Spoločným znakom akéhokoľvek radikalizovaného alebo extrémistického správania je v prvom rade vnímanie spoločnosti rozdelenej na dva proti sebe stojace tábory. Videnie spoločnosti cez pohľad „my – oni“ – ak nie si s nami si proti nám. V súčasnosti sú to napríklad tí, ktorí bezvýhradne dôverujú očkovaniu a tí, ktorí očkovanie zatracujú. Akékoľvek menej vyhranené názory nie sú vo verejnom priestore tak počuteľné, pretože nerezonujú v online diskusiách na sociálnych sieťach.
Názory a následné správanie ľudí v spoločnosti sa však prirodzene pohybuje na akomsi kontinuu alebo škále – sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že sa nosením respirátora udusia a vôbec ich neochráni, pretože prepúšťa vírus, ale nie molekulu vzduchu. Potom sú takí, ktorí rešpektujú nariadenia, ale nepokladajú respirátor za účinnú formu ochrany proti koronavírusu a potom sú tí, ktorí vidia v nosení respirátorov jeden z možných druhov prevencie voči ochoreniu COVID – 19 a trvajú na tom, aby ich nosili všetci a za každých okolností. Dokázali by sme samozrejme nájsť nespočetné množstvo názorov na túto problematiku bez ohľadu na to, čo hovoria vedecké výskumy. Aj napriek tejto rôznorodosti sa verejná diskusia v čase krízy zúžila na vnímanie tých, ktorí odmietali nosenie respirátorov, ako zásah do svojej osobnej slobody, prípadne ako zinscenovanú manipuláciu, či presadzovanie moci zo strany štátu a tých, ktorí bez akýchkoľvek výhrad dôverovali vláde a vedcom, že respirátor spomalí šírenie korona vírusu. Všetky názory nachádzajúce sa medzitým neboli počuteľné. Podobné je to aj v čase druhej kritickej situácie na, ktorú slovenská spoločnosť reaguje – vypuknutie vojny na Ukrajine. V spoločenskom priestore počuť iba tých, čo vojnu ospravedlňujú, považujú konanie Putina za jediné logicky možné, obávajú sa proamerickej orientácie našich vládnych predstaviteľov, sú proti členstvu Slovenska v NATO a za vojnu na Ukrajine vinia USA. Druhý tábor, stojí bez výhrad za Ukrajinou a jej predstaviteľom Zelenskym, ktorého velebí ako hrdinu západu, vníma Rusko a Putina ako stelesnené zlo, NATO a USA ako záchrancov. Opäť žiadne názory medzi tým nie sú počuteľné. Napríklad pokiaľ sa niekomu nepáči, že naši politickí predstavitelia podpísali zmluvu s USA, Putina vnímajú ako agresora, ale radšej by boli neutrálni, tak sú automaticky priraďovaní k niektorému zo znepriatelených táborov – buď si s nami bezvýhradne alebo si proti nám.
Takýchto príkladov v živote spoločnosti, by sme mohli nájsť mnoho. Rozdelenie spoločnosti na dva nezlučiteľné a proti sebe stojace tábory sa nazýva polarizáciou spoločnosti a väčšinou eskaluje v čase určitej spoločenskej krízy. Jej dôsledkom je prehlbovanie neschopnosti viesť dialóg a diskutovať vo verejnom priestore, ako i prehlbovanie neschopnosti vzájomne si porozumieť. Polarizácia narušuje spoločenskú kohéziu, ktorá nám ako spoločnosti umožňuje žiť spolu v rôznorodosti.
Toto sa veľmi efektívne deje na sociálnych sieťach, ktoré fungujú tak, že zámerne na základe naprogramovaného algoritmu selektujú informácie, ktoré vyhodnotia ako zaujímavé pre nás. To znamená, že pokiaľ klikám na profily a stránky, ktoré sa zameriavajú na ospravedlňovanie Putinovho útoku na Ukrajinu, tak opačné alebo iné informácie sa ku mne ani nedostanú. Ľudia sa tak uzatvárajú vo svojich bublinách a ignorujú iný pohľad na vec. Hľadáme potom skôr to, čo nás odlišuje ako to, čo máme spoločné.
Pokračovaním procesu polarizácie je snaha ponížiť členov nepriateľskej skupiny a to sa často deje prostriedkami tzv. dehumanizácie, ktorá je hanlivým vyjadrovaním sa o členoch opozičného tábora, či už sú to Rómovia, Rusi, Ukrajinci, ľudia na úteku, nacionalisti, liberáli či rusofili. Keď sa vo verejnom priestore označujú určití ľudia ako „paraziti“, „pijavice“ či „dezoláti“ alebo zaznievajú také heslá ako „s náckami sa nevyjednáva“, „najlepší nácek je mŕtvy nácek“, či „nie sme ovce“ – čo naznačuje, že tí ostatní ovcami sú, dochádza k degradácii určitých spoločenských skupín na úroveň „podľudí“ a k šíreniu nenávisti voči týmto skupinám.
Polarizácia často vyúsťuje až v dogmatizmus, čiže v akceptáciu jedinej, nespochybniteľnej a všeobecne platnej pravdy, či už v jednom alebo v druhom znepriatelenom tábore. Dogmatizmus zo svojej podstaty popiera demokratické princípy. Dehumanizácia zas otvorene popiera princípy základných ľudských práv určitých sociálnych skupín tým, že ich odmieta vôbec zaradiť do ľudskej ríše. Rétorika znepriatelených skupín však veľmi často používa pojmy ako demokracia, demokratické princípy, sloboda prejavu, či ľudské práva. A tak sa potom dogmatizmom bojuje za demokraciu, či obhajuje sloboda šírenia neprávd a konšpiračných tvrdení za účelom manipulácie davov. Nadužívanie týchto pojmov (demokratické princípy, ľudské práva) a ich používanie v nekonzistentných kontextoch zameraných na manipuláciu, vedie k vyprázdneniu týchto pojmov a ich nesprávnemu chápaniu. Čo máme teda na mysli pod ľudskými právami či demokratickými princípmi? Je vôbec možná absolútna sloboda? Aký je rozdiel medzi rovnosťou a rovnakosťou? Toto sú otázky, ktoré si nekladieme, ktoré dostatočne hlboko nepremýšľame a preto sa dostávame do pasce politických klišé a fráz.
Kritické myslenie neznamená prijatie opačného názoru, pretože je dobrý, je to spoliehanie sa na vlastné vedomosti a informácie z viacerých zdrojov, schopnosť usudzovať a argumentovať, hľadať chyby a zjednodušenia v argumentácii, zamyslieť sa nad tým, prečo niekto verejne činný tvrdí to, čo tvrdí a aké záujmy tým háji. Skrátka, prijať predpoklad, že veci nie sú tým, čím sa na prvý pohľad zdajú byť.
Otázky:
- Skúste si spolu so žiakmi a žiačkami odpovedať na otázky: Čo je demokracia a čo sú podľa nich demokratické princípy? Čo sú ľudské práva a kedy dochádza k ich porušovaniu? Je možná absolútna sloboda – kde končí moja sloboda? Aký je rozdiel medzi rovnosťou a rovnakosťou?
- Zadajte žiakom a žiačkam úlohu, aby sa pokúsili vyhľadať, čo najviac tvrdení ohľadne určitej stanovenej témy napríklad.: vojna na Ukrajine, očkovanie, korona vírus, či už v elektronických médiách alebo na sociálnych sieťach. Úlohou bude zoskupiť obsah týchto informácií do určitých kategórií a zároveň uvažovať o spoľahlivosti zdrojov.
