Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Úvodný film “Útok na Dúhový pride v Lubline” sa zakladá na striedaní záberov z demonštrácie, protidemonštrácie a policajného zásahu proti agresívnym protidemonštrantom.
Hlavným heslom pochodu hrdosti v Lubline je „rovnosť a láska pre všetkých“. Jeho účastníci a účastníčky ubezpečujú o svojich dobrých a pokojných úmysloch. Vidíme zhromaždenie, ktoré tvoria prevažne pestro oblečené mladé ženy.
Aj protidemonštranti majú určitý „dress code“. Sú to väčšinou mladí muži v tmavých tričkách a nohaviciach, prípadne v polovojenských oblekoch. Niektorí majú na rukáve pásky buď s poľskou orlicou alebo znakom extrémistickej organizácie – pažou, ktorá drží meč.
Muž, ktorý hovorí za protidemonštrantov, zdôrazňuje pokojnosť samotnej demonštrácie, čo je v protiklade s tým, čo vidíme na videu. Film ukazuje protidemonštrantov predovšetkým ako vulgárne skandujúci dav, ktorý sa snaží preraziť cez policajný kordón. Polícia však dôsledne chráni pokojný a priateľský sprievod Pride, a tak musí sama vzdorovať útokom demonštrantov. Vzduchom lietajú delobuchy, kamene, fľaše, v jednej chvíli dokonca vidíme hodenú stoličku, v pozadí sa valí dym. Polícia bráni seba aj mierumilovný dúhový pochod slzotvorným plynom, obuškami a vodným delom.
Médiá, pre ktoré je dnešný deň zrejme tučným sústom, dávajú priestor obom stranám. „Dnes nedovolíme, aby na uliciach našich miest boli títo ľudia (LGBT). Odmietame presadzovanie ideológie LGBT a nový tzv. homoterorizmus. Chceme brániť tradičné, kresťanské a katolícke hodnoty.“ Tento odkaz na kresťanskú vieru ma zaujal. Z filmu totiž nie je príliš zrejmé, čo je realita súčasnosti – že v súčasnej podobe boja za ľudské práva LGBT ľudí zohráva veľkú úlohu aj náboženstvo spojené s politickou mocou. To, že by kresťania boli len na jednej strane, však nie je pravda – ak sa prizrieme pozornejšie, možno aj medzi demonštrantmi dúhového pochodu vidieť transparent s citátom z Biblie: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ (Evanjelium podľa Jána 14, 2) Proti sebe sa tu teda stavajú dva možné náboženské postoje, ktoré môžeme pozorovať celosvetovo – a nielen v kresťanskej cirkvi.
Tieto dva možné postoje si môžeme priblížiť na kontraste medzi pochodmi hrdosti v Tel Avive a Jeruzaleme v Izraeli a v Prahe a Lubline v strednej Európe.
Tel Aviv už pred rokmi získal cenu „najpriateľskejšie mesto sveta voči LGBT komunite“. Pride pochod je každoročne jednou z najväčších udalostí pre celé mesto – všade vlajú dúhové vlajky, v sprievode idú desaťtisíce ľudí, nielen príslušníci*ky sexuálnych menšín a ich priateľov, ale aj ostatné telavivské obyvateľstvo, ktoré je hrdé na to, že sú občanmi*kami mesta, ktoré je najpriateľskejšie k menšinám na Blízkom východe vôbec. V sprievode, ktorý pripomína purimový karneval, sa strieda chôdza s tancom. Na známej telavivskej pláži, ktorá sa tiahne pozdĺž celého mesta, nájdeme aj dúhovú pláž a tá má dlhú tradíciu (o čom svedčí aj zhrdzavená plechová tabuľa pripomínajúca jej dvadsiate výročie). Na mnohých miestach v Tel Avive tiež celoročne visí dúhová vlajka, ktorá označuje „LGBT friendly“ podnik.
Situácia v Jeruzaleme je naproti tomu celkom odlišná. Dúhovú vlajku nájdete aj v Jeruzaleme – visí v celom meste asi v dvoch kaviarňach. Sám som jednu z týchto dvoch kaviarní – družstevnú kaviareň Imbala – pravidelne navštevoval. Aj v Jeruzaleme sa koná pochod hrdosti. Kedysi pripomínal pochod v poľskom Lubline. Útočníci a protidemonštranti však neboli pravicoví extrémisti a futbaloví fanúšikovia, ale ortodoxní židia. Pred niekoľkými rokmi počas pochodu ortodoxný mladík pobodal účastníčku pochodu – šestnásťročnú Širu Banki. Preto dnešný pochod hrdosti v Jeruzaleme vyzerá ako húf ľudí, ktorí rýchlo prejde ulicami a snaží sa upútať čo najmenej pozornosti. Minulý rok pritom 7 500 demonštrantov chránilo viac ako 3 000 policajtov. Protidemonštrantov je však už málo – rabíni usúdili, že demonštráciou proti pochodu mu len robia reklamu, a tak väčšina ortodoxných židov pochod ignoruje.
