V13 VLOG: Psychológia davu

Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.

Naša spoločnosť má v sebe, bohužiaľ, veľmi silno zakorenený názor, že davy ľudí sú nebezpečné, že sa ich treba báť, treba ich spacifikovať, často aj za použitia násilia, pretože to vlastne ináč nejde. Je to jediný spôsob, ako zachovať poriadok.

Napriek veľkému množstvu výskumu je tento názor či teória “davovej psychózy” vnímaná vo veľkej časti spoločnosti ako tá správna. Zaslúžil sa o to hlavne Francúz Gustave Le Bon, ktorého kniha „Psychológia davu“ je stále považovaná za dobrý zdroj informácií, aj keď sa od roku 1895, kedy bola táto kniha vydaná, v našom vnímaní sveta a správaní ľudí veľa zmenilo. Napriek tomu sa Le Bonovi podarilo veľmi pevne zakoreniť myšlienku o iracionalite davov do našej spoločnosti. Nemusíte vedieť, že jej autorom je Le Bon ale aj tak ju nejakým spôsobom máte v hlave. Veta “ľudia sú ovce” je úplne bežná. Ale je to naozaj tak?

Aby sme pochopili, prečo je tento názor o “davovej psychóze” veľmi zastaralý, musíme si uvedomiť, kto bol Gustave Le Bon a ako a prečo táto teória psychológie davu vznikla. V 19. storočí sa vedou zaoberali iba privilegované časti spoločnosti, ktorým obzvlášť záležalo na tom, aby si zachovali svoje postavenie, majetok, peniaze a vplyv. Na masové udalosti, ako napríklad na Francúzsku revolúciu, sa, samozrejme, dívali so strachom, pretože davy ľudí žiadajúce nové práva alebo naozajstnú spravodlivosť a rovnoprávnosť ich, samozrejme, desili. Použiť preto „psychológiu“ (alebo akúkoľvek inú vednú disciplínu) na to, aby dominantné spoločenské vrstvy vytvorili okolo masových udalostí a protestov veľkú mieru negativity a strachu, bolo jedným z najlepších riešení tej doby.

Dnes sa však doba mení a my sme sa už predsa len posunuli ďalej nielen v čase, ale aj vo vnímaní sveta okolo nás. A za veľa toho posunu môžu práve masy a masové protesty. Sufražetky, Martin Luther King a hnutie za práva černochov v USA, ale aj pád Berlínskeho múru alebo Nežná revolúcia sú jasnými príkladmi. A tak, ako sa posúvame v histórii dopredu, posúvame sa dopredu, našťastie, aj v psychológii. Položme si niekoľko otázok.

Ak sú všetky davy násilné, ako môžeme vysvetliť, že na festivale sa ľudia nezačnú biť? Alebo, že vo veľkej rade na letisku je kľud a ľudia si radšej ťukajú do mobilov, namiesto toho aby sa hádali? V prvom rade si treba uvedomiť, že nie je dav ako dav. Existujú takzvané fyzické davy, napríklad skupina ľudí, ktorí spoločne cestujú v lietadle na dovolenku alebo v metre do práce. Títo ľudia sa väčšinou nepoznajú, a okrem spoločného cieľa cesty sa v podstate iba ocitli spolu na jednom mieste. Naopak, existujú aj psychologické skupiny, napríklad skupina hokejových fanúšikov, ktorí podporujú ten istý tím a sú spolu na zápase. Alebo skupina protestujúcich, ktorí sa zišli aby poukázali na nejaký spoločenský problém vo verejnom priestore. Psychologický dav je špecifický tým, že ľudia sú v ňom emočne prepojení a cítia túto prepojenosť. Aj keď sa všetci osobne nepoznajú, cítia sa byť k sebe automaticky bližší, pretože majú niečo spoločné, niečo, čo ich spája. A na toto nemôžeme zabúdať, ak chceme pochopiť, čo sa v davoch môže (a nemusí) stať.

Aká je skutočná psychológia davu?

Túto otázku si kladú mnohí sociálni psychológovia už skoro štyridsať rokov. Zo všetkých týchto štúdií môžeme jednoznačne povedať, že násilné protesty nie sú o chaose, nekontrolovateľných masách, bezbranných policajtoch a o tom, že masy dokážu ľudí premeniť v monštrá, ktoré len bezcieľne ničia a rabujú. Násilné protesty alebo takzvané “riots” sa dejú vtedy, ak ľudia cítia veľmi silne zakorenenú dlhodobú neprávosť, utláčanie a nelegitímne správanie voči nim. Môžu to byť pocity, ktoré spôsobuje správanie polície, alebo správanie kohokoľvek, kto má silu, dominantné postavenie a určitú moc. Takéto dlhodobo-zakorenené pocity spojené s udalosťou ako je vražda človeka, vytvárajú v spoločnosti rozdelenie na “my” a “oni”.

