1. decembra 2022

Správanie a verejné vystupovanie dnešných pravicových extrémistov je v mnohých smeroch rovnaké alebo minimálne veľmi podobné tomu, ktorým sa vyznačovali ich historickí predchodcovia z radov fašistov. Aj preto sú dnešní pravicoví extrémisti označovaní ako neofašisti, teda noví fašisti. Napriek mnohým podobnostiam však existuje aj niekoľko zásadných rozdielov medzi tým, čo nám o fašizme povedia učebnice dejepisu či rôzne dokumentárne filmy a medzi tým, ako sa prezentuje dnes. Jedným z najpodstatnejších faktorov, ktoré tieto rozdiely zapríčiňujú, je charakter doby, v ktorej pôsobili a pôsobia.

Ako vieme, historický fašizmus sa rozvíjal v prvej polovici 20. storočia, kedy išlo o nový a z tohto dôvodu aj málo známy fenomén, ktorému sa v tom čase darilo získavať masovú popularitu medzi obyvateľmi viacerých krajín, čo vyústilo až k prebratiu moci fašistami v niekoľkých európskych štátoch ako Taliansko alebo Nemecko. Po 2. svetovej vojne, ktorá znamenala porážku fašizmu, sa však spoločenská situácia výrazne zmenila v jeho neprospech a fašizmus sa tak v dôsledku historických skúseností zdiskreditoval v očiach drvivej väčšiny ľudí.

Táto zmena znamenala aj zmenu povahy fašizmu, ktorý sa z pôvodného masového hnutia v medzivojnovom období premenil, až na pár výnimiek, na politicky bezvýznamné a málo početné skupiny a skupinky neofašistov. Tie sa však podobne ako ich historickí predchodcovia stále pokúšajú nabrať na sile a dostať sa, v ideálnom prípade, opäť k moci. Aby sa im to však čo najjednoduchšie podarilo, snažia sa spravidla od negatívneho imidžu fašizmu dištancovať a to tak, že sa maskujú a za fašistov sa preto vo väčšine prípadov buď neoznačujú, alebo takéto svoje označovanie zo strany iných kritizujú a odmietajú.

Ako teda zistíme, či je niektorá politická strana alebo združenie (neo)fašistické alebo extrémistické, keď sa tak buď neoznačuje alebo takéto označenie vyslovene odmieta? Slová občas môžu klamať a vytvárať falošné zdanie, avšak v politológii, čo je veda, ktorá skúma politiku, na to existuje niekoľko spôsobov, ktoré sa dajú spoľahlivo využiť aj pri bežnom uvažovaní. Jedným z týchto spôsobov je pozrieť sa na to, kto, s kým, na základe spoločných názorov, postojov a hodnôt vytvára spojenectvá a spolupracuje. Hovorí sa predsa „vrana k vrane sadá“ alebo tiež „kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť“. Určite je to tak mnohokrát aj vo vašej triede, že žiaci alebo žiačky s podobnými názormi, hodnotami či záujmami tvoria spolu jednu kamarátsku skupinu, kým žiaci a žiačky s inými spoločnými hodnotami zas vytvárajú iné skupiny.

Takéto správanie je prirodzené a inak tomu nie je ani v politike. Aj tam skupiny názorovo blízkych strán a hnutí vytvárajú rôzne koalície, frakcie, aliancie či združenia, v rámci ktorých spolupracujú buď na národnej alebo na medzinárodnej úrovni.

Zoberme si ako príklad stranu Kotlebovci-Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá je, ako ukazujú prieskumy, populárna aj medzi mnohými mladými ľuďmi [1]. Túto stranu jej kritici a odporcovia označujú za (neo)fašistickú a extrémistickú, avšak jej členovia, voliči a sympatizanti toto označovanie spravidla odmietajú. Kto z nich má teda pravdu? Pozrime sa, čo nám v tomto smere napovie to, s kým sa táto strana združuje a spolupracuje.

