťou nášho spoločenstva tu a teraz a je potrebné k nemu pristupovať predovšetkým s úctou, rešpektom a ľudsky. V tom vláda úplne zlyhala a nech je jej to pripočítané k dlhu, ktorý má nie voči Rómom, ale ktorý má sama voči sebe. Spoločnosť, ktorá je schopná najskôr sledovať vojnu v priamom prenose na svojich televíznych obrazovkách, a následne necháva obete tejto vojny spať na zemi hneď vedľa prosperujúcich obchoďákov, kam chodí nakupovať, tak takáto spoločnosť má mnoho čo vysvetľovať. Riešením tejto situácie by bola rýchla a dôkladná sebareflexia, preskupenie hodnôt a priorít, a premyslená systémová a systematická práca na celonárodnej úrovni.
Možno niektorí z vás teraz namietnu, že by s nimi aj tak boli problémy. Čo sa týka „problémov”, tak ja nemám toto slovo v obľube. Medzi rómskymi utečencami z Ukrajiny som stretla mnoho vynikajúcich pracovitých a kreatívnych ľudí, od ktorých by som sa mnohému mohla priučiť. Ale dajme tomu, že niektorí naozaj môžu byť negramotní, alebo môžu mať dvojité občianstvo (týka sa to asi piatich ľudí zo sto), alebo im môže chýbať pečiatka v pase (čo nie je dôvod k neudeleniu ochrany), alebo sú príliš početnou rodinou, alebo niečo… Nech už je to akokoľvek, tak ja osobne by som sa hanbila povedať niečo neblahé na adresu človeka, ktorý uteká pred vojnou. Vídavam sa s nimi často, snažím sa porozumieť a s pokorou musím povedať, že moje chápanie je len obmedzené. Nemám ich tragickú životnú skúsenosť, neutekám pred hrozbou bombardovania alebo smrti hladom. Myslím, že mnoho vecí, ktoré nazývajú niektorí slovom problémy, alebo vynášajú súdy o konaní týchto utečencov, vyplývajú hlavne z toho, že si nevieme predstaviť, čo im chodí hlavou, čo prežívajú a ako svoju životnú situáciu vyhodnocujú. Som si istá, že aj v bezpečnej krajine stále fungujú v režime „prežiť” (to znamená neumrieť). Aj keby by sme tomu chceli porozumieť, museli by sme sa veľmi snažiť. Naše životy zatiaľ ešte stále prežívame v parádnom blahobyte, ktorý nám znemožňuje niečo také pochopiť. Samozrejme, môžeme prejavovať empatiu a byť láskaví, ale rozumieť ich situácii a súdiť ich, na to si myslím nemáme mandát. Alebo aspoň ja nie.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. V čom vidíte najväčšie riziká toho, že sa zopakujú následky dehumanizácie z 20. storočia? 2. Poznáte okolo seba niekoho, kto pomáha utečencom?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
