Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Nacizmus, presnejšie národný či nacionálny socializmus, predstavuje najradikálnejší variant fašizmu. Ten sa rozvinul do podoby politických hnutí a strán po prvej svetovej vojne. Tvorili ich zväčša vojnoví veteráni, ktorí mali po demobilizácii problém začleniť sa do krízami zmietanej civilnej spoločnosti. Utiekali sa preto k pocitom vojnového kamarátstva, často jedinému svetlému momentu inak otrasných zážitkov. Vojenského ducha, ale aj hierarchiu, chceli rozvíjať aj v mierových podmienkach. Podobne ako vo vojsku, aj v politike mal fungovať systém rozkazov a ich poslušné vykonávanie podľa vodcovského princípu. Členov fašistických hnutí a strán spájali aj navonok uniformy, kvázi vojenské hodnosti a odznaky, pochody, piesne a pouličné násilie.
Základným princípom politiky sa mal stať boj. (Nie je náhoda, že zakladateľ nacizmu Adolf Hitler nazval svoj politický manifest Môj boj a radikálny časopis fašistickej Hlinkovej gardy sa zasa volal Náš boj). Fašisti bojovali proti takzvaným rozvratným silám, teda proti všetkému, čo zaváňalo humanizmom, internacionalizmom a emancipáciou, v politickej praxi najmä proti liberálom, marxistom a komunistom. Fašisti boli radikálni nacionalisti, obávali sa úpadku, fyzickej degenerácie národa, ba až národnej smrti, ktorú chceli odvrátiť očistou od vonkajších a vnútorných nepriateľov. Po politickom víťazstve malo nasledovať – a v prípade Talianska, Nemecka a neskôr ich satelitov aj nasledovalo – prenasledovanie politických odporcov, militarizácia spoločnosti, prípravy na vojenský revanš a nové imperialistické výboje.
Fašisti však nezostávali pri nacionalizme a v duchu imperialistických tradícií hlásali v menšej či väčšej miere rasizmus. V nacizme to doliehalo predovšetkým (hoci nie výlučne) na Židov, ktorých nacistická propaganda vykresľovala ako stelesnenie zla, Ancikrista a obviňovala ich zo sprisahania proti Nemcom a vlastne všetkým „rasovo hodnotným“ národom. Nacisti a ich prisluhovači Židov najskôr okradli a zbavili práv, a neskôr pristúpili k ich genocíde známej pod označením holokaust. Toto vraždenie v mene rasovej čistoty zasiahlo aj Rómov a v podobe takzvanej eutanázie dokonca aj samých Nemcov, ak mali tú smolu, že ich kvôli telesnému či duševnému postihnutiu označili za „nehodných života“. Ružová budúcnosť nečakala ani na Slovanov, ktorí mali po víťaznej vojne na Východe uvoľniť životný priestor „panským nadľuďom“. Prvou predzvesťou bol osud miliónov sovietskych vojnových zajatcov, ktorých v nemeckom zajatí doslova vyhladovali.
Propaganda na vojnovom Slovensku, pochopiteľne, nič z toho nespomínala. Slovenský štát vznikol z vôle nacistického Nemecka a bol mu – minimálne v zahraničnej politike, ale aj v ekonomike a vojenskej oblasti – úplne podriadený. S podriadeným postavením Slovenska sa nevylučovalo, že Hitler rešpektoval silnú pozíciu prezidenta Jozefa Tisa, a hoci v istých momentoch podporoval aj jeho politických rivalov Vojtecha Tuku a Alexandra Macha, nikdy sa nepokúsil Tisa odstrániť. To sa na prvý pohľad môže zdať nepochopiteľné, pretože Tiso bol katolícky kňaz. V očiach nacistických radikálov, najmä v prostredí elitných jednotiek SS, ktoré boli prerastené s políciou a zodpovedné za ideologický teror, Tisa diskvalifikovalo už jeho povolanie – kresťanské hodnoty pokladali nacisti za úplne menejcenné, respektíve za prejav otrockej morálky, vedúcej k rasovému úpadku.
Obaja štátnici mali navonok korektný vzťah. Hitler sa síce podľa niektorých svedectiev o Tisovi vyjadroval s opovrhnutím ako o „farárkovi, ktorý nám usilovne posiela Židov“. Tiso bol však v jeho očiach zárukou stability a to bolo presne to, čo Führer od svojho vzorného spojenca očakával. Tiso, naopak, prejavoval Hitlerovi úctu. Zdá sa, že naozaj uveril klamstvám o nacistickej Európe slobodných národov – napriek tomu, že sa na príklade Poľska, ale i Ukrajiny mohol na vlastné oči presvedčiť o opaku. Tiso Hitlera vychvaľoval ako záruku národnej existencie Slovákov: Führer im údajne daroval štát a zachránil ich pred rozkúskovaním medzi Poliakov (ktorých, pravda, krátko po vzniku Slovenského štátu na jeseň roku 1939 so Stalinovou pomocou napadol a pristupoval k nim ako k menejcenným otrokom) a Maďarov. Podľa Tisa nešlo o chladné mocenské kalkulácie, ale o prejav skutočného rešpektovania národného princípu. Hitler vraj mal k Slovákom zvláštny vzťah, lebo bojovali s Nemcami proti spoločným nepriateľom, Židom a komunistom – na rozdiel od Čechov, ktorí sa týmto nepriateľom zapredali, za čo ich údajne postihol zaslúžený trest.
Tiso a ľudácky režim zachovali nacistickému spojencovi vernosť až do trpkého konca. Povojnový proces s niekdajším prezidentom a „vodcom“, jeho odsúdenie za vojnové zločiny a vlastizradu a následná poprava z neho urobili mučeníka, ktorého jeho českí a komunistickí nepriatelia vraj obetovali, aby mohli opätovne ujarmiť slovenský národ. Tisov skoro až náboženský kult sa po komunistickom prevrate rozvíjal najmä v emigrantských kruhoch, no po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa vrátil späť na Slovensko. Jeho ohniskami sa stal Tisov rodný dom v Bytči a Martinský cintorín v Bratislave, kde bol údajne pochovaný. Dokedy tieto „púťové“ atrakcie budú lákať nacionalistov a neofašistov, ktorí snívajú o oživení nacistickej „Európy národov“, ktorej najväčšou prekážkou sú údajne multikultúrna Európska únia, Spojené štáty americké a Izrael, ukáže až budúcnosť.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ako spolu súvisia fašizmus a militarizmus? Aké sú ich spoločné znaky? V čom sa fašisti inšpirovali vojnou a vojenstvom? 2. Aký bol vzťah Jozefa Tisa a Adolfa Hitlera? Čo očakávali jeden od druhého?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.