Protest, na ktorý sme sa pozerali, je plný emócií a väčšina z nás sa na neho bude zo začiatku pozerať s istým druhom predsudku. Mojím hlavným predsudkom je, že sa pozerám na nacistov alebo skôr „náckov“, ktorí šíria nenávisť a strach a v určitom zmysle sa na nich za to hnevám. Obával som sa trochu aj toho, že slovenská polícia bude s protestujúcimi sympatizovať. Policajt hneď v úvode videa však tento môj predsudok vyvracia.

Policajt s citom a veľmi slušnou angličtinou s ľútosťou v hlase oznamuje cudzincom na hlavnej stanici, že práve prichádza vlak plný nacistov a hlavná stanica pre nich nie je bezpečným miestom. Pre mňa to bol dôkaz, že polícia ako inštitúcia nie je na strane nacistov. Ďalší náznak nájdeme aj vo veľmi emotívnom závere videa. Jeden z protestujúcich násilne vykrikuje na moslimskú ženu a veľavravne sa obráti na policajta, u ktorého hľadá pochopenie a rešpekt. Na jeho prekvapenie mu policajt neposkytol ani jedno z toho. A to je dobrá správa.

Predsudky môžeme mať aj iné. Napríklad voči cudzincom, Rómom, homosexuálom, ženám a podobne. Skúsme sa však na toto video pozerať bez predsudkov k akejkoľvek skupine. Je to dôležité preto, že sa nestačí na to, čo vidíme, pozerať iba ako na skupinu frustrovaných a nahnevaných bielych mužov. Osem percent voličov dalo strane Mariána Kotlebu hlas v parlamentných voľbách. Veľká časť ľudí, ktorá stranu nevolila, sa vie stotožniť aspoň s niektorými názormi, ktoré táto strana hlása. Preto by sme nemali podceňovať problémy, na ktoré protestujúci poukazujú. Nemali by sme k nim pristupovať len vo vzťahu k protestujúcim. Mali by sme myslieť aj na ľudí, ktorí nie sú na námestí, ale sedia doma a s nahnevanými bielymi mužmi súhlasia.

Po obsahovej stránke z toho pochodujúci nevychádzajú veľmi dobre. Hneď na Štefánikovej ulici v Bratislave napríklad skandujú „Slovensko Slovákom!“ Nedávno sa konalo sčítanie obyvateľov, z ktorého okrem iného vzišlo, že na Slovensku žijú v drvivej väčšine Slováci. Ak sa pozrieme na zloženie vlády, tiež tam prevládajú bieli Slováci. Ironické je aj to, že heslo skandujú práve na mieste, kde po prvej svetovej vojne pochodovala československá armáda, keď sa z nemeckého Pressburgu a maďarského Pozsony, začala stávať slovenská Bratislava, ktorá si svoj multikultúrny charakter menšieho európskeho mesta stále ponecháva. O tom, že je väčšinovo slovenská však nikto nepochybuje. Otázka však znie, aký má vôbec zmysel rozprávať sa o národnostnom princípe v dnešnom globalizovanom svete, kde oveľa viac ako národnosť zaváži občianstvo a miesto kde práve žijeme? 

Ticho, ktoré nastalo pri strohom právnom upozornení, že zhromaždenie neslúži na šírenie náboženskej alebo rasovej nenávisti, sa ťažko komentuje. Hneď nato vo svojom úvodnom príhovore víta Marián Kotleba protestujúcich, ako tých, ktorí bránia Slovensko. Mohli by sme si teda povedať, pred kým v ten deň Slovensko vlastne bránili. Vtedy sa hovorilo o pár sto utečencoch z krajín, kde dennodenne zomierali ľudia počas vojnového konfliktu. Štatistiky ministerstva vnútra potvrdzujú, že Slovensko všeobecne nie je vytúženou destináciou cudzincov, ktorí by tu chceli ostať natrvalo. Už vôbec nie mimo utečeneckých vĺn. V skutočnosti bolo na námestí niekoľkonásobne viac ľudí ako tých, pred ktorými chceli Slovensko brániť.

