Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Tento text píšem 24. marca 2022, teda len niečo vyše mesiaca po predošlom texte. Moje najhoršie obavy sa naplnili. Vojna na Ukrajine vypukla s takou intenzitou a krutosťou, že sa označuje za najväčšiu humanitárnu a migračnú krízu od druhej svetovej vojny. O osudoch ľudí, akými boli babuška Aleksandra a deduško Ivan, sa mi už nepodarilo zistiť viac: nedá sa s nimi spojiť a všetky moje kontakty poutekali.
Polovica ukrajinských detí, ktorých je dokopy 7,5 milióna, musela opustiť svoje domovy. Mnohé si ponesú traumu na celý život.
Podľa OSN zahynulo na Ukrajine vyše tisíc civilistov, ale už v tejto chvíli (koncom marca) je jasné, že reálne čísla budú omnoho vyššie.
V čase, keď vypukla vojna, teda nad ránom 24. februára 2022, som aj ja bola na východnej Ukrajine, v Charkove. Môj program na ten deň padol; po vypuknutí bojov sa zrušila väčšina bežných aktivít, a ľudia v Charkove boli od rána vystavení bombardovaniu na okrajoch mesta.
Výbuchy a boje bolo počuť na Ukrajine v tento deň už pred piatou ráno: len niekoľko minút po tom, ako ruský prezident Vladimír Putin vyhlásil začiatok “špeciálnej vojenskej operácie” na “demilitarizáciu” a “denacifikáciu” Ukrajiny – a teda začiatok najkrutejšej vojny, ktorú Európa videla od konca druhej svetovej vojny.
Nájazd na Ukrajinu sa spustil zo všetkých troch strán, a mestá ako Kramatorsk, Slavjansk či aj Charkov, v ktorom som sa nachádzala, sa z minúty na minútu stali epicentrom konfliktu. V Charkove bolo dokonca už ráno vidieť zničené, horiace budovy, z ktorých sa vznášali oblaky dymu.
Okolo desiatej ráno boli na charkovskej vlakovej stanici prítomné tisíce ľudí, čakajúce v radoch na vlaky smerom do Kyjeva a iných západných miest.
No mnohé vlaky sa zrušili. Ako novinárka som trávila celý deň na stanici a robila rozhovory so zúfalými ľuďmi, ktorí sa obávali toho najhoršieho, ako čakajú na stanici s kuframi, domácimi zvieratami a celým majetkom a dúfajú, že sa im podarí ujsť.
“Je nám jedno kde pôjdeme, či do Európy, alebo inde,” povedal mi mladý muž na stanici. “Najskôr si musíme zachrániť holý život a potom uvidíme, kam pôjdeme ďalej.”
Sama som v tých chvíľach bola vystrašená a snažila sa zachrániť si život: už vtedy sa vedelo, že Charkov bude strategickým mestom pre ruskú okupáciu, a že kto chce prežiť, bude nútený mesto opustiť, kým sa dá.
Počas dňa som počula dva výbuchy a videla paniku miestnych, ktorí sa snažili ujsť z mesta, alebo si nakúpiť obrovské množstvo jedla a vody, aby sa im podarilo prežiť vojnu. V tých chvíľach bol Charkov tiché, vyprahnuté, predvojnové mesto, len na staniciach stáli hromady ľudí v panike.
Kolóny aút sa hýbali z Charkova smerom na západ; preplnené cesty a tisíce áut spôsobili nie len zlú dopravnú situáciu po celej Ukrajine, no vyústili i do dočasného nedostatku benzínu, ktorý ešte viac skomplikoval cestu všetkým tým, ktorí sa pokúšali ujsť z mesta na aute.
V ten večer Charkov obkolesili ukrajinské tanky pripravené brániť mesto. Ich zvuky bolo počuť aj v centre mesta, a hoci sa mi nepodarilo vyjsť z hotela v Charkove na ulicu, lebo takzvaný „komandantský čas“, teda zákaz opúšťania miesta svojho pobytu po desiatej večer v čase vojny, nepovoľoval civilistom pohybovať sa po ulici, zamestnanci SBS v hoteli mi potvrdili, že v celom meste sú prítomné tanky. Na druhý deň ráno, 25. februára, sa začala bitka o Charkov.
Zúfalí ľudia vrátane mňa utekali do bunkrov a do metra; v meste bolo počuť aktívne boje a sirény.
Už noc predtým trávilo mnoho Charkovčanov v meste a podzemných úkrytoch. Odhaduje sa, že v mestách ako Kyjev od toho dňa v metre začalo žiť vyše 15,000 obyvateľov.
V to studené ráno husto snežilo: sneh sa pridal k nedostatku benzínu a spôsobil ďalšie problémy všetkým utečencom, ktorí sa pokúšali mesto opustiť autom, alebo autobusom.
Kým mesto začali bombardovať, podarilo sa mi uniknúť na aute v spoločnosti iných novinárov. Bola som však nesmierne zasiahnutá tým, čo sa tam ďalej dialo. Mojou najväčšou obavou – okrem toho, že počas bojov umrú stovky nevinných ľudí – bolo i to, že všetkým tým, ktorí sa ostali ukrývať v metre, časom dôjdu zásoby jedla a najmä vody.
Podobne to neskôr bolo i v iných mestách, ako napríklad v Mariupole, kde okrem zranení ľudia umierali i od smädu – boli to prípady podobné tomu, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny.
Kyjev sa medzitým zmenil na pevnosť, ktorú obliehali ruské vojská – a situácia trvá dodnes.
V Mariupole zbombardovali pôrodnicu s tehotnými ženami a bábätkami, ktoré o niekoľko dní na to podľahli zraneniam: toto gesto sa stalo jedným z najväčších symbolov krutej, barbarskej vojny, ktoré otriaslo celým svetom.
Hrôza, ktorú som ja sama videla na tvárach ľudí pri úteku z Ukrajiny, sa nedá popísať. Cesty boli plné zúfalých utečencov; všetky mestá a dedinky, cez ktoré som šla na aute a v ktorých sa nebojovalo, boli plné ľudí na úteku.
Počas prvých siedmych dní vojny z krajiny utiekol jeden milión ľudí. Ďalšie milióny nasledovali. Koncom marca 2022 sa odhaduje, že v krajine bolo mimo svojho domova presídlených 10 miliónov ľudí.
Aká strašná musí byť táto vojna keď len v jej prvých hodinách a dňoch ušli milióny ľudí?
Dodnes myslím na deti, ktoré som videla ukrývať sa v bunkroch, na vydesené rodiny, a na babušky, ktoré plakali. Pamätám si zvuky výbuchov i tankov a som vďačná za to, že som sama prežila.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Prečo je dôležité popisovať vojnu a nepodľahnúť ruskej propagande? 2. Čo môže Slovensko urobiť, aby pomohlo ukrajinským utečencom?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
