1. decembra 2022

21. november 2017. Ten deň sa začal pre rodinu Muslimy Hussiny z Afganistanu nádejne. Muslima sa rozhodla vydať sa na „cestu“ so šiestimi zo svojich desiatich detí po tom, čo sa „šuškalo“ že hranica zo Srbska do Chorvátska je menej strážená ako v posledných mesiacoch. Keď ich večer chytila chorvátska polícia, rodina bola rada, pretože boli rozhodnutí v krajine hneď požiadať o azyl, o to, na čo má právo každá ľudská bytosť podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej v roku 1948 OSN. Lenže chorvátska polícia rodinu zahnala späť do Srbska, cez koľajnice, ktoré vedú medzi chorvátskym Tovarnikom a srbským Šídom. Bola noc, všade tma, a vlak zrazil šesťročnú Madinu Hussiny.

Madina sa stala obeťou „zamrznutej“ a „neviditeľnej“, no stále tlejúcej utečeneckej krízy pozdĺž európskych hraníc. Čoraz viac z tých tisícov utečencov a migrantov zaseknutých v Srbsku, kde nemajú takmer žiadnu šancu úspešne žiadať o azyl, a len minimálnu šancu na to pohnúť sa odtiaľ legálne, sa utieka v zúfalstve k nelegálnemu prechodu hraníc. A pohraničná polícia Maďarska a Chorvátska odpovedá lapaním ľudí, čoraz brutálnejším násilím a nelegálnymi deportáciami.                                                                                                                                      

Volajú to “game”. Keď idú skúsiť prejsť cez hranice. Ešte na jeseň roku 2016 si najmä muži, čo im systém nedovolil zaregistrovať sa ani v oficiálnych utečeneckých táboroch, alebo jednoducho vedeli, že i tak nemajú šancu dostať azyl, rátali pokusy. Game 3, game 4… Teraz už nerátajú. Majú za sebou 50 aj viac „games“. Niekedy viem, ktorí boli predošlý deň na hraniciach. Majú modriny, rany pod očami, čierne kruhy pod očami. A len kývnu, že boli na “game”.

12-ročný afgánsky chlapec sa pristaví a ukazuje na tepláky a topánky rukami a začiatočníckou angličtinou nám hovorí, že už päťkrát preliezol plot do Maďarska a už päťkrát ho Maďari deportovali späť do Srbska. Odhŕňa špinavé tepláky, jediné, čo má, a pod slabým svetlom ukazuje polo zahojenú ranu od pohryznutia a hovorí Dog, dog – pes, pes, Hungary – Maďarsko. A my tieto príbehy už poznáme, ale rovnako s úžasom a s otázkami v hlave: Ako je to možné? Ako možno poslať vlčiaka na dieťa? Ako možno dieťa deportovať späť do nikiaľ? Prišiel pešo z Afganistanu. Sám. No money – no taxi – bez peňazí žiaden taxi.

Niektoré tváre vídam už celé mesiace, ani oni nevedia, ako dlho sú už tu. Brutalita maďarských aj chorvátskych pohraničníkov sa stupňuje. A tí chlapi a často aj násťroční chlapci akoby za každým rátali s tým, že toto je v tej “game”. Ale aj horšie. Keď boli v zime teploty aj mínus 20, boli aj takí, ktorí hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli do naha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to nahrávali na mobily. Ukradli im telefóny, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, prehodili cez plot späť do Srbska. Štvali na nich vlčiakov. Všetko toto sa dialo a deje, my o tom vieme, počúvame tie príbehy, a niekedy len stačí pozrieť sa ľuďom do očí a vyčítame to z nich.

Lenže oficiálne sa toto všetko nedeje, takmer žiadne médiá o tom nepíšu, Maďarsko aj Chorvátsko a aj iné krajiny policajnú brutalitu popierajú. Dobrovoľníci zbierajú svedectvá. Európska únia odvracia zraky. Akoby títo ľudia boli menej ako my. Nie, to nie je cesta, aby ľudia ilegálne prechádzali hranice, ale ani to nie je cesta, aby títo ľudia nemali inú šancu, ako toto robiť. A už vôbec nie je cesta to, aby v Európe v 21. storočí bolo takéto násilie, mučenie a týranie páchané. A aby voči tomu krajiny EÚ nezakročili. A tým to ticho tolerovali.

Je mnoho prípadov, keď ani ľudia, ktorí mali plné právo dostať azyl, ho nedostali. A nemali inú šancu, ako to skúsiť cez hranice ilegálne. To podporuje pašeráctvo, obchod s ľudským mäsom. To privádza ľudí, často aj rodiny s deťmi, do nebezpečenstva.

Madinin príbeh je jeden z najbrutálnejších príkladov. 

