1. decembra 2022

Dokážeme sa zbaviť vojen? Akou cestou sa potrebujeme vydať, aby sme poslali vojnu do učebníc dejepisu? Na tieto zložité otázky neexistuje jednoznačná odpoveď, ale myslím si, že je nevyhnutné, aby sme ju spoločne skúsili začať hľadať.
Keď sa pozerám na zábery z Donbasu z roku 2014, vidím neskreslené, úprimné a surové zobrazenie reality, ktorá je poznačená hrôzami vojnového konfliktu. Dobrým svedectvom dôsledkov, ktoré so sebou vojna nevyhnutne prináša, sú zábery zúfalého náreku staršej dámy, ktorá oplakáva stratu svojej milovanej vnučky.

Dôsledky každej vojny sú natoľko komplexné a ťaživé, že ich ťažko dokážeme pomenovať. Každý pokus o pomenovanie dôsledkov vojny nám tak ponúkne iba útržkovitý a eufemizovaný, zjemnený pohľad do sveta bezbrehého násilia, beznádeje a zúfalstva. Napriek tomu, pravdepodobne sa väčšina z nás intuitívne zhodne na jednoduchých tvrdeniach, že vojna je zlá, a že by sme boli radi, keby žiadne vojny neboli.

Bohužiaľ, tieto zdanlivo samozrejmé tvrdenia neodrážajú to, ako sa správajú predstavitelia štátnej moci. Štáty stále takmer vôbec neriešia problémy bezdomovectva, ničenia planéty, hladu, chudoby, či sociálnych nerovností, no pokračujú v zbrojení. Neustále investujú do vývoja a nákupu nových zbraní, pričom ľudia aj dnes, v čase, keď ako ľudstvo produkujeme omnoho viac potravín, než potrebujeme,  ostávajú hladní.

Pekným príkladom hnutia, ktoré poukazuje na tento smutný a očividný paradox je medzinárodné hnutie Food not bombs (Jedlo namiesto zbraní), ktoré pôsobí aj v Bratislave. Členovia hnutia poskytujú vegánske alebo vegetariánske jedlo zadarmo tým, ktorí ho potrebujú, pričom týmto spôsobom ticho protestujú proti ničeniu Zeme, vojenským konfliktom, chudobe a za práva zvierat. Vedeli by sme si predstaviť, že by sa podobným spôsobom začali správať aj štáty? Že by aj tí, ktorí vydávajú rozkazy ostreľovať nemocnice, školy, či iné civilné objekty, presmerovali svoju pozornosť na riešenie pálčivých problémov ľudstva?

Mnohí mi hovoria, že je to utópia a nikdy sa to nestane. Vraj sú ľudia od prírody násilní a teda sa vojen nezbavíme. Musíme si však uvedomiť, že takýto pohľad konzervuje veľmi nešťastný stav, v ktorom sa prizeráme na vojnu ako na niečo “prirodzené,” teda ako na niečo, s čím sa musíme zmieriť. Takýto pohľad vyhovuje iba tým, ktorí sú na vrchole spoločenského rebríčka, teda oligarchom, miliardárom, politikom a zbrojárskej lobby, ktorej remeslom je špinavý biznis so smrťou.

Túto skutočnosť si málokto uvedomuje. Takmer vždy sú tí, ktorí z vojnového konfliktu profitujú práve ľudia, ktorí sú ekonomicky a politicky vplyvní. Pritom ťaživé dôsledky vojen znášajú takmer výlučne tí, ktorí sú ekonomicky, ako aj politicky menej privilegovaní. Vojna je tak fenoménom, ktorý prehlbuje ekonomické, ako aj politické nerovnosti.
Preto si potrebujeme osvojiť iný pohľad. Začnime kriticky skúmať slová tých, ktorí hovoria, že potrebujeme dávať viac peňazí na zbrojenie. Pýtajme sa ich: “Odkiaľ chcete brať peniaze na vojenskú techniku? Nie náhodou z peňazí, ktoré vezmete z rozpočtu na zdravotníctvo, školstvo alebo sociálny systém?” Apelujme na politikov, že vojna nie je oprávneným prostriedkom na dosiahnutie politických cieľov.

