V čase písania tohto textu (september r. 2022) žijeme tu v Európe v období neistoty. Epidémiu koronavírusu vystriedala vojna za hranicami, následná energetická kríza, inflácia a postupne stále väčší dopad klimatickej zmeny na náš život. Napriek tomu žijeme na kontinente, ktorý je pre väčšinu obyvateľov tejto planéty synonymom hojnosti. Na kontinente, kde sa začala hospodárska aj priemyselná revolúcia, urýchlená spaľovaním fosílnych palív. Okázalé bohatstvo európskych veľkomiest a ich honosných stavieb stojí nielen na fosílnych zdrojoch, ale aj na stáročiach koloniálneho dobývania.

Tu, v strednej a východnej Európe, sa často vnímame ako chudobnejšie, ekonomicky či politicky zaostávajúce národy oproti Západnej Európe. No tieto, pre nás zásadné, rozdiely sú skôr zanedbateľné oproti ekonomickej a politickej situácii krajín, nachádzajúcich sa na globálnom juhu, napríklad z opačnej strany Stredozemného mora.

Sú to „samozrejmosti“ ako pitná voda a kanalizácia takmer vo všetkých domácnostiach, centrálne vykurovanie či klimatizácia, pomerne vysoká zamestnanosť, sociálny systém, viac-menej funkčné zdravotníctvo a školstvo. Väčšina našich domácností má k dispozícii auto, chladničku, práčku a, samozrejme, elektrickú energiu. Sme zvyknutí, že energie v našich zásuvkách sú dostupné konštantne a za lacno. A napriek prvým extrémom počasia, žijeme v miernom pásme, ktoré doteraz zaručovalo stabilné poľnohospodárstvo a znesiteľné teploty.

Až teraz, v lete 2022, keď ceny energií – elektrickej energie, plynu a ropy – vyskočili do extrémnych hodnôt v dôsledku vojenského útoku Ruska na Ukrajinu, si začíname uvedomovať hodnotu neustále dostupných energií, ale aj zraniteľnosť našich ekonomík, závislých od spaľovania fosílnych palív a našu závislosť od nich.

Spaľovanie a extrakcia fosílnych palív (vrátane zemného plynu) má však ešte jeden nezanedbateľný, dnes už všeobecne známy a vedeckou komunitou potvrdený efekt – spôsobuje klimatickú zmenu.

Leto 2022 – extrémne teploty, ako nečakané 40-ky vo Veľkej Británii, a takmer rovnaké extrémy aj na Slovensku, sucho, ktoré spôsobilo dokonca neprieplavnosť mnohých európskych riek, či požiare od Kalifornie cez Portugalsko až po ruskú Sibír – to sú len niektoré viditeľné dopady na štáty severnej pologule. To, čo si zvyčajne neuvedomujeme je, že takéto a iné dopady už dávno výrazne zasahujú ekonomiky a bežné životy ľudí v krajinách globálneho juhu. A čo je podstatné, celé krajiny a taktiež jednotlivé domácnosti prežívajú suchá, povodne a iné extrémy počasia omnoho výraznejšie, ak je ich ekonomická sila nižšia.

Pred extrémnymi teplotami sa tieto rodiny nemôžu ukryť do klimatizovaných miestností a vozidiel- v niektorých častiach sveta v domácnostiach nemajú ani permanentne zapojenú elektrickú energiu (13 percent svetovej populácie). Suchá postihujú mnoho rodín a komunít doslova existenčne. Ich prežitie- vypestovaná úroda- závisí od priazne, či nepriazne počasia. Obdobie sucha vystriedajú extrémne záplavy, ktoré často dokonajú devastačný efekt na príbytkoch, či potravinách.

V čase, keď sa Európa, ale aj Čína vyrovnáva s dopadmi sucha (leto 2022 bolo v Číne najteplejšie v histórii záznamov), v Pakistane naopak zúria extrémne povodne a na konci augusta 2022 je jedna tretina celej krajiny pod vodou. Viac ako 1100 ľudí prišlo o život. Milióny ľudí prišli o svoje domovy. Povodne v Pakistane spôsobili podľa predbežných odhadov v krajine škody za viac ako desať miliárd dolárov.

Pre porovnanie: voda zatopila takú veľkú plochu ako takmer 5-krát územie Slovenska.