A práve použitie násilného správania môže dať minoritám alebo akejkoľvek znevýhodnenej skupine pocit, že na zlepšenie postavenia svojej skupiny sa už nič iné ako násilie použiť nedá. Násilné protesty sa v našich dejinách už objavili, objavujú sa teraz, a veľmi pravdepodobne sa ešte objavovať budú. Byť súčasťou veľkej masy ľudí, dáva jej členom pocit sily, spolupatričnosti a nádej na lepšiu budúcnosť. A práve ak masu tvorí skupina, ktorej hlas je často prepočutý, ktorej ľudia sú diskriminovaní, neprávom zatýkaní, ba dokonca vraždení, máme tu vyslovenú rozbušku, ktorej podobou je násilný protest.

Veľké množstvo štúdií ukazuje, že keď sa na násilné protesty pozrieme naozaj zblízka, uvidíme nie nekontrolovanosť, ale jednoznačné vzory správania a určitú dynamiku správania, ktorá pramení z takýchto situácií. Toto vidíme naprieč násilnými protestami, či už to boli náboženské násilné protesty v stredoveku, alebo násilné protesty proti hladu v Británii, násilné protesty v 60. rokoch minulého storočia v USA,  Londýnske násilné protesty v roku 2011 po tom ako polícia zabila Marka Duggana, a dokonca nedávne hnutie Black Lives Matter v USA, po tom ako polícia zabila Georga Floyda. Je jednoznačné, že veľká väčšina ľudí na takéto protesty neprichádza s primárnou myšlienkou kradnúť a ničiť. Vždy sa musíme dívať na dynamiku danej situácie. Davy nie sú jednotné, sú plné rôznych ľudí, ktorí sa ale stretli na rovnakom mieste kvôli spoločnému cieľu, pretože ich zrazu niečo spojilo, a môžu tak jednať na základe tohto “spojiva”, ktoré sa volá sociálna identita. Práve toto “spojivo” dokáže protesty rozšíriť do viacerých miest.

Rovnako, na základe tohto “spojiva”, sa potom začína prejavovať v každom proteste určitá dynamika skupiny. V takýchto protestoch si vždy vedia nájsť svoje miesto aj tí, čo sú násilnejší ako zvyšok ľudí, aj takí, čo prišli na protesty preto, aby rozpútali násilie, aby niečo ukradli, a podobne. Ale týchto ľudí nie je v dave väčšina, je to skôr menšina. Toto bolo ukázané v každom jednom výskume násilných protestov, napríklad počas londýnskych protestoch v roku 2011, ktoré sa do histórie zapísali svojou neuveriteľnou mierou násilia, podpaľovania a rabovania (minimálne ich tak zobrazujú v médiách), tvorili členovia gangov iba 13 percent protestujúcich. Takže obviňovať každého jedného zúčastneného, že je člen gangu nemá žiadne opodstatnenie v realite.

Ako zastaviť násilné protesty?

Psychologický výskum nezostáva našťastie iba v teoretickej rovine a v analýzach minulých udalostí. Práve naopak, profesori Cliford Stott a John Drury sa snažia čo najviac svojich poznatkov aplikovať do reality. Na základe týchto poznatkov veľa policajných oddielov a bezpečnostných zložiek už vie ako de-eskalovať protesty. Základom dobrého zvládania situácie zo strany polície je dať ľuďom pocítiť, že policajti sú jednými z nich, že sú na mieste pre ich vlastnú bezpečnosť, že vedú s ľuďmi dialóg. Zastavenie takýchto nepokojov závisí priamo od dialógu. Toto sa napríklad ukázalo efektívne v mestách ako v New Jersey, Camden alebo Michigan, kde sa dohliadajúci policajti zúčastnili na protestoch spoločne s ľuďmi a tak efektívne zvládli situáciu bez akéhokoľvek násilia.

Ako násilným protestom v budúcnosti zabrániť?

Násilné protesty sa objavujú vtedy, ak sa určité skupiny ľudí dlhodobo cítia byť diskriminovaní, utláčaní a znevýhodnení. Samozrejme, že najdôležitejšie je zastaviť násilie v protestoch okamžite, dokonca mu úplne predísť. Ale ani zvládnutie danej situácie nezabezpečí, že sa takéto udalosti nebudú opakovať. Ak nebudeme počúvať ľudí, ktorí teraz vyšli do ulíc, bude pre nich takýto typ protestu jediným spôsobom ako sa nechať vypočuť. Preto je také dôležité sa témami ako sú rasová diskriminácia, antisemitizmus a pravicový extrémizmus zaoberať nie až keď doslova horí, ale keď je kľud a mier.

Otázky na otvorenie diskusie:

1. Bol/a si niekedy na proteste alebo inom masovom podujatí (napríklad veľký koncert, futbalový zápas)? Aké to v tebe vyvolávalo pocity? Ako na teba pôsobili ľudia okolo teba?

2. Máš pocit, že si v médiách (internet, televízia) videl záznamy z nejakého pokojného protestu? Hovorí sa verejne o pokojných protestoch?

3. Ako by si zorganizoval protestnú akciu vo svojom meste? Aké organizácie by si oslovil/a a aký program by si pre protest navrhol/a?

4. Myslíš, že sa protestami dá dosiahnuť nejaká zmena v našej spoločnosti?

Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.

Zdroje: