Európsky súd pre ľudské práva už pred 30 rokmi určil ľudskoprávne štandardy týkajúce sa transrodových ľudí, ktoré majú byť rešpektované v medzinárodnom meradle. V roku 1992 (!) v prípade B. proti Francúzsku ESĽP dospel po prvý krát k záveru, že neumožniť zmenu úradných záznamov transrodovej osobe je v rozpore s Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd (porušenie článku 8 týkajúceho sa práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života). ESĽP tento záver potvrdil aj v rozhodnutí Christine Goodwin proti Veľkej Británii v roku 2002, Grant proti Veľkej Británii v roku 2006, či Y.T. proti Bulharsku v roku 2020.
(cit. 15.12.2021: https://www.echr.coe.int/Documents/FS_Gender_identity_ENG.pdf)
Transrodoví ľudia prežívajú nesúlad rodu, ktorý im bol pripísaný pri narodení, so svojím vnútorným prežívaním. Po uvedomení si svojej identity majú potrebu zmeniť svoje správanie, obliekanie, vystupovanie a rodovú spoločenskú rolu, a v rôznom rozsahu, podľa individuálneho nastavenia vyhľadávajú aj medicínou sprostredkované zmeny niektorých svojich primárnych a sekundárnych pohlavných znakov na to, aby sa telesne čo najviac priblížili k prežívanému rodu a celkovo sa s ním zosúladili. Tento proces je veľmi komplexný, zvyčajne postupný, zložitý, a zahŕňa v podstate všetky aspekty života trans* človeka. Nazýva sa tranzícia a podľa úrovní, ktoré sa v mnohom prekrývajú, ju zvykneme deliť na sociálnu tranzíciu, v ktorej trans* človek vyjadruje a konzistentne komunikuje svoju rodovú identitu okoliu, medicínsku tranzíciu, v ktorej podstupuje rôzne zákroky na zosúladenie svojich telesných a rodových charakteristík, čo zahŕňa hormonálnu terapiu a rôzne chirurgické intervencie, a napokon právnu tranzíciu, v ktorej sa mu umožní zmena identifikačných a právnych dokumentov, teda prepis rodového markera M/F na občianskom preukaze a zmena rodného čísla.
Utrpenie, ktoré často prežívajú transrodoví ľudia, je spojené so zážitkami sociálneho odmietnutia, násilia a šikanovania a nespôsobilo ho to, že sú transrodovou osobou. Často majú suicidálne sklony, pretože nevidia v dohľadnom čase možnosti riešenia svojej situácie.
Po 30 rokoch od vyššie uvedeného medzinárodne uznávaného stanoviska, aktuálna situácia na Slovensku sa ešte stále riadi zastaralými predpismi, ktoré nie sú v súlade s vedeckým poznaním a komplikujú transrodovým ľuďom ich každodenný život.
Samotná možnosť nastúpenia procesu tranzície je podmienená diagnostikou u sexuológa alebo psychiatra. Transrodový človek pri dokazovaní, že je tým, kým sa cíti byť, naráža na nesprávne predstavy odborníkov, ktorí očakávajú binárne vnímanie – teda buď mužské alebo ženské. Mnoho ľudí však vníma svoj rod inak, nebinárne, alebo sa toto vnímanie mení, čo už odborné štandardy prijaté v zahraniční uznávajú a rešpektujú. Problematické na tomto prístupe je, že vylučuje mnoho ľudí, ktorí nespĺňajú stereotypné predstavy o mužoch a ženách. V komplikovanej situácii sú tiež ľudia, ktorí zo zdravotných dôvodov nemôžu splniť niektoré z očakávaní lekárov. Napríklad, osobe, ktorá nemôže podstúpiť hormonálnu terapiu sa tiež môže stať, že bude vyradená z procesu tranzície, napriek tomu, že spĺňa všetky ostatné kritéria a podarilo sa jej získať diagnózu, prípadne ak má súčasne iné psychické problémy, tiež môže byť z procesu tranzície vyradená.
Na Slovensku nie je dostatok odborníkov a odborníčok, ktorí sa touto problematikou zaoberajú. Je iba niekoľko odborných pracovísk, ktoré sa problematike venujú, čakacie doby sú v súčasnosti niekoľko mesiacov, pričom samotný proces je zdĺhavý a nezriedka spojený s množstvom zbytočných vyšetrení s dlhými čakacími dobami (napr. genetických).
Odborná starostlivosť sa len veľmi obmedzene poskytuje osobám mladším ako 18 rokov. Mnohí mladí ľudia sú z toho dôvodu vystavení tlaku okolia, dlhému čakaniu, počas ktorého sa ich telo mení spôsobom, ktorý im spôsobuje úzkosti, depresiu, dysfóriu. Chýba tu možnosť užívania blokátorov puberty, ktoré by zastavili telesné zmeny u transrodového dieťaťa, a umožnili by mu neskôr prejsť hormonálnou liečbou, ktorá by bola v súlade s jeho vnímaním svojej identity.
Podľa súčasnej legislatívy nemožno osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak, teda osoba označená ako muž si nemôže dať žensky konotované meno a osoba označená ako žena zas mužsky konotované. Na zmenu mena napr. z Jána na Janu je teda nutné zmeniť označenie rodu/pohlavia v dokumentoch a rodné číslo. Mnoho krajín má legislatívu ohľadom mien nastavenú prijateľnejšie. Transrodová osoba si môže v procese tranzície zmeniť meno na neutrálne bez nutnosti zmeny rodného čísla. Neutrálne meno jednoznačne nekomunikuje rod dotyčnej osoby, teda je unisex. Zákon vraví, že pri zvolení neutrálneho mena je cieľom, aby z takto zvoleného mena nebolo jasné, či ide o muža alebo ženu. Zmena prebieha na základe žiadosti a potvrdenia zdravotníckeho zariadenia, ktoré nie je presne definované.
Možnosť zmeny rodu a identifikátora rodného čísla je naviazaná na vágne definované potvrdenie o ukončení tranzície. Zákon o rodnom čísle č. 301/1995 Z.z. paragraf 8, odsek 2, písmeno b, hovorí “Ministerstvo vykoná na požiadanie zmenu rodného čísla na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby”. Čo má tento posudok obsahovať a na základe akých postupov má byť vystavený, však nie je bližšie nikde určené. Prax sa riadi zastaralými postupmi, podľa ktorých sú transrodoví ľudia nútení podstupovať medicínske zákroky na ukončenie plodnosti, s ktorými mnohokrát nesúhlasia slobodne, ale iba pod tlakom toho, že by inak nemali možnosť žiadať o zmenu svojich údajov.
Pod pojmom „ukončenie plodnosti“ sa skrýva v skutočnosti vyžadovanie kastrácie – odstránenia semenníkov a odstránenia maternice a vaječníkov – zdravých orgánov. Tento postup bol označený WHO a ľudsko-právnymi organizáciami za závažné porušovanie ľudsko – právnych štandardov a dokonca za mučenie. Takýto traumatizujúci postup nemá žiadnu oporu v zákone, a teda jeho vyžadovanie je prakticky nezákonné, napriek tomu stále prebieha a len vo veľmi výnimočných prípadoch je možné dosiahnuť túto zmenu bez podstúpenia chirurgických zákrokov.
Slovenská legislatíva nedovoľuje zosúladenie dokladov o dosiahnutom vzdelaní trans* ľudí s novými, zákonne a legálne vystavenými dokladmi, čím nielenže vystavuje trans* ľudí núteným comming outom, ale porušuje medzinárodné právne záväzky plynúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika právne viazaná. V zmysle článku 8 tohto Dohovoru, „každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života…“, Slovensko tento dohovor porušuje dvoma zákonmi. Zákon o výchove a vzdelávaní (tzv. školský zákon) č. 245/2008 Z.z. paragraf 18, odsek 5, ktorý hovorí: „Údaje na dokladoch o získanom vzdelaní sa musia zhodovať s údajmi o dieťati, žiakovi alebo poslucháčovi uvedenými v príslušnej pedagogickej dokumentácii. Za zhodu údajov a správnosť vyplnenia tlačív zodpovedá riaditeľ školy.“ Odsek 7 tohto zákona dodáva: „V dokladoch o získanom vzdelaní je zakázané opravovať údaje.“ Druhý zákon, ktorým Slovensko porušuje záväzky, ku ktorým sa samo zaviazalo, je Zákon o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov č.395/2002 Z.z paragraf 12 odsek 2, ktorý hovorí: „Archív umožňuje prístup k archívnym dokumentom vyhotovovaním odpisov, výpisov, potvrdení, kópií, štúdiom a verejným vystavovaním archívnych dokumentov.“ V praxi to znamená, že pri každom preukazovaní svojho vzdelania je transrodový človek vystavený nežiadúcim zásahom do svojho súkromia, pretože musí preukazovať svoje vzdelanie dokladom, ktorý nie je vystavený na meno a identifikačné údaje totožné s jeho údajmi v občianskom preukaze.
Keďže na Slovensku nemáme zákon, upravujúci manželstvá osôb rovnakého pohlavia, v prípade zahájenia procesu tranzície u ženatej alebo vydatej osoby musí pristúpiť k rozvodu, aj v prípade, že by partneri chceli naďalej zostať manželmi.
V roku 2019/2020 pripravila pracovná skupina zaineresovaných odborníkov dokument s názvom Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky na zjednotenie medicínskych postupov pri vydávaní lekárskeho posudku pri zmene pohlavia. Dokument získal podporu Výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti, avšak napriek prísľubu zverejnenia vo vestníku Ministerstva zdravotníctva SR bol o niekoľko mesiacov neskôr novým vedením MZ SR zamietnutý.
Závažným dôsledkom chýbajúcej legislatívy sú predsudky a hrubé útoky na transrodových ľudí na sociálnych sieťach, v školskom prostredí, ale aj vo verejnom živote. Mnohí učitelia a odborníci v bežnej praxi, či už poradenských zariadeniach alebo klinickej praxi, nemajú dostatočné a aktuálne informácie o tejto problematike, preto nedokážu adekvátnym spôsobom sprevádzať a podporovať trans* rodové osoby v celom procese. Chýba tiež osveta smerom k verejnosti a podpora pre rodinných príslušníkov transrodových osôb vrátane ich detí.
Európska komisia proti rasizmu a intolerancii (ECRI) opakovane konštatuje nedostatočný ľudskoprávny legislatívny rámec pre transrodových ľudí na Slovensku. Odporúča, aby slovenské orgány v úzkej súčinnosti s občianskou spoločnosťou vypracovali a implementovali akčný plán pre LGBTI ľudí obsahujúci také ciele, ako je zvýšiť povedomie verejnosti o podmienkach, v akých žijú LGBTI ľudia, podporiť lepšie pochopenie ich situácie, chrániť ich pred trestnými činmi z nenávisti, verbálnymi prejavmi nenávisti a diskrimináciou, a zabezpečiť účinné uplatňovanie ich práva na rovnaké zaobchádzanie.
Pokiaľ ide o transrodové osoby, ECRI ľutuje, že rodová identita ešte stále nebola explicitne zaradená medzi dôvody uvedené v relevantnom zákone alebo v právnych predpisoch proti diskriminácii a trestným činom z nenávisti. Zmena pohlavia a prepis mena a pohlavia transrodových osôb v úradných dokumentoch sa v praxi umožňuje, ale úradný prepis je ešte stále podmienený podstúpením sterilizácie. Vzhľadom na absenciu právneho základu pre takúto požiadavku v slovenskej legislatíve (podľa právneho stanoviska ministerstva zdravotníctva tieto postupy upravoval text z roku 1981, ktorý už nie je platný ani účinný) a jej rozpor s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva k článkom 3 a 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), ECRI zastáva názor, že orgány by mali zabezpečiť, že úradný prepis mena a pohlavia transrodových osôb nebude podmienený podstúpením sterilizácie. Navyše, medicínske usmernenia týkajúce sa zákrokov na zmenu pohlavia by sa mali modernizovať vo svetle výsledkov vedeckého výskumu.
(cit. 15.12.2021: https://rm.coe.int/ecri-6th-report-on-the-slovak-republic/1680a0a08a)
Napriek vyššie uvedeným faktom, v priebehu roka 2021 boli v Národnej rade Slovenskej republiky zo strany ĽSNS ale i ďalších s nimi spriaznených strán podané viaceré návrhy, ktoré mali obmedzovať alebo celkom zrušiť základné ľudské práva ľuďom z komunity LGBTI. Mimoriadne agresívnym spôsobom boli namierené najmä voči transrodovým ľuďom, lebo obsahovali návrhy na zákaz akýchkoľvek medicínskych a právnych úprav pre trans* ľudí. Snažili sa narušiť status quo, ktoré nebolo spochybňované napríklad ani za 1. Československej republiky. Návrhy neboli schválené, ale pri hlasovaní prekvapivo zodvihli ruku aj niektorí zástupcovia koaličných strán. Úroveň predchádzajúcej diskusie o týchto návrhoch a rétorika zo strany navrhovateľov bola neodborná, vulgarizujúca a sploštená. Volení zástupcovia v parlamente vôbec nevnímali riziko celospoločenského dopadu v dôsledku toho, akým spôsobom sa uvedená diskusia viedla. Môžeme ju vnímať ako verejnú hanbu, nakoľko bola nielen nefundovaná, ale hrubo degradovala transrodových ľudí a zároveň aj ich rodiny. Tieto návrhy a diskusia dokázateľne šírili medzi komunitou mladých LGBTI ľudí strach a pocity bezmocnosti. Pri obidvoch sériách návrhov počas schôdzí Národnej rady SR (na jar a na jeseň 2021) sa zodvihla silná celospoločenská vlna odporu proti takémuto bezprecedentnému stavu politiky namierenej proti LGBTI ľuďom. Ozývali sa jednotlivci, rozličné skupiny odborníkov, zasiahnutí rodičia a niektorí politickí predstavitelia. Zároveň boli zverejnené mnohé prejavy podpory transrodových ľudí a komunity LGBTI, vrátane podpory zo strany prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej.
(December 2021)
Text vznikol v spolupráci s Vierou Hincovou (psychologička a lektorka v oblasti ľudských práv a inklúzie). Rovnako ako autorka je mama transrodového dieťaťa a verejne vystupuje za práva trans* ľudí. Obe sú členkami nezávislého Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Máme právo pociťovať svoju identitu bez ohľadu na to, čo očakáva okolie? 2. Viete sa vcítiť do situácie mladých transrodových ľudí na Slovensku? (Predstavte si, že sa ráno zobudíte vo svete, v ktorom by ste museli dokazovať, kým ste, a museli by ste to vysvetľovať každému, koho stretnete – a ľudia by to nebrali vážne a neverili by vám.) 3. Slovenská republika sa zaviazala plniť medzinárodné ľudskoprávne štandardy. Ako vnímate, že volení predstavitelia ich porušujú alebo obchádzajú? Myslíte si, že záleží na tom, aby sa zlepšovalo dodržiavanie ľudských práv pre všetky skupiny ľudí? Ak áno, prečo?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
