Mnohí mladí transrodoví ľudia na Slovensku cestujú za zdravotnou starostlivosťou do Česka, pretože v našich podmienkach im chýba dostupná, kvalitná a ústretová starostlivosť. Lekárov a psychológov, ktorí sa tejto problematike venujú, je minimum.“

Neurodiverzita

Autizmus bol dlhé roky vnímaný ako zriedkavá odlišnosť a porucha, ktorá je spojená s výrazným kognitívnym znevýhodnením, takže uplatnenie ľudí s autizmom v každodennom živote bolo veľkou výzvou. Spoločnosťou sa spolu s informáciami o autizme a potrebe vhodných terapií šírili aj informácie o tom, ako treba s autizmom „bojovať“ alebo dokonca „oslobodiť“ zdravého človeka, zdravé dieťa, ktoré je uväznené „vo vnútri“ autizmu.

V 90. rokoch minulého storočia sa napokon rozšírilo aj odborné povedomie o ďalších formách autizmu, ktoré sú spojené s dobrým intelektom či s nadaním. Lepším nastavením diagnostických kritérií sa rozšírilo aj chápanie autizmu ako odlišnosti, ktorá nemusí byť nutne spojená s výrazným hendikepom. Na tieto poznatky nadväzuje hnutie neurodiverzity, ktoré sa vyhraňuje voči chápaniu autizmu ako poruchy, prezentuje ju ako odlišnosť, ktorá môže byť prínosom pre jednotlivca aj spoločnosť. Je potrebné, aby bola správne pochopená a ľudia s touto odlišnosťou mali vytvorené vhodné podmienky. Odstránením autizmu by sme odstránili aj hnací motor zmien, keďže autizmus vedie ľudí k tomu, aby hľadali možnosti vylepšenia existujúcich vecí v bežnom živote. Spája sa geneticky dokonca s rovnakými génmi, ktoré sú zodpovedné za technické nadanie. 

Pojem neurodiverzita zaviedla austrálska sociologička Judy Singer v roku 1998. Koncepcia neurodiverzity hovorí, že je prirodzené, keď sa ľudský mozog vyvíja a funguje rôznymi spôsobmi. Tento pojem zahŕňa aj bežnú populáciu (takzvaných neurotypických ľudí), je to strešný pojem, ktorý hovorí o odlišnostiach vo fungovaní nervového systému človeka ako takého. Skupina ľudí s odlišným nastavením, než ktoré považujeme za typické, sa potom označuje ako neurominorita. Jednou z najznámejších neurominorít sú práve ľudia s Aspergerovým syndrómom a autizmom. Spadá sem celkovo 15 až 20 percent populácie, pretože medzi neurominority patria aj ľudia s ADHD a poruchami učenia, ako je dyslexia, dysgrafia a ďalšie.

Neurodiverzita a transrodovosť

Na Slovensku je veľmi slabé povedomie o spojitosti problematiky zdravotného znevýhodnenia a príslušnosti k LGBTI+. Ľudia, ktorí pracujú so zdravotne znevýhodnenými a presadzujú ich práva majú pocit, že komunity zdravotne postihnutých a LGBTI+ ľudí sa nijako neprekrývajú. Zasadzujú sa za všetky práva pre zdravotne znevýhodnených, a súčasne ignorujú problematiku práv LGBIT+ ľudí.

Podľa údajov z USA, kde je asi 9 – 11 miliónov LGBTI+ osôb, má 3 – 5 miliónov zároveň aj nejakú formu zdravotného znevýhodnenia. Funguje to oboma smermi – ľudia s rôznymi typmi zdravotného znevýhodnenia môžu patriť k LGBTI+, ako aj ľudia z LGBTI+ komunity môžu byť viac ohrození zdravotným znevýhodnením, duševnými chorobami ako depresia, úzkostná porucha a inými, napríklad v dôsledku menšinového stresu.

Vzťah medzi autizmom a transrodovosťou skúmali viaceré štúdie. Podľa štúdie z roku 2020 je každý piaty alebo šiesty transrodový človek autistický. Táto štúdia analyzovala údaje až 650 000 účastníkov prieskumu, z toho 31 000 osôb bolo špecifikovaných ako autistických, a z nich 3800 ako transrodových. Uvádza sa 3 až 6-krát vyššia pravdepodobnosť, že autistický človek je aj transrodový a opačne, transrodoví ľudia sú častejšie autistickí.

Jednou z možností, prečo sa medzi autistickou populáciou viac ľudí identifikuje ako transrodových alebo s odlišnou sexuálnou orientáciou môže byť to, že v porovnaní s neurotypickými ľuďmi môžu byť autisti menej ovplyvnení sociálnymi normami, a preto môžu autentickejšie prezentovať svoje vnútorné ja. Potom by sme mohli chápať spoločný výskyt autizmu a transrodovosti ako úprimnejšie vyjadrenie ich základných skúseností, ako povedal k výsledkom štúdie John Strang, riaditeľ Programu pre rod a autizmus v Detskej národnej nemocnici vo Washingtone D.C.

