Na videu (V01 FILM) vidím skupinky Rómov, ktoré sa nesmelo, možno neochotne združujú na námestí. Pôsobia na mňa neisto a ustrašene. Sú medzi nimi ľudia mladí, starší aj deti. Niektorí z nich, možno tí, ktorí zvolali zhromaždenie, ich nahlas posmeľujú akoby im potrebovali dodať odvahu. Z obrazov vyplynie, že Rómovia sa zišli zo strachu z neonacistov, ktorí sa schádzajú v inej časti mesta. Napadá mi, že ich strach nevyvoláva iba chystaná demonštrácia extrémistov, ale tiež spomienky na násilné napadnutia a ničenia ich domovov z nedávnej i historickej minulosti. Zo svedectiev mnohých Rómov, ktorých poznám pomerne blízko, viem, že sa stávajú obeťami rasisticky motivovaného násilia už od detstva, pravidelne a často.
To, že sa neonacisti a extrémisti chystajú na “Cigáňov”, vie zrejme celé mesto. Ale žiadni “bieli” nestoja na strane Rómov na námestí. Znamená to, že väčšina bielych sú neonacisti a extrémisti? Určite nie. Ale priepasť medzi „bielou“ väčšinou a „čiernou“ menšinou sa zdá byť bezodná. Vyzerá to, akoby žiaden Róm, dospelý ani dieťa, nestál „bielym“ za to, aby sa ich verejne zastali, alebo dokonca prišli na ich ochranu. Mám pocit, že práve táto ľahostajnosť môže byť jednou z hlavných príčin, prečo sa Rómovia bielej väčšiny boja a cítia sa menejcenní už od narodenia.
Od roku 2010 som pravidelne navštevoval dievčatko menom Natálka Kudriková. Štyria mladí muži sa ju spolu s jej rodinou pokúsili zaživa upáliť. Ako polícia neskôr zistila, muži boli organizovaní v tajnej neonacistickej bunke a útok si detailne naplánovali. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o upálenie iných rodín si vybrali ľahko prístupný domček v severomoravskom Vítkove. Bývali v ňom dvaja rodičia a štyri deti – dievčatká. Najmladšia bola ani nie dvojročná Natálka, ktorá spala pod oknom. Jedna z troch zápalných fliaš, ktoré páchatelia naplnili benzínom Natural 95, jej spadla rovno do postieľky. Horiaci rodičia ju v šoku vyniesli z plameňov a utekali do nemocnice. Až 80 percent jej kože bolo spálenej. Lekári jej nedávali veľké šance na prežitie. Z kómy sa napokon prebrala po ôsmich mesiacoch. Zázrakom bolo aj to, že hneď spoznala svoju mamu, ktorá za ňou cestovala denne z veľkej diaľky napriek odrádzaniu lekárov a neustále sa jej prihovárala.
Rodina, ktorú mesto ubytovalo do psieho útulku, žije dodnes v strachu. Natálka je celoživotne postihnutá nielen telesne, ale aj psychicky. Páchatelia dostali za svoj čin vysoké tresty, ktoré sa však za niekoľko rokov naplnia. Rany Natálky a jej rodiny sa ale nikdy nezahoja.
Útočníci si dobre fungujúcu a pracovitú rodinu z Vítkova vybrali náhodou. Hnala ich nenávisť a túžba nielen zabiť, ale aj umučiť ľudí, ktorých vôbec nepoznali. Stačilo im, že vyzerajú inak ako väčšina.
Rómovia boli v minulosti označovaní za vinníkov vojen, chorôb či prírodných katastrof, pretože sa správali a vyzerali inak ako väčšina. Stáva sa to dodnes na základe psychického mechanizmu, ktorý sa volá projekcia. To, čoho sa bojím a čo mi ublížilo, premietam do ľudí, ktorí sú iní, než ja. Nenávisť a nepriateľstvo bielej väčšiny voči Rómom sa dedí z rodičov na deti.
Keď sa pozerám do tvárí demonštrujúcich neonacistov, nevnímam strach. Cítim z nich hnev a nenávisť. Majú jasný zámer – likvidovať Rómov, nie iba tých, ktorí im možno niečo naozaj ukradli, ale všetkých, ktorí sa ako Rómovia narodili.
“Všetci vieme, o čo ide, tak ideme,” kričí jeden chlap. Je to výzva k otvorenej agresii.
Väčšina z extrémistov sú mladí chlapci, ktorí sa na seba nápadne podobajú. Nosia podobné oblečenie a sú viditeľne veľmi zomknutí, na rozdiel od zhromaždených Rómov, ktorí pôsobia skôr neorganizovane a naozaj vystrašene. Zdá sa mi, že demonštrujúci muži a ženy si strach Rómov uvedomujú a dokonca si ho užívajú. Vedia, ako ho v nich vyvolať. Akoby to nerobili prvýkrát, nič nenechávajú na náhodu. Idú za nimi so zaťatými päsťami a s hlasnými hrozbami osobnej likvidácie.
Pocit moci a sily im poskytuje dav, v ktorom môžu zostať v anonymite. V dave strácajú, ale zároveň aj získavajú novú identitu. Zrazu sa cítia inými, určite silnejšími a tým aj spokojnejšími. Novú identitu získavajú aj tým, že sa stotožnia s vodcom. Jemu a anonymnej mase ľudí, ku ktorej v danej chvíľu patria, prenechajú svoje myslenie aj zodpovednosť za to, čo urobia. Spievajú “Země česká domov můj”, čím si tiež utvrdzujú pocit, že niekam patria. Pretože v skutočnosti sa cítia slabí, stratení, závislí na svojich mamách a na svojich otcoch, ktorí ich ako deti možno mlátili. Túžia byť silnými, aby sa nemuseli báť. Nie Rómov, ani Židov alebo migrantov, ale sveta, ktorému nerozumejú, a v ktorom sa nevedia uplatniť.
Otázky na otvorenie skupinovej diskusie:
Kedy si bol naposledy nahnevaný? Prečo?
Hneváš sa na seba, alebo si mal chuť niekoho obviniť?
Pokiaľ áno, bol to niekto koho poznáš?
Hneváš sa na niekoho koho osobne nepoznáš? Chceš ho spoznať?
