Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Slovom roka 2016 sa v Nemecku stalo prídavné meno postfaktický (postfaktisch).
V Oxfordskom slovníku získal titul Slovo roka anglický ekvivalent tohto termínu – postpravdivý (post-truth). Obe sa často používali v súvislosti s dvoma kampaňami – prezidentskou pred zvolením amerického prezidenta Donalda Trumpa a politickou pred hlasovaním o vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie – brexitom. Zároveň však tieto pojmy zľudoveli a vyjadrujú, že pri formovaní verejnej mienky nehrajú primárnu úlohu fakty, ale emócie vyvolané správou, ktorá môže byť nepravdivá.
Aby sme si mohli vytvoriť názor na vec, je dobré pozrieť sa na ňu aspoň z dvoch strán. Krátke filmy o protirómskych protestoch v Ostrave a Českých Budějoviciach umožňujú tento pohľad jednoducho preto, že kameraman natáčal na oboch stranách – na strane rómskych zhromaždení na obranu ich domovov aj na strane protirómskych pochodov. Tam i tam je možné si vypočuť prejavy (na rómskej strane podstatne kultivovanejšie). Väčšia časť nahrávky je však venovaná protirómskym zhromaždeniam, ktorých účastníci sa po prejavoch snažia preniknúť do miest, kde bývajú Rómovia, a bojujú proti polícii, ktorá im nedovolí prejsť. Boj je tvrdý, ale chvíľami pripomína bitky futbalových chuligánov, ktorí sa takto bavia.
Filmy vznikli v roku 2013 a vyvolali vo mne veľa spomienok, pretože v tom čase som sa spolu s priateľmi z iniciatívy Konexe aktívne podieľal na obrane rómskych komunít voči protirómskym pochodom. V rokoch 2011 a 2013 sa v Českej republike konali mohutné protirómske pochody a v rokoch 2015 a 2016 podobné protimoslimské a protiutečenecké zhromaždenia.
Pokiaľ viem, odvtedy sa v Českej republike nekonali žiadne masové demonštrácie zamerané na jednu skupinu ľudí. Možno to svedčí o zlepšení atmosféry v spoločnosti, alebo skôr o zmene taktiky extrémistických strán, ktoré sčasti stratili svoj vplyv (Dělnická strana sociální spravedlnosti) a sčasti sa stali súčasťou establishmentu, takže pouličné zhromaždenia už neorganizujú (Okamurova SPD).
V Českej republike prevzala iniciatívu v pouličných demonštráciách „druhá strana“. V posledných rokoch sa konali pokojné hromadné zhromaždenia združenia Milion chvilek pro demokracii na podporu budovania občianskej spoločnosti ako aj rómske zhromaždenia v reakcii na úmrtia Rómov v Žatci (2016) a Tepliciach (2021), ktoré neboli riadne vyšetrené.
Ale vráťme sa teraz do roku 2013! Spomínam si predovšetkým na zhromaždenie v Českých Budějoviciach, kde som bol aktívnejší. Aby som si osviežil pamäť, chvíľu som pátral na internete a aby som si zachoval pohľad z dvoch strán, pozrel som si články uverejnené v novinách s príznačným názvom Budějcká drbna a na portáli Romea. Na Budějckú drbnu si pamätám dobre, pretože som už vtedy zavolal do redakcie a hovoril s autorkou článkov o demonštráciách o tom, či si uvedomuje, že svojimi článkami pomáha vyvolávať násilné demonštrácie. Redaktorka, ktorej články mali vysokú čítanosť, bola vtedy mojím telefonátom zaskočená – zrejme jej táto perspektíva naozaj vôbec nenapadla. Demonštráciu na najväčšom českobudějovickom sídlisku, kde žije takmer 20 000 obyvateľov, však vyvolali práve médiá, ktoré nekriticky prepísali jednostranné a nepravdivé hodnotenie incidentu na detskom ihrisku.