Jej rodina ušla z domova pred Talibanom v roku 2016. Muslima strávila so svojimi deťmi takmer rok v tábore na srbsko-chorvátskych hraniciach, dúfajúc, že už konečne príde ten deň, keď sa dostanú na vrch zoznamu a budú legálne vpustení do Maďarska, aby tu mohli žiadať o azyl.

Chorvátske autority oficiálne popreli, že Madina s rodinou vkročila na územie Chorvátska pred jej smrťou, alebo že by pohraničná polícia zohrala nejakú rolu vo väzbe na tragickú smrť šesťročného afgánskeho dievčatka. Vyhlásili, že rodina prechádzala zo Srbska, ale zostala na tej istej strane hranice, kde vlak prešiel Madinu. A že smrť bola „zaknihovaná“ v Chorvátsku, pretože rodina utekala pre pomoc na druhú stranu „neviditeľných“ hraníc na koľajniciach. V tú tragickú noc bolo telo dievčatka odvezené do nemocnice v Chorvátsku. Matku odmietli previezť s dcérou. A celú noc ju, ešte zakrvavenú, aj spolu s deťmi zadržiavali na policajnej stanici v Srbsku.

Telo Madiny bolo vydané rodine o tri dni neskôr, 24. novembra 2017. Podľa slov matky, ktorú citovali anglické noviny The Guardian, jej telo vrátili zmrazené a celé zakrvavené a zablatené, tak ako ho odniesli do nemocnice. Tie tri dni nevedela, či jej dcéra žije alebo nie.

Madinin hrob leží na kraji mestského cintorína blízko bezútešnej srbsko-chorvátskej hranice, kde rodina spolu strávila spoločne posledné chvíle. Madinu im nedovolili pochovať podľa moslimských tradícií.

Myslím si, že raz sa nás budú naše deti pýtať, ako sme mohli dopustiť, aby iné deti boli držané ako väzni, aby iné deti nevinne zomierali pod vlakmi. Alebo sa to pýtať nebudú, lebo sa to nikdy neocitne v žiadnej učebnici.

Neviem, čo im na to odpoviem, ak sa ma opýtajú.

Pozerám sa navôkol a nedokážem uveriť, ako sme mohli dopustiť, aby tehotné ženy museli rodiť v stane niekde na poli na hraniciach, aby matky s malými deťmi museli v zime žiť pod holým nebom, aby ľudia mrzli, aby dostávali denne prídelom len jednu konzervu, aby boli na európskych hraniciach bití, okrádaní, aby ako privítanie od Európy dostali život v neľudských podmienkach, a najmä aby ľudia pri úteky z vojnovej krajiny do Európy museli riskovať svoje životy v európskych vodách, a aby stovky, tisíce ľudí muselo zomierať pri brehoch Európy. A aby sa s nimi nakladalo ako s menejcennými, ako s dobytkom.

Novinár a teológ Michal Havran v jednom zo svojich článkov napísal: “Spomeňte si na prvé transporty, na to, ako brali susedov vašich starých rodičov, ako nič neurobili, ako sme nič neurobili, nezabránili sme tomu, keď nastupovali židovské a rómske deti do vlakov vtedajších Slovenských železníc, ktoré sa dodnes neospravedlnili.” Dnes, teraz, sme nezabránili smrti malej Madiny.

Stovky svedectiev policajnej brutality na utečencoch a migrantoch zozbieraných dobrovoľníkmi: www.borderviolence.eu

Otázky:

  1. Ak by ste sa Vy narodili a žili v krajine, kde je vojna a konflikty, rozhodli by ste sa pre útek?
  2. Čo by ste ako človek na úteku očakávali od iných krajín, ktoré žijú v stabilite, mieri a majú možnosti prijať utečencov?

Zuzana Kizáková

Zuzana Kizáková (1985) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2004 do roku 2010 pôsobila ako kultúrna novinárka a reportérka v redakciách TASR, Aktuálne.sk, v denníkoch Hospodárske noviny a Pravda. Zameriavala sa na slovenský film, vážnu hudbu, výtvarné umenie, divadlo, investigatívu v oblasti prevádzky kultúry a na profilové rozhovory s umeleckými osobnosťami. Dva roky pôsobila v diplomatickom sektore. Od roku 2008 do roku 2021 pracovala ako PR a marketingová manažérka na voľnej nohe v oblasti kultúry a umenia. Pôsobila ako PR manažérka slovenských filmov, pracovala pre festivaly ako napr. Art Film Fest, Eurokontext.sk, Febiofest, Divadelná Nitra, Jeden svet. Od roku 2022 je editorkou v denníku SME.

Od roku 2015 pôsobila tri roky ako nezávislá dobrovoľníčka pri pomoci utečencom v Srbsku a v Maďarsku.

Archív autora