Práva občanov, ktorí majú inú než heterosexuálnu orientáciu, zostávajú v strednej Európe konfliktnou témou. Na popis celej množiny takýchto ľudí najčastejšie používame skratku LGBT (lesbický, gay, bisexuálny, transrodový), a preto v súvislosti s ich právami hovoríme o tzv. právach LGBT ľudí.

Nejde pritom o novú tému, keďže o ľuďoch s LGBT orientáciou vieme už od najskorších etáp ľudských kultúr. Typickým prípadom je staroveké Grécko, kde nám existenciu a spoločenské uznanie rôznych sexuálnych orientácií potvrdzuje aj dobová literatúra. Počínajúc kresťansky orientovaným stredovekom však boli LGBT ľudia postupne vytláčaní na okraj spoločnosti, alebo nútení tajiť svoju orientáciu. Vo väčšine krajín sveta boli LGBT ľudia perzekvovaní až do 20. storočia. V niektorých štátoch ich prenasledovanie či trestanie pretrváva dodnes.

V posledných dekádach vidíme v Európe postupné posilnenie a formálne ukotvenie práv LGBT. Homosexuálny styk je legálny už vo všetkých štátoch Európskej únie, čo nie je štandardné na celom svete. V Ugande sú napríklad homosexuálne aktivity striktne zakázané a v roku 2014 dokonca krajina zvažovala trest smrti pre homosexuálov (zákon napokon pod obrovským medzinárodným tlakom neprešiel). Diskriminácia na báze sexuálnej orientácie je zákonom zakázaná vo všetkých krajinách EÚ.

Horšie to však vyzerá s rovnoprávnosťou v prípade rodinnej politiky. Registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia sú povolené iba v 22 z 27 krajín EÚ a manželstvá iba v 14-tich. Páry rovnakého pohlavia si môžu adoptovať dieťa iba v 13-tich krajinách EÚ. Príkladom inkluzívneho prístupu je Rakúsko, v ktorom sú LGBT ľuďom priznané všetky hore uvedené práva. Stredná Európa naopak patrí z tohto pohľadu medzi striktnejšie regióny. Ani jedna z krajín Vyšehradskej štvorky (Česko, Maďarsko, Poľsko, Slovensko) nedovoľuje ani sobáše, ani adopcie párom rovnakého pohlavia. V Poľsku a na Slovensku nemáme ani uzákonené registrované partnerstvá pre páry rovnakého pohlavia.

Skupiny pracujúce za rozšírenie práv LGBT ľudí sa snažia vyvíjať tlak na uvoľnenie týchto pravidiel. Najznámejšiu časť ich advokácie tvoria tzv. pochody Pride (v slovenskom preklade hrdosť), počas ktorých LGBT ľudia ako aj iní podporovatelia LGBT práv pochodujú spolu, poukazujúc na existenciu tejto skupiny a potrebu rozšíriť jej práva. Na Slovensku sa od roku 2010 koná pochod pod názvom Dúhový PRIDE.

Síce sú tieto pochody samé o sebe pokojné, v niektorých krajinách vyvolávajú vášne. Konzervatívne a kresťanské skupiny organizujú protiakcie, ku ktorým sa potom často pripájajú aj radikálnejšie skupiny – extrémisti, futbaloví chuligáni, paramilitárne skupiny. Neraz dôjde aj k vážnejším incidentom: ako napríklad v Belehrade v roku 2010, kde museli nasadiť 5000 policajtov proti chuligánom; v Jeruzaleme, kde nožom ozbrojený náboženský fanatik v roku 2015 zabil jedného človeka a troch zranil ; v Budapešti, kde účastníkov pochodu niekoľkokrát poliali fekálnou vodou.