Najprv sa pochytili dvaja chlapci vo veku 3,5 a 5 rokov. Potom opitá a tehotná 17-ročná „biela“ sestra jedného z chlapcov zaútočila na rómsku matku druhého chlapca. Postupne sa do zmätenej bitky zapojilo niekoľko ľudí na oboch stranách. Šesť z nich súd o dva roky neskôr odsúdil na podmienečné tresty. Jediný, kto bol skutočne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, bol „biely“ recidivista Tomáš Doul, ktorý počas nasledujúcich demonštrácií opakovane napádal policajtov. Ten bol tiež autorom hoaxu o „Cigánoch, ktorí napadli bielu tehotnú matku na detskom ihrisku“, ktorý najprv prebrala Budějcká drbna a potom aj celoštátne médiá a na základe neho extrémisti zvolali do Budějovíc protirómske demonštrácie. Hoax je, samozrejme, presne prejavom postpravdy – je to falošná správa, ktorá sa tvári ako skutočnosť.
Dovoľte mi, aby som sa ponoril do svojich spomienok. Ako farár som sa v Budějoviciach zúčastnil na dvoch zhromaždeniach, ktoré boli zaštítené aj ako náboženské (a tiež som sa na nich pomodlil za pokojné spolunažívanie na sídlisku Máj). Už predtým som obvolal farnosti všetkých budějovických cirkví, pobavil som sa s miestnymi saleziánmi, ktorí dlhodobo pracujú s rómskymi deťmi, a na jednej akcii ma účasťou podporil budějovický evanjelický farár a rómsky kazateľ z neďalekého Veselí.
Zhromaždenie na ulici Karla Čapka, teda na mieste, proti ktorému boli namierené protirómske pochody, však malo predovšetkým diskusný charakter. Hovorilo sa do mikrofónov a zhromaždenie veľmi dobre moderovala rómska aktivistka Ivanka Čonková, takže ľudia, ktorí boli najprv vo svojich bytoch a sledovali situáciu z okien, získali odvahu vyjsť na ulicu a začať hovoriť so svojimi susedmi. Na stretnutí vystúpili nielen Rómovia, ale aj miestni „bieli“ obyvatelia. „Myslíte si, že sa ich nebojíme?“ povedala jedna nerómska pani o protirómskych demonštrantoch. „Aj my sa ich bojíme a nechceme, aby tu pochodovali. Bojíme sa, čo sa stane, keď sem prídu.“ „Je pravda, že rómske deti tu behajú po uliciach a kričia. Ale aj naše deti behajú po uliciach a kričia. Je úplne normálne, že deti sú hlučné, keď sa hrajú na ulici,“ povedal ďalší muž. „Pozrite sa na tetovanie na mojej ruke,“ vyhrnul si rukáv muž v stredných rokoch, ktorý prišiel do Budějovíc až zo západných Čiech. „Aj ja som bol extrémista, ale potom som pochopil, že lepšie, ako sa medzi sebou hádať, je spolu hovoriť. Preto som prišiel až z takej diaľky na toto stretnutie, ktoré sa mi veľmi páči.“ Takže tu som uviedol pár viet, ktoré si pamätám ešte aj po rokoch a ktoré sa nedostali do žiadneho média. V Českých Budějoviciach som pochopil, že pre vzťahy medzi susedmi je dôležité to, čo je dôležité v každom manželstve – navzájom sa rozprávať. Pri rozhovore človek začne vidieť toho druhého – bez ohľadu na farbu pleti – ako človeka a problém potom vníma ako spoločný. Rozhovor v Budějoviciach ma priviedol k presvedčeniu, že pochody proti jednej skupine obyvateľov ich susedia v skutočnosti nevítajú. Často však títo susedia nemajú možnosť (ani odvahu) prejaviť solidaritu a nesúhlas s pochodmi, a tak celé pochody prebiehajú pod záštitou ich údajného súhlasu. Spúšťacím impulzom pochodov boli médiá so svojím postfaktickým prístupom k pravde. Zverejňovaním neprávd a účelových poloprávd sa usilovali najmä o vlastnú sledovanosť bez zodpovednosti za to, čo tieto správy spôsobia. Nepravdivý článok, ktorý podporoval všeobecné predsudky, vyvolal rad rasistických pochodov a bojov s políciou, viedol k veľkým materiálnym nákladom na policajné zákroky, k viacerým zraneniam na strane polície i demonštrujúcich a k trestnému stíhaniu niekoľkých desiatok osôb. Nie priamo merateľné, ale o to závažnejšie sú psychologické dôsledky týchto pochodov – jednak na to, ako sa cítili obyvatelia sídliska Máj, proti ktorým boli namierené, a jednak tým, ako ovplyvnili celkovú atmosféru v spoločnosti. Nie je mi známe, že by sa Budějcká drbna ospravedlnila za uverejnenie nepravdivých informácií, a už vôbec nie, že by redakcia časopisu bola stíhaná napríklad za šírenie poplašnej správy.