Presuňme sa približne 4 000 kilometrov na severozápad na osu Lublin – Praha. Pražský Pride poznám dobre, takže ho môžem opísať podrobnejšie. V časoch pred koronou to bol jeden z najväčších českých festivalov – sprievodu sa zúčastnilo približne 40 000 ľudí a niektoré z akcií tohto týždenného festivalu navštívilo takmer 100 000 návštevníkov*čok. Festival ponúkal – a stále aj ponúka bohatý program, čiže len informácie o ňom vydajú na hrubý katalóg. Jednou z najvýznamnejších menšín v sprievode sa v priebehu času stali kresťania. Mnoho účastníkov*čok pochodu majú s odmietavým postojom cirkví k LGBT ľuďom vlastnú nepríjemnú skúsenosť, a preto sa mnohí*é z nich voči náboženstvu a jeho predstaviteľom stavajú zdráhavo až naštvane.
Na Prague Pride sa preto môžeme stretnúť s tromi typmi kresťanov: 1. Protidemonštranti podobného typu, na akých sa dá naraziť aj v Lubline. Tí pražskí sú naviac vybavení plagátmi s odsudzujúcimi textami a megafónmi, do ktorých sa hlasno modlia. Modlitba zjavne nie je určená Bohu, ale účastníkom*čkam pochodu, aby im pokazila náladu. Väčšie zneužitie modlitby asi ani nepoznám. 2. Ľudia prezlečení za farárov a mníšky, ktorí vystupujú na základe hesla: Z toho, čo mi je nepríjemné, si aspoň urobím srandu. Ako správne maškary vyzerajú pápežskejšie ako pápež, žehnajú svojmu okoliu alebo sa, naopak, vyzývavo krútia. 3. Skutoční kresťania*ky, ktorí chcú ako gejovia a lesby žiť normálne svoju vieru a tiež ich heterosexuálni priatelia. Pri podrobnejšom skúmaní festivalového katalógu zistíte, že pražský Pride sa začína aj končí rovnako – bohoslužbou v Kostole svätého Martina v múre. Pražský festival trvá celý týždeň a láka na pestrú škálu možných aktivít, zážitkov a stretnutí. Kresťania zo združenia Logos majú pravidelne stánok na festivale na Streleckom ostrove, kde ponúkajú stretnutia, rozhovory a tiež každodennú pobožnosť.
Prague Pride je veľmi úspešný festival, na ktorom sa pred obmedzeniami koronavírusu zúčastňovalo mnoho hostí a hostiek z celej Európy. Na znak solidarity s ľuďmi z LGBT komunity vyvesuje pražský primátor Zdeněk Hřib dúhovú vlajku na budove magistrátu. Potom sa však festival skončí, vlajky a transparenty sa zrolujú a zdá sa, že všetko je po starom. Ľudia z komunity LGBT sa naďalej robia neviditeľnými, väčšina ľudí sa tvári nezúčastnene a mnohí štátni a cirkevní predstavitelia strašia pred diktatúrou EÚ, homoterorizmom a tým, čo nazývajú Nový poriadok Európy, podobne ako v Lubline.
V Lubline, Prahe a Jeruzaleme sa tak na pochodoch stretáva dvojitý ideologický postoj: Jeden je zreteľne otvorený a inkluzívny, hovorí o každom. Niekedy hovorí aj náboženskou rečou – a v náboženskej tradícii i v Biblii sa dá nájsť mnoho textov, ktorými možno toto uvažovanie podporiť. Vychádza z toho, že láska je v náboženstve najvyššou hodnotou. Zodpovedne prežívané vzťahy mávajú veľa podôb, vrátane takých, ktoré v čase vzniku náboženských spisov ešte neboli vnímané jednoducho preto, že spoločnosť a rodinné vzťahy vyzerali v staroveku úplne inak (napr. výraz homosexuál je až z 19. storočia, iné pojmy sú ešte neskoršie). Ústretový postoj je rozšírený medzi mnohými cirkvami a náboženstvami najmä v krajinách, ktoré si prešli kontinuitným demokratickým vývojom, a nie sú preto toľko zaťažené čiernobielym videním. Napríklad vo Francúzsku sa v katolíckej cirkvi konajú tzv. „štvrtky inakosti“, na ktorých sa podieľajú ľudia z komunity LGBT, ich príbuzní*é a priatelia*ky, ale aj všetci, ktorí majú záujem stretnúť sa a spoznať s ľuďmi z komunity. Na pochodoch hrdosti nezriedka vystupuje aj katolícky biskup a prehovára k účastníkom*čkam, že aj oni*y majú svoje miesto v cirkvi. Vo všetkých francúzskych diecézach dnes prebiehajú aktivity v oblasti pastorácie homosexuálov. Ich ciele sú rovnaké: viesť k počúvaniu a prijímaniu, potvrdzovanie, že kresťanstvo a homosexualita sa navzájom nevylučujú, ale sú kompatibilné. Z novovytvorených liturgií tak existuje cirkevný sobáš pre dvoch ženíchov alebo dve nevesty ako aj cirkevný coming out, čo je slávnostná liturgia priznania sa k svojej sexuálnej orientácie v prostredí cirkvi a zároveň prijatie takejto osoby farnosťou práve s jej orientáciou. Situácia v českom cirkevnom prostredí sa nejaví tak ideálne ako vo Francúzsku, ale cirkevné sobáše párov rovnakého pohlavia sa konajú aj v Českej republike.