Poľsko patrí medzi konzervatívnejšie krajiny EÚ, a preto pochody Pride boli až do nedávnej minulosti v krajine veľmi zriedkavé. V meste Lublin sa prvý pochod pre rovnoprávnosť uskutočnil v roku 2018. Pokojný pochod podporovateľov LGBT práv však narušili agresívni proti demonštranti, ktorí vykrikovali vulgarizmy a hádzali kamene, sklá a petardy po účastníkoch. Niektorí radikáli sa dostali do roztržky s políciou, ktorá musela nasadiť aj obušky, slzotvorný plyn a vodné delá. Napriek týmto incidentom sa demonštrantom nepodarilo znemožniť Pride, účastníci úspešne prešli vopred určenou trasou pochodu. Podobný scenár sa potom opakoval aj v roku 2019.

Poľsko ostáva v tejto otázke polarizované. Na jednej strane podporovatelia rovnoprávnosti LGBT gradujú svoje aktivity. Kým v roku 2017 sa im podarilo zorganizovať iba sedem pochodov Pride, v 2018 to už bolo 15 a v 2019 rekordných 25. Na druhej strane sa však mobilizujú aj oponenti, ktorí organizujú tzv. pochody za život. V roku 2019 ich bolo až 130. V roku 2020 sa sto poľských municipalít rozhodlo deklarovať za „LGBT free zone“, teda územia, kde ľudia LGBT nie sú vítaní.

Krajiny Vyšehradskej štvorky, vrátane Slovenska, odmietli ratifikovať tzv. Istanbulský dohovor, ktorý síce primárne rieši boj proti domácemu násiliu, ale sčasti hovorí aj o právach LGBT. Vlády v regióne zvažujú aj striktnejšie pravidlá adopcie. Maďarsko dokonca v roku 2020 zapísalo do svojej ústavy, že „matka je žena, otec je muž“. Paradoxom je, že autorom tejto zmeny v súčasnej maďarskej ústavy je József Szájer, politik vládnej strany Fidesz, ktorý bol iba dva týždne pred schválením tejto novelizácie prichytený na ilegálnej skupinovej gay sex party v Bruseli. Szájer následne odstúpil zo všetkých pozícií a vystúpil aj zo strany Fidesz.

Na Slovensku sa advokačným skupinám nedarí presadiť registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Naopak v parlamente sa čoraz častejšie objavujú iniciatívy na zúženie práv LGBT. V marci 2021 sa napríklad niektorí poslanci usilovali o zmenu definície rodiny v ústave, podobnej tej v Maďarsku. Za návrh hlasovalo okrem poslancov Ľudovej strany naše Slovensko Mariána Kotlebu aj 26 poslancov vládnej koalície, no návrh napokon neprešiel.

V takejto klíme je ďalší vývoj práv LGBT na Slovensku a v širšom regióne neistý. Pre pandémiu koronavírusu sa v roku 2020 nekonali Pride pochody, ale po uvoľnení zákazov možno očakávať ich pokračovanie. S nimi samozrejme prídu aj protiakcie podobné tým, ktoré sme videli v roku 2018 v Lubline.

Otázky:

1. Predstavte si, že sa v lete má vo Vašom meste konať Pride pochod. Ako by ste zareagovali na túto informáciu? Zúčastnili by ste sa ho? Alebo naopak, chceli by ste proti nemu protestovať? Prečo?

2. Adoptovanie detí pármi rovnakého pohlavia je jedna z hlavných tém v oblasti práv LGBT osôb. Čo je podľa Vás lepšie: ak dieťa vyrastie v detskom domove, alebo ak vyrastie ako adoptované dieťa gay rodičov?

3. V tohtoročnom sčítaní obyvateľstva si muži mohli „priznať“ iba partnerku, a ženy iba partnera. Je podľa Vás správne, ak štát neuznáva páry rovnakého pohlavia?

Ábel Ravasz

Ábel Ravasz (1986) je sociológ a politik žijúci na Slovensku. Študoval sociológiu, politológiu a ekonómiu na ELTE Budapest, BCE Budapest a Columbia University v New York City. Je zakladajúcim prezidentom Inštitútu Mateja Bela v Bratislave. Medzi 2016-2020 pracoval ako splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity. Ako výskumník sa zameriava na menšinové politiky, sociálnu integráciu a sociálnu štatistiku.

Archív autora