Želanie pekného bieleho dňa je tiež veľmi náročné komentovať bez emócií a ani veľmi nepridáva na hodnovernosti strohého právneho upozornenia o šírení neznášanlivosti. Napriek tomu je to veľmi dôležitý moment pre odhalenie strachu, ktorý protestujúci na námestí prezentovali. Väčšina z nich sa bojí, že biely svet prestane existovať. Z nejakého dôvodu sa boja, že bieli muži prestanú byť privilegovaní. To je strach, ktorému by sme sa mali venovať. V príhovore rečníka v čiernej košeli a v hnedých nohaviciach môžeme počuť, že to boli práve oni, bieli muži, ktorí civilizáciu “pozdvihli”. V tomto momente sa skúsme na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa, ako vlastne vnímame veľkosť a rozmanitosť sveta. Historicky a v súčasnosti. Čo majú podľa vás muži vo videu na mysli, ak hovoria o obrane bielych? Čo myslia pozdvihnutím civilizácie? Čo považujú za civilizovaný svet?  Čoho sa boja? Ako by ste na tieto otázky odpovedali?

Znepokojujúce boli aj násilné a vulgárne pokriky na adresu europoslankyne. Nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že to tiež súvisí so strachom o privilegované postavenie muža. Ďalšia z veľkých tém, ktoré protestujúci otvárajú. Z účasti na proteste som mal pocit, že strach o postavenie muža je podobne ako v prípade utečencov iba teoretický, keďže väčšinu z protestujúcich by som v rámci klebetenia odhadol na nezadaných. Možno práve kvôli predstave o svojej nadradenosti. Alebo naopak, kto vie.

Protestujúci na tento problém zrejme nechceli poukázať vedome, ale treba im dať kredit za to, že nám ukázali povestnú špičku ľadovca. Téma komplikovaného vzťahu medzi mužmi a ženami sa samozrejme netýka len ich. Aj muži, ktorí si uvedomujú nespravodlivosť a chcú pomôcť k zrovnoprávneniu, majú problém odpovedať si na otázku, aká je ich rola a čo vlastne môžu robiť. Uvedomiť si svoje privilegované postavenie a chcieť s tým niečo robiť, si vyžaduje veľkú mieru sebareflexie a vlastného poznávania. To je pomerne náročné a zrejme to nejde očakávať od každého ihneď. Najmenej, čo môžeme v tejto veci urobiť, je otvorene sa rozprávať o prejavoch nadradenosti mužov a správania, ktoré ženy ponižuje a je pre nich nepríjemné netolerovať. Najťažšie je takému konaniu predchádzať v súkromí medzi kamarátmi. Práve tichá tolerancia v súkromí tvorí korene mizogýnie, a preto je jej podobne ako rasizmu také ťažké čeliť.

Ak si odmyslíme osoby protestujúcich a skúsime si z videa vybrať spoločenské problémy, na ktoré poukazujú, boli by to podľa mňa rasizmus, nacionalizmus, mizogýnia, sexizmus a frustrácia voliča, ktorý má pocit, že ho nikto nezastupuje. Všetko sú to vážne spoločenské problémy, ktorým sa musíme venovať. Venovať sa im nemôžeme len konfrontáciou. Ak chceme civilizácii niečo priniesť, musíme sa dostať k dôsledkov problému. Musíme odstraňovať strach z rozmanitosti, ktorá je realitou. Musíme sa snažiť dostať bližšie k voličom a dať im pocítiť, že sú súčasťou demokracie. Musíme si priznať, že na svete existujú nerovnosti, ktorých odstránenie pomôže každému. No najmä si musíme uvedomiť, že nie sme jeden druhému vlkom. K nikomu nemôžeme pristupovať neľudsky, žiadnu skupinu nesmieme považovať za nepriateľov, ale za susedov, s ktorými žijeme na jednej planéte. To za nás nevyrieši ani jeden vodca a ani jedna strana.

Otázky na diskusiu:

  1. Kam by podľa vás dospel svet, ak by sme sa riadili rasistickou teóriou, ktorú nám protestujúci ponúkajú?

2. Dá sa podľa Vás presvedčiť ľudí, ktorí cítia nenávisť voči druhým, aby sa pokúsili žiť život bez nenávisti? Ako to urobiť bez toho aby sme kohokoľlvek ponižovali alebo osočovali?

Vladimír Horváth

Vladimír Horváth, právnik venujúci sa ľudským a občianskym právam. Pochádza z Bratislavy, má rómske aj slovenské korene. Študoval na právnickej fakulte v Trnave. Na Švédskej Umeå Universitet absolvoval semester, počas ktorého sa venoval európskemu právu a sociálnej politike. V Európskej komisii pôsobil ako stážista na odbore nediskriminácie. V súčasnosti sa venuje najmä podpore demokracie v strednej Európe a zapájaniu občanov do rozhodovania o veciach verejných.

Archív autora