Na záver si dovolím ešte tri poznámky:
1. S odstupom rokov oceňujem význam toho, že polícia počas protirómskych pochodov statočne, vytrvalo a za cenu zranení vo vlastných radoch bránila obyvateľov sídlisk, proti ktorým boli tieto pochody namierené. Nebyť vtedajšej policajnej aktivity, vrátili by sa do českej krajiny po mnohých rokoch znovu pogromy.
2. Rasizmus a xenofóbia v českej spoločnosti sú významným javom, ktorý sa zatiaľ nepodarilo prekonať. V rokoch 2011 a 2013 bola namierená proti Rómom a neskôr proti moslimom a utečencom. Silný protirómsky rasizmus však v českej spoločnosti stále pretrváva. Rasizmus zároveň predstavuje tabuizované slovo – obvinenie z rasizmu je u nás urážkou. Prvým krokom je teda si vlastný rasizmus priznať a postaviť sa proti nemu.
Rasizmus v spoločnosti sa dá odstraňovať jednak zhora – zreteľnými gestami politikov, ktorí sa zastávajú menšín. S výnimkou Václava Havla v 90. rokoch 20. storočia a Tomáša Garriqua Masaryka sto rokov pred ním sa však na takéto gesto nezmohli žiadni českí politici. O to viac mnohí Česi závidia Slovákom ich prezidentku Zuzanu Čaputovú.
Oveľa účinnejšie je však bojovať proti rasizmu „zdola“ – spoločnými akciami predstaviteľov a predstaviteliek väčšín s menšinami, stretávaním sa a vzájomným spoznávaním. Vzorom takéhoto podujatia sa pre mňa stala diskusia na budějovickom sídlisku Máj. V súčasnosti sa do krajín Vyšehradskej štvorky (Česko, Slovensko, Maďarsko a Poľsko) snažíme rozšíriť Týždne proti rasizmu, ktoré významne prispievajú k budovaniu dobrých vzťahov medzi predstaviteľmi väčšín a menšín v západnej Európe.
3. Účasť na zhromaždení v Budějoviciach mala pre mňa ešte jeden pozitívny, takmer až rozprávkový aspekt. Jedného z nerómskych účastníkov nášho zhromaždenia, u ktorého som aj prespával, som po rokoch sobášil. Z môjho „farárskeho“ pohľadu tak možno nad rasizmom zvíťaziť láskou.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Protirómske pochody v Českej republike spustili v médiách manipulatívne protirómske správy. Dokážete nájsť podobné zavádzajúce správy aj v slovenských médiách? Prečítajte si ich a diskutujte o tom, v čom sú nebezpečné. 2. Ako farára pre menšiny ma viackrát zmohli pocity hanby, pretože som si uvedomil, že som mal voči ľuďom predsudky, ktoré sa vôbec nezakladali na pravde. Do Českých Budějovíc som prišiel s myšlienkou, že nerómski susedia rómskych obyvateľov sídliska nemajú radi – a zažil som presný opak. Zažili ste aj vy podobnú situáciu, keď ste si o niekom uvedomili, že je oveľa lepší, ako ste čakali?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