Príčina extrémnych dažďov: podľa vedeckej komunity takéto extrémne monzúnové dažde sú akcelerované klimatickou zmenou. Podľa mnohých vedeckých výskumov otepľovanie Zeme ovplyvňuje silu monzúnových dažďov a zvyšuje riziko extrémnych záplav.

Údaje Európskej únie hovoria, že Pakistan je zodpovedný za menej ako 1 % svetových skleníkových plynov otepľujúcich planétu, no napriek tomu je podľa globálneho indexu klimatického rizika ôsmou najzraniteľnejšou krajinou voči klimatickej kríze.

Pre exaktnejšie porovnanie: svetová priemerná ekologická stopa v roku 2016 bola 2,75 globálneho hektára na osobu (spolu 22,6 miliardy). Krajina, ktorá spotrebuje viac ako 1,73 gha na osobu, má dopyt po zdrojoch, ktorý nie je celosvetovo udržateľný, ak by každá krajina prekročila túto úroveň spotreby. Priemerná ekologická stopa Pakistanu je 0,79 gha/os, kým na Slovensku je táto stopa 4,06 gha/os (naša krajina sa nachádza na 57 priečke spomedzi všetkých štátov, kým Pakistan je takmer úplne na konci, na 184 priečke). (Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_ecological_footprint)

Zvyčajne teda platí, že krajiny, ktoré majú najmenší podiel na klimatickej kríze, znášajú jej najvážnejšie dôsledky. Je teda veľmi logické a pravdepodobné, že z týchto krajín sa budú jednotlivci snažiť migrovať tam, kde budú môcť bezpečne a dôstojne žiť. Bežne o tejto migrácii nepočujeme v správach, keďže sa poväčšine deje v rámci tej-ktorej krajiny. Pokiaľ sa však celé krajiny stanú neobývateľnými vďaka extrémnemu počasiu, je takmer isté, že migračné vlny sa dotknú aj Európskej únie a to oveľa zásadnejšie, než v prípade utečeneckej vlny zo Sýrie v roku 2015.

Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) od roku 2008 v dôsledku udalostí súvisiacich s počasím – ako sú záplavy, búrky, lesné požiare a extrémne teploty – bolo ročne nedobrovoľne vysídlených 21,5 milióna ľudí (aj v rámci daného štátu). Očakáva sa, že v nadchádzajúcich desaťročiach do roku 2050 by mohlo byť celosvetovo vysídlených 1,2 miliardy ľudí v dôsledku klimatických zmien a prírodných katastrof (podľa predpovedí medzinárodného think-tanku IEP).

Vidíme, že nedostatok vody, sucho alebo naopak povodne sú mnohokrát príčinami pohybov celých komunít. Podieľajú sa na stupňovaní politického napätia a sú spúšťačmi vojen. A hoci už dnes mnoho ľudí opúšťa svoje domovy pre klimatickú krízu, je zvyčajne ťažké túto príčinu jednoznačne potvrdiť. Aj preto sa zatiaľ oficiálne nezaviedol štatút „klimatického utečenca“. Povedomie o klimatickej zmene v rurálnych komunitách globálneho juhu nie je tak jednoznačné ako v ekonomicky vyspelých krajinách, preto je málo pravdepodobné, aby ju uviedli ako príčinu prekročenia hraníc. Dôvody na opustenie domova sú väčšinou pre nich spojené s veľmi konkrétnymi, existenčnými zmenami – úroda zničená suchom alebo extrémnymi lejakmi vedie k opusteniu tradičného farmárskeho spôsobu života a migrácii do miest. Tam často upadajú do ešte väčšej chudoby v dôsledku nezamestnanosti alebo pracujú v nehumánnych podmienkach za podpriemernú mzdu. Mnohokrát až tieto sekundárne následky podnietia ich rozhodnutie opustiť krajinu. Vojenské násilie sa neraz stupňuje práve v oblastiach zasiahnutých klimatickou krízou, či ako následok sporov o vodné zdroje.

Konflikt v Sudáne a Južnom Sudáne je obyčajne považovaný za prvý konflikt, ktorý bol výrazne ovplyvnený klimatickou zmenou (určité indície však smerujú k podobným súvislostiam aj pri vojne v Sýrii). Dárfúr bol podľa pozorovateľov „konfliktom klimatickej zmeny“ pre prepojenie environmentálnych a politických príčin konfliktu. Oblasť Dárfúru tvoria rôzne klimatické pásma, od suchých púští na severe po takmer tropické podnebie na juhu. V posledných desaťročiach pred vypuknutím vojny saharská púšť každým rokom postupovala viac a viac na juh a priemerné ročné zrážky sa znížili o 15 až 30 percent.