Transrodový človek môže byť aj človek, ktorý má telesné alebo zmyslové postihnutie – teda nevidiaci alebo nepočujúci.

Aké problémy majú autistickí ľudia, ktorí sú zároveň transrodoví?

Prvým špecifikom spojeným s autizmom je zmyslová hypersenzitivita, ktorá so sebou prináša možnosti preťaženia a úzkostného prežívania. Ľudia s autizmom majú výraznejšie obavy pred lekárskymi zákrokmi, pri absolvovaní vyšetrení aj s prežívaním bolesti, ktorú môžu pociťovať oveľa intenzívnejšie. Často sa u nich vyskytuje veľká obava z kontaktu s lekárom, spojená s množstvom traumatizujúcich zážitkov z minulosti.

Pri komunikácii s človekom na spektre autizmu jeho odlišné neverbálne signály môžu u človeka, ktorý s ním komunikuje, viesť k pocitu, že jeho výpoveď je nedôveryhodná. Zakladá sa to naozaj na drobnostiach ako očný kontakt, ktorý môžeme vyhodnotiť ako zvláštny, dokonca arogantný, jednoducho nepôsobí na nás dobre. Ak nevieme, že odlišný očný kontakt môže súvisieť s autistickým prežívaním, môžeme dochádzať k chybným záverom, napríklad, že ten človek nie je úprimný. Diagnóza autizmu je u nás stále nová a mnoho lekárov ani psychológov nemá dostatočné informácie o tejto problematike.

Autisti majú tiež odlišné porozumenie a môžu inak interpretovať pojmy či otázky, ktoré lekári kladú transrodovým ľuďom na spektre autizmu pri vyšetrení. Aj ich emočné reakcie môžu vyzerať inak, než lekár očakáva. Podľa súčasných výskumov sa ukazuje, že problém komunikácie medzi neurotypickými a autistickými ľuďmi je obojsmerný, čo znamená, že nielen autistickí ľudia majú problém porozumieť komunikačné signály neurotypickej spoločnosti, ale aj neurotypická spoločnosť (bežní ľudia) má rovnako problém rozkľúčovať vhodným spôsobom komunikačné signály zo strany ľudí s autizmom a Aspergerovým syndrómom.

Dospelí Aspergeri a autisti môžu mať väčšiu potrebu sprevádzania pri komunikácii s úradmi a lekármi ako ich rovesníci v rovnakom veku. Ak majú napísať mail a kontaktovať lekára, pripravujú sa na to dlho, naberajú odvahu, prekračujú svoje hranice. Ak nie sú úspešní, trvá im niekoľko týždňov sa odhodlať na nový kontakt. Títo mladí ľudia potrebujú niekedy aj v dospelosti asistenciu, či už rodiča alebo nejakej ďalšej osoby pri návšteve lekára, sprevádzanie na matriku a podobne.

Veľkou záťažou pre psychiku autistických ľudí je aj nejasnosť pravidiel a postupov týkajúcich sa tranzície. Autistickí ľudia aj pre svoju úzkosť a potrebu vopred sa pripraviť na neznámu situáciu, vyhľadávajú veľmi podrobné informácie a veľmi intenzívne ich prežívajú. Práve fakt, že samotné postupy nie sú jednoznačné, že nenachádzajú konkrétne informácie, ktoré by boli zrozumiteľne formulované, sám osebe zvyšuje úzkosť a môže viesť k zhoršeniu ich duševného zdravia.

Špecifikom postavenia ľudí s autizmom je aj to, že majú inú potrebu sociálneho kontaktu, čo môže vytvárať predpoklady pre intenzívnu sociálnu izoláciu. Ak je autistický človek zároveň aj transrodovým alebo patrí k ľuďom s inou sexuálnou orientáciou, môže byť pre neho veľký problém nadviazať kontakty, preto títo ľudia málokedy vyhľadávajú spoločenské udalosti, kluby a podobné aktivity.

Ďalším prvkom, ktorý robí túto situáciu pre mladého človeka s autizmom náročnejšou, je uvedomovanie si svojej odlišnosti, ktorá je založená na jeho príslušnosti k neurominorite. Od útleho detstva zažíva neprijatie okolím pre svoje komunikačné odlišnosti a rozdielne prejavy jeho neurotypu. Tým pádom oveľa intenzívnejšie prežíva neprijatie alebo obavy z neprijatia, ktoré sú spojené aj s rôznorodosťou v rodovej a sexuálnej oblasti.

Len v krátkosti spomeniem vplyv etnickej alebo rasovej príslušnostia riziko viacnásobnej disrkriminácie. Z údajov zo zahraničia vieme, že príslušnosť k etnickej alebo rasovej menšine mnohonásobne zhoršuje aj prístup k zdravotnej starostlivosti, psychologickej podpore a vôbec k službám spojeným s tranzíciou a podporou pre LGBTI+ ľudí.

