1. decembra 2022

Tieto zábery boli nakrútené približne v dobe, keď som sa aj ja ocitol na tomto hraničnom prechode medzi Maďarskom a Rakúskom, neďaleko od Bratislavy. Ocitol som sa tam z vlastnej vôle na základe spontánneho rozhodnutia pozrieť sa osobne na miesta, o ktorých sa rozprávalo v médiách a ktoré často komentovali aj politici. Rovnako spontánne si ku mne prisadli do auta ďalší ľudia, ktorých som síce nikdy nevidel, ale ktorí chceli poznať situáciu a pomôcť na mieste. Prišli sme na hranice absolútne nepripravení, nevedeli sme, čo nás čaká. Auto bolo plné základných potravín a zdravotníckeho materiálu, ktorý sme rozdali ešte po ceste na iných miestach Maďarska, kde stovky detí, rodičov, stareniek, starcov aj mladých mužov bez rodín prebývali v provizórnych stanoch, ktoré im postavili alebo darovali neziskové organizácie či dobrovoľníci. To, čo som videl v Hegyeshalome, ma šokovalo, a myslím, že na to v živote už nezabudnem. 

Z asi päť kilometrov vzdialeného vlaku v Rakúsku vystupovali ľudia, ktorí vyzerali na prvý pohlaď utrápene, vystrašene, zmätene, ale súčasne šťastne. Ako som sa neskôr dozvedel, už mali za sebou strastiplné putovanie, ktoré pre mnohých začalo pred niekoľkými mesiacmi v Sýrii, Iraku či Afganistane. Tam všade stratili svoje domovy a právo na svoje holé životy. Tisíce kilometrov šli bez ohľadu na vek a zdravotný stav v skupinkách, ale aj sami. Išli pešo a plavili sa v preťažených gumových člnoch, z ktorých mnohí vypadli a utopili sa. Zanechali za sebou mŕtvych členov rodiny nielen vo svojej rodnej zemi, ale aj počas nekonečnej cesty, kde ich striedavo okrádali, znásilňovali alebo rovno strieľali nepriatelia.

Absolvovať cestu vlakom z Balkánu do Rakúska im muselo pripadať ako začiatok sna, ktorý sa mal šťastne skončiť v Nemecku. Na vlastné oči som pozoroval, ako sa zo stanice vyberajú smerom na maďarskú hranicu, ktorú niektorí za Nemecko už považovali. Maďarskí obyvatelia ich vôbec nevítali, zatvárali pred nimi okná a dvere. Akékoľvek vítanie alebo pomoc utečencom je dodnes v Maďarsku zakázaná a dokonca aj trestaná. Sledoval som zástupy tisícov ľudí, ktorí v najväčšom teple, bez jedla a vody, prešli pod rozpáleným slnkom smerom tam, kam ich policajti strkali. Z môjho auta som si všimol arabskú rodinu s piatimi členmi. Starší pán, tri malé deti, pani v šatke, ktorá bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva. Vystúpil som z auta a ponúkol im, že ich cez hranicu preveziem. S neustále sa opakujúcim ďakovaním sa posadili do auta deti a tehotná pani. Muž so starším chlapčekom šli ďalej peši. Bolo mi ich v tej chvíli tak ľúto, že ma nejakí policajti vôbec nezaujímali. 

V ten deň prešlo hranicou do Rakúska asi 12-tisíc ľudí. Takto som si kedysi na hodinách dejepisu predstavoval „sťahovanie národov“. Skláňali sa a kládli si ruku na srdce, keď som im podával vodu alebo kus chleba. Boli vyhladovaní, ale nezabudli sa opýtať, že či je salám v chlebe naozaj kurací a nie bravčový, ktorý oni nesmú jesť. Keď sa maďarskí dobrovoľníci z Červeného kríža dozvedeli, že som lekár, hneď ma poverili večernou službou. Ako psychiater som sa modlil, aby nikto v tú noc na hraniciach nerodil. Našťastie služba šla hladko. Čo bolo veľké šťastie, pretože noc pred tým jedna pani pri pôrode stratila dieťa. Pôrod prišiel náhle a žiadna záchranka nedorazila. Rakúski záchranári tvrdili, že má prísť maďarský doktor, a maďarskí lekári si mysleli opak. Dieťa nakoniec umrelo.

Na rozdiel od utečencov som nestrávil noc v poli, ale v pohraničnom hoteli. Keď sa pani recepčná dozvedela, za akým účelom sme do Maďarska prišli, začali sme viesť nasledovný dialóg:

„Nechápem, ako môžete týmto pomáhať? Veď robia iba neporiadok.“

„Vy ste nejaký neporiadok videli?“

„Isteže.“

„ A kde?“

„Dávali o tom v televízii reportáž.“

Pani stačilo urobiť doslova pár krokov, aby sa o skutočnosti sama presvedčila.

Otázka: Prečo myslíte, že paní na recepcii maďarského hotela nevyšla von, aby sa o situácii osobne presvedčila?

Peter Pöthe

Detský psychiater a psychoanalyticky orientovaný psychoterapeut pre deti a dospievajúcich.
Vyrastal v Rimavskej Sobote, všeobecnú medicínu študoval v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe, v roku 1995 zakladal „Linku bezpečí“, od r.1999 pracuje v súkromnej praxi v Prahe, venuje sa psychoterapii detí, lieči deti postihnuté psychickou traumou, v dôsledku fyzického, psychického a sexuálneho násilia. Organizuje a učí psychoterapiu detí a dospievajúcich v ČR a v SR, napísal 4 monografie a mnohé odborné a vedecko populárne články. Angažuje sa v pomoci ohrozeným deťom vo vylúčených lokalitách a utečeneckých táboroch.

Archív autora