Vysychanie studní. Extrémne horúčavy dosahujúce až 50 stupňov Celzia (v r. 2022 napr. v Indii), pred ktorými sa nie je kde schovať vo vyprahnutej krajine. Nedostatok kvalitnej vody vedúci k nízkej hygiene a nárastu chorôb. Pokles objemu úrody spôsobujúci rast cien a tým pádom akceleráciu chudoby. Dôvody na migráciu sú v mnohých krajinách úplne hmatateľné. Nejde o malý diskomfort, ktorý vyrieši posunutie klimatizácie na vyšší stupeň výkonu.

Priemerná teplota oproti predindustriálnemu obdobiu stúpla aj v Európe, a to už viac ako o 2 stupne Celzia (severná pologuľa sa otepľuje rýchlejšie ako južná). Ak však zásadne neztransformujeme náš priemysel a štátne politiky, ak adresne nezdaníme najväčších znečisťovateľov a nezmeníme niektoré návyky nášho každodenného života, máme našliapnuté k celosvetovému otepleniu o viac ako 4 stupne Celzia. To ale už bude aj tento kontinent žiť v neistote extrémnych výkyvov počasia, výpadkov elektrickej energie a sociálnych nepokojov.

Môžeme začať postupnú, cielenú transformáciu našej neudržateľnej civilizácie teraz, alebo si ju neskôr vypýta planéta sama.

Otázky:

  1. Skúste si spolu so žiakmi a žiačkami predstaviť, ako sa zmení náš každodenný život o 20 – 30 rokov vďaka klimatickej zmene. Ako sa vyššie teploty a extrémy počasia napríklad podpíšu na detailoch nášho dňa? Napríklad na spotrebe vody, energií, na našom oblečení, strave, alebo zamestnaní? Potom skúste podobne popísať ako tieto zmeny zasiahnu niekoho, žijúceho pod hranicou chudoby (napr. na Slovensku, ale aj v krajinách „globálneho juhu“).
  2. Skúste sa so žiakmi vcítiť do situácie človeka, ktorý sa rozhodne opustiť svoj domov, miesto, ktoré dôverne pozná a kde má vzťahy/rodinu. Aké môžu byť dôvody pre také zásadné rozhodnutie? Kedy by ste sa vy rozhodli opustiť domov a putovať (napr. aj za cenu ohrozenia života) inde? Skúste pomenovať tie z príčin, ktoré môžu byť zapríčinené klimatickou zmenou. Úvahy môžete doplniť prieskumom informácií o klimatickej zmene- jej dopadoch na extrémy počasia. Napríklad aj zo správ IPCC (International Panel for Climate Change).
  3. Klimatická zmena je spôsobená emisiami skleníkových plynov. Skúste spolu so žiakmi a žiačkami uvažovať, čo môžete zmeniť v živote ľudí, aby tieto emisie výrazne klesli? Čo by naopak mal robiť štát a politici?

Oto Hudec

Oto Hudec je slovenský multimediálny umelec, ktorý vytvoril a vystavil svoje nedávne práce na Slovensku, v Rakúsku, Južnej Kórei, Cabo Verde, Portugalsku a USA. Tvorí videá, nástenné maľby, animácie, sochy a diela pre verejné priestranstvá o imigrácii, utečencoch, klimatickej kríze a dopadoch globalizácie na životné prostredie. Jeho projekty často zahŕňajú utopickú perspektívu ako spôsob, ako porozumieť produkcii potravín, energií, sleduje premeny priemyselnej krajiny alebo úbytok včiel. Pri témach klimatickej zmeny, ekológie a udržateľnosti, sa namiesto hľadania nových vedeckých riešení zameriava skôr na to, ako to dosiahli kočovní a domorodí obyvatelia. Často spolupracuje na projektoch s deťmi a mládežou zo znevýhodnených komunít. Od roku 2013 pracuje na participatívnom projekte s rómskymi deťmi na Slovensku - Projekt Karavan spolu s výtvarníčkou Danielou Krajčovou. Je finalistom ceny Oskara Čepana pre mladých umelcov v roku 2012 na Slovensku. Je členom iniciatívy Nestrácajme čas.

Archív autora