Tento text píšem v marci 2022, kedy sledujeme humanitárnu katastrofu “naživo” na obrazovkách našich smartfónov, počítačov, či na televíznych obrazovkách. Spôsobuje ju  brutálna a agresívna invázia vojsk Ruskej federácie na Ukrajinu. Cieľom “špeciálnej vojenskej operácie” ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajine má byť “demilitarizácia” a “denacifikácia” Ukrajiny. Skutočné použitie zbraní, ostreľovanie nemocníc a ďalších civilných objektov sa cynicky zdôvodňujú požiadavkou  “demilitarizácie.”
Takýto jazyk môžeme pokojne označiť ako militaristický newspeak, teda ako  jazyk, v ktorom moc tých, ktorí vyvolávajú vojny, deformuje pôvodný význam slov. Takýto jazyk vytvára pokrivenú realitu, v ktorej platí, že zabíjanie (iných) zachraňuje (naše) životy. Propaganda nám tak ponúka pohodlný príbeh o tom, že vojna je mier. Je veľmi dôležité, aby sme kriticky skúmali to, ako politici o vojnách hovoria a aby sme kriticky skúmali nenávistné reči politikov. Povzbudzovanie k násiliu a násilná rétorika je totiž prvým krokom k skutočnému násiliu. Svet bez vojen je tak svetom, v ktorom kriticky skúmame informácie,  svetom, kde nenaletíme mocibažným a vojnychtivým štváčom.

Vojna na Ukrajine, ako každá vojna, delí od seba rodiny, vyháňa ľudí z ich domovov, ničí infraštruktúru krajiny a je opäť aj v našich rukách, aby sme vojne povedali nie. Je preto veľmi dôležité, aby sme aj v našej spoločnosti neposkytli priestor plnému podriadeniu politického a spoločenského života vojenským princípom a hodnotám. 

Cesta obnovenia pretekov v zbrojení totiž v 21. storočí nie je z hľadiska ochrany životného prostredia trvalo udržateľná. Nezanedbateľným dôvodom pre takéto tvrdenie je skutočnosť, že armády patria k významným producentom skleníkových plynov, čím zhoršujú priebeh klimatickej krízy. Dobrým príkladom je armáda USA, ktorá ročne vyprodukuje viac emisií ako všetci obyvatelia a obyvateľky Portugalska dokopy. (Portugalsko má približne dvakrát viac obyvateľov, než Slovensko).[1] Jedná sa o doposiaľ podceňovaný a prehliadaný aspekt existencie armád. V súčasnej fáze klimatickej krízy však  nesmieme podceňovať takéto skutočnosti.

Na to, aby sme začali považovať mier za všeobecne zdieľanú spoločenskú hodnotu, potrebujeme začať viesť aj dôkladnú a kritickú celospoločenskú debatu o príčinách a dôsledkoch vojen. Potrebujeme sa rozprávať o nacionalizme, imperializme, či rasizme, ale aj o kultúre a spoločnosti ako takej. Potrebujeme sa rozprávať o tom, že tí, ktorí volajú po “obnovení veľkoleposti a slávy národa” vyslovujú myšlienky, ktoré za posledných  110 rokov vyústili do dvoch svetových vojenských konfliktov, ktoré zdecimovali celé generácie. Iba v kritickej diskusii v školských laviciach, v médiách, či v uliciach sa môže zrodiť nová generácia. Svet bez vojen môže priniesť iba generácia, ktorá naplní ideál piesne kapely Iné Kafe, generácia, ktorú už nebude baviť umierať za sny iných.



Otázky:

1.  Komu vojny prospievajú a komu vojny škodia?

2. Ako sa ja môžem podieľať na budovaní sveta bez vojen? Čo dokážem urobiť sám/sama, resp. s mojimi priateľmi/priateľkami?


[1] https://a2larm.cz/2019/07/americka-armada-znecistuje-zivotni-prostredi-vice-nez-140-zemi-sveta/

Ivan Dominik Greguš

Študent histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V diplomovej práci sa zaoberá problematikou slovenského environmentalizmu v postsocialistickom období. Spoluorganizoval diskusie venované problematike práv žien.

Archív autora