Tri stupne nad nulou. Vonku je sychravo, vo vzduchu cítiť napätie a strach. Dobrovoľníci bojujú so svojimi pocitmi – nechcú plakať, musia byť silní. Nasilu sa usmievajú tvárou v tvár ľuďom, ktorí utekajú zo svojich domovov – len tak, v papučiach a v jednom ruksaku si nesú celý svoj život. Ich krajinu napadol agresor. Hnusný a krvilačný.
Bol štvrtok. Odporne chladné ráno. Výbuchy sa ozývali naprieč celým mestom a ľudí zachvátila panika a strach. Zo sekundy na sekundu sa im zmenil život. Pretočil naruby. Už nikdy nebude taký, ako kedysi. Rakety zasiahli ich obydlia a oni museli okamžite konať: ujsť do bezpečia.
Teraz nemôžeme byť ľahostajní a musíme mať otvorené oči, mysle a srdcia, povedala som si a nezaváhala som ani na sekundu pri myšlienke na to, že musím pomôcť. Som malá uškriekaná aktivistka, ale len kričať nestačí. Kontaktovala som neziskovky, spojila som sa s ľuďmi, ktorí na hraniciach pomáhali, nahlásila som si služby, zobrala dovolenku a vybrala sa naproti dobrodružstvu. Najemotívnejšiemu môjho života.
Byť dobrovoľníčkou na hranici s krajinou, v ktorej zúri vojna, bolo to najsilnejšie, čo som kedy zažila. Málokto si vie predstaviť, aké náročné je tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď sami viete, že nie je. Ale vy radšej dávate ľuďom nádej, že tu môžu začať nový život. Že tu sú v bezpečí. Že tu sa nemusia báť zvuku lietadiel a nebudú na nich padať bomby. Pretože ani vy neviete, či ste v bezpečí. Či náhodou tomu malému egocentrickému agresorovi neprepne v hlave ešte viac. Držíte sa. Dusíte sa. Vás to po pár dňoch prejde, ich nie.
Hranicou za tú onú noc prešlo tisíce ľudí. Do Vyšného Nemeckého prichádza asi tridsaťročná žena. V ruke má jednu igelitku a vedľa nej kráča približne trojročný chlapček. Sú unavení a vyčerpaní. Na ceste sú druhý deň, túžba po bezpečí je ich hnacím motorom. Mladému mužovi podávam do ruky čokoládu. Najskôr sa ma hanbí, potom si sladkosť vloží do svojho mini nákladného autíčka, ktoré stíska v ruke a dáme si high five. Sme kamoši. Namiesto mňa by si dal radšej high five so svojím otcom, to sa mu ale pravdepodobne tak skoro nestane, možno už nikdy.
O chvíľu neskôr podávam pani okolo päťdesiatky balík so základnými potravinami. Stíska mi ruku a ďakuje. Jej muž zomrel vo vojne, hovorí mi a mne sa roztrasú nohy. Matka sa lúči so svojimi deťmi. Odovzdáva ich do rúk svojich známych a vracia sa na Ukrajinu.
To, čo som zažila na hraniciach sa len veľmi ťažko opisuje slovami. Videla som tisícky ľudí, ktorí sú zúfalí. Ktorí sa boja. Ľudí, ktorým išla z očí beznádej. Ľudí, ktorí netušili, kam pôjdu, čo budú robiť. Boli však neskutočne láskaví, odhodlaní, odvážni a vďační.
Viete si predstaviť, že utekáte pred vojnou?
Viete si predstaviť, že už možno nikdy neuvidíte svoju rodinu? Že už nikdy nepadnete do náručia svojho milovaného? Že už nikdy nepohladíte po vlasoch svoju milú? Že ste už možno stratili svojho blízkeho na fronte, že musíte opustiť z minúty na minútu svoj život a začať ho niekde úplne inde? Dnes je to pol roka od momentu, kedy ruskí vojaci začali vraždiť nevinných ľudí. Ubehlo šesť mesiacov od začiatku prelievania krvi a ja si na to ráno, ktoré zapáchalo trpkosťou, pamätám úplne presne.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ak by ste sa Vy narodili a žili v krajine, kde je vojna a konflikty, rozhodli by ste sa pre útek? 2. Čo by ste ako človek na úteku očakávali od iných krajín, ktoré žijú v stabilite, mieri a majú možnosti prijať utečencov?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
