30. januára 2023

„Som presvedčený, že spoločným menovateľom nášho rozporuplného bytia je súboj so sebou samým. Ľudský egoizmus, ktorý nám rokmi pomáhal prežiť, je zároveň našou Achillovou pätou.”

Extrémne javy úzko spojené so zmenami klímy, ako sú záplavy, dlhodobé suchá či vlny horúčav, sú oveľa intenzívnejšie, než mnohé pôvodné predpoklady naznačovali.

Klimatické zmeny sa týkajú nás všetkých, no niektoré časti sveta sú svojou geografickou polohou predurčené byť postihnuté viac než iné. Očakáva sa, že v najbližších rokoch budú naprieč planétou týmito zmenami ohrozené ďalšie milióny ľudí. Už teraz v niektorých častiach Zeme mnohí obyvatelia narážajú na schopnosť tieto podmienky zvládať, adaptovať sa. V rámci medzinárodného spoločenstva sa predkladajú návrhy, ktoré majú za cieľ klimatickú krízu riešiť, tie sa však dostávajú do konfliktov s najrôznejšími záujmovými skupinami. Šetrenie prírodných zdrojov, zníženie spotreby, obmedzenie neekologickej dopravy, to všetko patrí k plejáde možností, ako sa vysporiadať s postupne ubúdajúcim časom, ktorý máme daný, aby sme ako ľudstvo zvrátili sebadeštrukčný kurz. Ako však vysvetliť anonymnej skupine spoluobčanov, patriacich k tej bohatšej a vyspelejšej časti sveta, aby sme pre blaho budúcich generácií poľavili zo svojich nárokov na životný komfort? Je možné v tak rozpoltenom a protikladnom svete nájsť zhodu v praktických krokoch, ktoré by viedli k zdarnému a udržateľnému riešeniu klimatickej krízy? Alebo nám nezostáva nič iné, len sa pripraviť na postupnú adaptáciu na nové podmienky, nezvratnú zmenu podnebia, boj o vodné zdroje, o naše miesto na Zemi? Človek si zvykne aj na šibenicu, vraví sa…

Viac ako dva roky chodievam pravidelne do transylvánskych hôr, kde spolu s priateľmi nakrúcam film o posledných obyvateľoch obce Geamăna. Dediny, ktorá už de facto neexistuje. Desiatky rokov mizne pod nánosmi toxického bahna vyprodukovaného z druhej najväčšej bane na meď v Európe. Veľká časť doliny, v ktorej sa obec rozprestierala, je zatopená. Z odkaliska trčí len špička kostolnej veže. Z pôvodných vyše tisíc obyvateľov dediny zostalo žiť v tesnom dotyku s odkaliskom dvanásť ľudí. Poslední starousadlíci, ktorí sa svojhlavo odmietajú vysťahovať. Plocha odkaliska sa naďalej zväčšuje, rok čo rok sa jeho hladina zdvihne o meter. Denne do Geamăny priteká 14-tisíc ton odpadovej hlušiny, 30-tisíc ton vápna a dažďová voda sfarbená od rôznych chemikálií. V niektorých častiach je hladina odkaliska tyrkysovo modrá, niekde je jej povrch šedý a tvrdý. V inej časti je zas farba vody sýto oranžová až červená. Odtieň závisí od typu chemickej reakcie. Z jazera trčia elektrické stĺpy, rozvody, vŕšky škridlových striech a koruny mohutných ovocných stromov. Krajina, ktorá náramne pripomína exteriéry výpravného postapokalyptického sci-fi. Svet vo svete, v ktorom sa zrkadlí osud ľudstva.

Pred štyridsiatimi rokmi nikomu z týchto ľudí nezišlo na um, že jedného dňa bude hladina odkaliska zarovno s ich domom. Po rokoch nastáva myšlienkový obrat: vedia, že budú musieť odísť, alebo sa presunúť vyššie do kopcov, aby unikli stúpajúcej hladine, no do poslednej chvíle sa odmietajú s týmto zjavným faktom zmieriť. Ešte predsa zostáva nejaký čas. Ešte je možné stráviť ho tu, v Geamăne, v rodisku, ktoré tak dôverne poznajú.