Zdravotná starostlivosť

Mnohí mladí transrodoví ľudia na Slovensku cestujú za zdravotnou starostlivosťou do Česka, pretože v našich podmienkach im chýba dostupná, kvalitná a ústretová starostlivosť. Lekárov a psychológov, ktorí sa tejto problematike venujú, je minimum. Potrebujú psychoterapeutov a lekárov, ktorí poznajú špecifiká transrodovosti, nebinárnosti, a ktorí rozumejú autizmu a Aspergerovmu syndrómu. Veľmi si vážim prácu lekárov, lekárok a ďalších odborníkov pre podporu našich detí, no súčasná situácia prerastá ich možnosti a kapacity. Zdravotná a komplexná podpora transrodových detí a mladých ľudí je život zachraňujúca zdravotná starostlivosť.

Moja dcéra sa rozhodla pre comingout na Vianoce vo svojich 18-tich rokoch. Napriek tomu, že sme vždy mali veľmi dobrý vzťah, čakala do plnoletosti, pretože poznala príliš veľa príbehov ako boli jej známe a priateľky v rodine odmietnuté. Neviem si ani predstaviť, čo prežívala v tej dobe. Zo svojej praxe som vedela, že keď už sa mladý človek s touto situáciou zdôverí, nie je na mieste jeho vnútornú skúsenosť a vnútornú realitu spochybňovať. Dostala som ale zároveň strach, pretože som vedela, že to nebude mať ľahké. Viem, aké ťažké to majú u nás ľudia, ktorí sú niečím odlišní, dlhé roky poznám aj situáciu LGBTI+ ľudí na Slovensku. Dcéra je tiež Aspergerka, a preto mám priamu skúsenosť aj s neprijatím tejto odlišnosti v školách a v rodinnom prostredí. Dvojitá alebo viacnásobná odlišnosť je už v našich podmienkach pomaly viac, ako sa dá uniesť.

Zasiahnutá je celá rodina. Mám určité výhody ako „poučená matka“ – som psychologička, ale mnoho rodičov je úplne stratených a nedostávajú žiadnu odbornú podporu v procese prijatia svojho dieťaťa. Rovnako sú na tom súrodenci a prípadne aj vlastné deti u transrodových osôb, ktoré chcú prejsť tranzíciou v neskoršom veku.

Pre právnu tranzíciu – teda prepis rodu na matrike a v dokladoch –  u nás niektorí lekári stále vyžadujú sterilizácie a ďalšie zásahy do reprodukčnej schopnosti človeka. Každý transrodový človek síce musí podpísať informovaný súhlas so zákrokom – ak však štát vyžaduje takýto zákrok kvôli vytúženej zmene rodu v dokladoch, je potom takýto súhlas naozaj dobrovoľný? Môžeme si povedať, že na písmenku v občianskom nezáleží – ale všade, kde sa legitimujete, či už na pošte pri preberaní zásielky, v hoteli či v zamestnaní, nesúlad dokladov s vaším výzorom či preferovaným menom môže byť naozaj problém.

Holandská vláda sa tento rok ospravedlnila za nútené sterilizácie transrodovým a nebinárnym ľuďom. Vieme, že vyžadovanie takýchto zákrokov je v rozpore s Hippokratovou prísahou. Podľa teológa Ondreja Prostredníka je to aj v rozpore s katolíckou etikou – nútené zásahy do tela a do reprodukčnej schopnosti človeka sú z náboženského hľadiska neprípustné.

Ako odborníčka a matka viem jedno – potrebujeme účinnú, dostupnú a prijímajúcu zdravotnú starostlivosť a funkčný systém komplexnej podpory pre transrodových, nebinárnych, LGBTI+ deti, mladých ľudí aj dospelých, zo zdravotným znevýhodnením aj bez neho. Pre nás to nie sú čísla. Pre nás sú to naše deti a naši blízki. Nemôžu odložiť prežívanie svojho života na „lepšie časy“, so svojou identitou žijú 24 hodín denne 7 dní v týždni. My ostatní im môžeme život komplikovať, alebo uľahčiť.

Otázky na otvorenie diskusie:

1. Skúste opísať situácie, pri ktorých ste zažili nedorozumenie v komunikácii s inými ľuďmi. Akým spôsobom ste sa snažili vysvetliť konkrétnu situáciu druhej strane? Ako ste reagovali, ak vás niekto vôbec nepochopil, a súčasne vám veľmi záležalo na tom, aby vám rozumel?

2. Ktoré ťažkosti autistických transrodových ľudí vás zaujali? Ak ste zažili niečo podobné (strach z lekárov, zo zákrokov, vybavovania na úradoch) skúste si predstaviť, že by ste vedeli, že to musíte vybaviť, a zároveň vám nikto nevie povedať, ako. Čo všetko by ste museli prekonať v takej situácii?

3. Skúste si predstaviť konkrétne situácie, kedy potrebujete použiť občiansky preukaz. Vymeňte si náhodne OP medzi sebou v triede (alebo si ich vyrobte z papiera aj s kreslenými „fotografiami“). Zahrajte si scénky s vymenenými preukazmi v rôznych situáciách. Následne v skupine prediskutujte, čo ste pri tom prežívali.
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.