Kotlebovci-ĽSNS sú od roku 2016 členmi medzinárodného zoskupenia, ktoré sa volá Aliancia za mier a slobodu. Určite si niektorí z vás hovoríte – mier/sloboda? – to predsa neznie fašisticky. Presne tak! Pamätajte ale, slová občas môžu klamať. Čo tým mám na mysli? Táto Aliancia bola založená v roku 2015 a jej predsedom alebo ak chcete šéfom, je talianský politik a predseda strany Forza Nuova (Nová sila) Roberto Fiore. Ten v roku 2018 v rozhovore pre talianske noviny Il Corriere o sebe vyhlásil: „Ja nie som Hitler, nikdy som nebol nacista. Som však fašista.“[2]

Ďalšími členmi tohto zoskupenia sú okrem Kotlebovcov-ĽSNS napríklad grécka politická strana Zlatý úsvit, Národnodemokratická strana Nemecka či česká Delnická strana sociální spravedlnosti, ktorých členov ste mohli vidieť aj na videu. Čo majú tieto strany spoločné? Delnickú stranu, ktorá bola predchodkyňou Delnickej strany sociální spravedlnosti český Najvyšší správny súd v roku 2010 zrušil z dôvodu, že nadväzovala na nacizmus, neonacizmus a podporovala násilie. Bývalý predseda Národnodemokratickej strany Nemecka Udo Voigt zas označil Adolfa Hitlera za „veľkého nemeckého štátnika“ a navrhol, aby bola Hitlerovmu zástupcovi Rudolfovi Hessovi udelená Nobelova cena za mier[3]. A napokon predstavitelia gréckej strany Zlatý úsvit okrem toho, že pravidelne s obľubou hajlovali na svojich zhromaždeniach a prezentovali tak svoje sympatie k nacizmu a k nacistom, predseda strany Nikolaos Michaloliakos svojho času napísal: „Sme vernými vojakmi nacionálneho socializmu a ničoho iného“. Hovorca strany Ilias Kasidiaris zas označil Adolfa Hitlera za „veľkého sociálneho reformátora“.

Podobné príklady môžeme nachádzať aj u nás doma, či už ide o známe odovzdávanie šekov so sumou 1488, ktorá je neonacistickým symbolom, alebo výrokmi typu: „Neobhajujem žiadny režim, ale o tretej ríši vieme iba lži a rozprávky o 6 miliónoch a mydlách zo židov. O Hitlerovi sa učia samé klamstvá[4].

Čo teda naznačujú tieto príklady predstaviteľov členských strán a hnutí združených v rámci Aliancie za mier a slobodu? Ide naozaj o hodnoty, akými sú mier a sloboda, alebo ide o prejavy fašizmu a extrémizmu?

Otázka:

Ktoré sú podľa vás typické znaky a prejavy extrémizmu s ktorými ste sa stretli?


[1] https://dennikn.sk/1667913/ak-by-vo-volbach-volili-len-mladi-ludia-do-30-rokov-vyhral-by-kotleba/
[2] https://www.corriere.it/politica/18_febbraio_22/sono-fascista-ma-dico-no-chi-spara-o-picchia-5441628e-17a0-11e8-b6ca-29cefbb5fc31.shtml
[3] https://www.spiegel.de/international/germany/after-nominating-rudolf-hess-for-nobel-peace-prize-npd-leader-charged-with-inciting-race-hate-a-501910.html
[4] https://dennikn.sk/553396/vyrok-kotlebovho-poslanca-mazureka-k-holokaustu-po-policii-neprekaza-ani-prokurature/

Tomáš Nociar

PhDr. Tomáš Nociar, PhD - absolvoval magisterské štúdium politológie na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorát získal na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša kurz o pravicovom extrémizme a radikalizme. Vo svojom výskume sa zaoberá ideológiou krajnej pravice a populizmu.

Archív autora