Pri pohľade na východ a sever sa však českého kresťana zmocňuje mierna hrôza. Nepriateľský postoj voči ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou na Západe zastávajú len obskúrne skupiny. V Českej republike ho vyjadruje časť cirkevných a štátnych predstaviteľov. V Poľsku a na Slovensku je však v cirkvách celkom dominujúci. V Poľsku vznikajú tzv. zóny slobodné od LGBT, v ktorých ľudia s inou sexuálnou orientáciou nie sú vítaní; na Slovensku, ak sa duchovný odmietne vyjadriť proti ľuďom z LGBT komunity alebo vystúpi na dúhovom pochode, je vzápätí suspendovaný. Nejde teda len o otázku vlastnej sexuálnej orientácie, ale aj o otázku postojov. Vyzerá to tak, ako by najťažším hriechom bola otvorenosť v týchto otázkach. Pýtam sa, kam v takejto atmosfére môže normálny liberálny kresťan chodiť do kostola. Zdá sa, že cirkevné vedenie týmito postojmi robí cirkvi tú najhoršiu možnú službu. Pravdepodobne nie je náhoda, že práve v Poľsku v súčasnosti dochádza k najväčšej medzigeneračnej sekularizácii – to znamená, že bohoslužby navštevujú starí rodičia, ktorých dospelé deti sa už od cirkvi vzdialili. A tento trend futbaloví chuligáni z Lublinu podľa mňa nezvrátia.
Ale vráťme sa k nášmu videu! Pochod v Lubline dorazil do cieľa. Záver pripomína rozprávku s dobrým koncom – končí sa pohľadom na dievčatá, ktoré radostne skandujú: Lublin je mesto lásky. Po súrodeneckej láske – po grécky Filadelfia – nazvali jedno mesto jeho obyvatelia už v starovekej Malej Ázii. Ďalšia Filadelfia vznikla v Severnej Amerike a tu neskôr spísali ústavu USA. Obyvatelia oboch Filadelfií chceli pravdepodobne vyjadriť to isté, čo skandovali naše dievčatá – želanie, aby aj ich mesto bolo mestom lásky. Kresťanom vo Filadelfii sú určené slová z biblického Zjavenia Jána: „Poznám tvoje skutky. Hľa, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť. Lebo hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno.“ Toto slovo chápem ako posolstvo pre ľudí z LGBT komunity v Poľsku i na Slovensku, pre ich príbuzných a priateľov. Nie je vás veľa, ale nie ste stratení. Cesta lásky, ktorou sa svojou otvorenosťou vydávate, ide vpred. Tí, ktorí chcú zatvárať všetky dvere a vlastniť všetky kľúče, nakoniec za zatvorenými dverami zostanú.
Vo veci zostávam miernym optimistom. Na Západe trvalo päťdesiat rokov, kým sa po boji so svojimi odporcami komunita LGBT dočkala náležitého uznania. Čas je aj v Českej republike, Poľsku a na Slovensku významným faktorom, ktorý napriek všetkému hrá v prospech otvorených a ústretových postojov. Lepšia budúcnosť k nám však nepríde sama, musíme ju aj priniesť. Ako? Tak napríklad aj tým, že navštívime ďalší dúhový pochod a vyjadríme tak podporu ľuďom LGBT.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Vo filme V30 vidíme agresívny dav. Podchvíľou sa zdá, že útočníci berú svoje agresívne správanie ako hru a prináša im radosť. Ak by ste sa s nimi mohli porozprávať, čo by ste im odporučili namiesto útočenia na políciu? 2. Demonštranti skandujú heslo: Muž a žena, normálna rodina. Podstatou rodiny sú, samozrejme, vzťahy, láska medzi jej členmi. Zamyslite sa nad tým, aké rodiny poznáte, ktoré sú síce „štandardné“, ale neklape to v nich, a naopak, nad rodinami, ktoré nemajú toto základné usporiadanie (zvyčajne 2 rodičia, 2 deti a pes), ale v ktorých sa žije dobre. 3. Čím môže človek prispieť k tomu, aby sa mesto, v ktorom žije, mohlo stať mestom (miestom) tolerancie?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