Každý jeden deň sa rutinne opakuje: ľudia dookola pracujú na svojich malých statkoch. Ráno vstávajú za tmy, najprv zaopatria zvieratá, až potom prídu na rad oni. Izolovaní vysoko v horách, akoby vystrihnutí z učebnice o devätnástom storočí, v dreveniciach, ďaleko od civilizácie. Priďaleko od hodnôt dvadsiateho prvého storočia. Je zaujímavé pozorovať, ako v Geamăne funguje život. Rytmus bytia ovplyvňuje najmä odkalisko a počasie. Ubiehajúce mesiace sa merajú striedaním suchých a daždivých dní a plynúce roky zas zatopeným kostolom. Z odkaliska vyčnievajúca kostolná veža vyzerá ako starodávne meradlo času. Podľa nej človek presne určí, koľko týždňov uplynulo od jeho poslednej návštevy.

Na druhej strane kopca pracujú ťažobné mechanizmy, vrčiace a pritom mĺkve stroje. Obhrýzajú kus hory a nepotrebný odpad odvádzajú sieťou podzemných potrubí do susednej doliny. Ďaleko z očí. Táto bohatšia strana kopca, zahľadená do makroekonomických čísel a exponenciálneho rastu, háji svoje vlastné videnie sveta: záujem väčšiny stojí nad záujmom jednotlivcov. Narastajúci dopyt po surovinách je nevyhnutné uspokojiť zvýšením produkcie.

Som presvedčený, že spoločným menovateľom nášho rozporuplného bytia je súboj so sebou samým. Ľudský egoizmus, ktorý nám rokmi pomáhal prežiť, je zároveň našou Achillovou pätou. Práve pre neutíchajúcu potrebu globálne expandovať, kumulovať statky, uspokojovať stále väčšie a špecifickejšie ľudské potreby, stojíme zoči-voči vlastnej potenciálnej záhube. Ako však vysvetliť anonymnému spoločenstvu ľudí, patriacich k tej bohatšej časti sveta, aby sme ako celok urobili niečo s naším neudržateľným spôsobom života?

Ľudia v Geamăne sa ocitli na odvrátenej, tej chudobnejšej strane kopca. Nedokázali zasiahnuť do chodu dejín, zmeniť ich či ovplyvniť, no možno ich ambíciou ani nikdy nebolo vstupovať do veľkých rozhodnutí. Väčšina z obyvateľov pasie kravy od svojich šiestich rokov. Keď vzniklo odkalisko mohli odísť, alebo zostať a prispôsobiť sa novým podmienkam. A tak sa aj stalo. Podobných komunít ako je Geamăna je vo svete mnoho. Za tie roky sa títo ľudia nedobrovoľne naučili koexistovať s environmentálnou katastrofou. Adaptovali sa na zmenu. Navykli si na sírový pach. Naučili sa, ktoré vodné zdroje sú nezvratne intoxikované. Ako ďaleko od odkaliska môžu vysadiť zeleninu, aby ju tento rok ešte nedostihlo bahno. Kde ešte kosiť a kde už nekosiť lúku.

Keď je človek dostatočne vnímavý a otvorený, môže si sadnúť na kameň, pozerať sa, a na tej chudobnejšej strane kopca vie nazrieť do našej potenciálnej budúcnosti.

Otázky:

  1. Stretli ste sa už osobne alebo vo svojom okolí s výraznejším problémom environmentálneho znečistenia?
  2. Ak by ste boli nútení žiť v blízkosti toxickej oblasti, aké obavy by to vo vás vyvolávalo?
  3. Akým spôsobom by mala spoločnosť reagovať na už existujúce environmentálne katastrofy spôsobené ľudskou činnosťou?
  4. Akým spôsobom by sa dalo predchádzať ničeniu životného prostredia na občianskej, štátnej a globálnej úrovni?
  5. Prečo je pri hľadaní odpovedí ako si poradiť s environmentálnym znečistením dôležitý aj hlas a reakcia majority?

Miro Jelok

Miro Jelok vyštudoval Ateliér dokumentárneho filmu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, pôvodne štúdium začínal v Ateliéri scenáristiky a dramaturgie. Pre RTVS realizoval dlhometrážny dokument o fenoméne ženskej migrácie, tej ekonomickej i politickej (Zasľúbená zem, prosím, vystupovať). Jeho krátky film (Pssst!) bol súčasťou celovečerného poviedkového filmu desiatich slovenských režisérov (Slovensko 2.0). Od roku 2020 nakrúca v Geamăne svoj celovečerný kino-debut. Pôsobí ako režisér, dramaturg, strihač a producent v spoločnosti VINȚAFILMS.

Archív autora