1. decembra 2022

To, že si rozumieme, nie je automatické. Porozumenie medzi ľuďmi vzniká tak, že spolu zdieľajú spoločné poznanie sveta, opierajú ho o spoločné hodnoty a pri jeho popise používajú ten istý jazyk. Kedysi boli strážcami takéhoto spoločného poznania sveta školy a inštitúcie. Tie učili a vysvetľovali, čo sa ako volá, čo sa na čo používa a aké sú medzi spoznateľnými vecami vzťahy. Neskôr svoju časť zodpovednosti prevzali médiá. Informovali, komentovali, spoluvytvárali verejnú mienku. To, čomu sa v tej dobe hovorilo pravda, bolo výsledkom zhody väčšiny ľudí v danej spoločnosti. Niektorí ju formulovali a väčšina ju viac alebo menej kriticky prebrala.

Školy, inštitúcie aj médiá mali svoje vnútorné pravidlá, vďaka ktorým podrobovali informácie kritike predtým, ako ich zverejnili. Školy čerpali z vedeckého poznania. Svetské a cirkevné inštitúcie s každou nepravdivou informáciou riskovali zhoršenie vlastnej reputácie či stratu autority. Média mali vlastné kódexy, ktoré im napríklad prikazovali každú informáciu preveriť z viacerých zdrojov a v prípade kontroverzie snažiť sa poskytnúť na vec vyvážený pohľad obsahujúci stanoviská čo najviac zúčastnených strán. Tento svet mal ďaleko od dokonalého, ľudia pri poznávaní sveta robili množstvo chýb, do ich poznania vstupovalo množstvo predsudkov a napriek všetkým tým pravidlám na verejnosť prenikalo množstvo poloprávd, lží či manipulácií. Niektoré neúmyselne, niektoré so snahou dosahovať rôzne mocenské či ekonomické ciele.

Keď sa v tom čase nejakí ľudia stretli, do veľkej miery sa ich poznania sveta prekrývali. Chodili do podobných či tých istých škôl, sledovali tie isté médiá či iné zdroje informácií. Ak sa na niečom nezhodli, často to bolo skôr kvôli odlišným názorom než kvôli radikálne odlišným pohľadom na to, čo je pravda a čo nie.

My dnes už takéto spoločné poznanie sveta nemáme. Každý a každá máme svoj vlastný informačný vesmír, svoj malý či väčší zoznam zdrojov informácií, z ktorých si skladáme svoje vlastné poznanie sveta. Školy prestali byť výhradným zdrojom nového poznania, informácie máme cez svoje telefóny a počítače na končekoch prstov, stačí sa načiahnuť. Inštitúcie čelia obrovskej nedôvere a strácajú autoritu. A médiá musia zápasiť o pozornosť ľudí s nekonečným prúdom nových a nových informácií na sociálnych sieťach, pre ktorých šírenie neexistujú takmer žiadne pravidlá či obmedzenia.

V pátraní po tom, čomu môžeme veriť a čo môžeme považovať za pravdu, dostávame stále menej vodítok a pomoci. Preto musíme cibriť a zlepšovať svoje vlastné schopnosti práce s informáciami. Naučiť sa ich triediť, stať sa citlivými na náznaky manipulácie, overovať zdroje a všetko naše poznanie spájať do zmysluplných súvislostí. Táto doba je vraj doba post-truth – po-pravdová. Doba, v ktorej už pravdu nevieme nájsť a jednoznačne na ňu ukázať. Čo však stále vieme, je k pravde sa približovať. Myslením, analýzou, poctivou komunikáciou a vyjasňovaním si našich stanovísk. Zrejme už sa nedočkáme dostatočne silnej autority, ktorá by na pravdu ukázala za nás. No celkom určite vieme odhaľovať, čo pravda nie je a svoju cestu za poznaním zdieľať s inými.

Lož už dávno nemá krátke nohy. Ak dnes vypustíme nepravdivú informáciu na sociálne siete a táto informácia ľudí zaujme natoľko, že sa rozhodnú ju zdieľať ďalej, s vysokou pravdepodobnosťou už to nedokážeme my ani nikto iný odčiniť. Aj ak by sme hneď za ňou vyslali opravu a uviedli veci na pravú mieru, na konci ostane početná skupina ľudí, ktorých lživé tvrdenie zasiahlo, no upresnenie k nim už nedocestuje. Ľudová múdrosť opakovaná po stáročia, že lož má krátke nohy, dnes už neplatí. Kým kedysi, keď ľudia žili v menších komunitách, bolo lož odhaliť jednoduchšie a pristihnutí klamári čelili opovrhnutiu a sociálnemu vylúčeniu, v dnešnej informáciami preplnenej dobe je šírenie lží takmer nepostihnuteľné.

Každý a každá z nás s tým ale môže niečo urobiť. Ak sa nad informáciami kriticky zamýšľame, overujeme si ich zdroje a podrobujeme kritike aj vlastné názory a presvedčenia, názory si budujeme na pevnejších základoch. Ak sa snažíme pozerať na veci z viacerých uhlov pohľadu a zvažujeme rôzne perspektívy, dokážeme viac pochopiť iných a budovať si s nimi základy pre zmysluplnú komunikáciu. Vďaka práci na sebe sa môžeme prestať spoliehať na garantov pravdy zvonku. Spoločné poznanie sveta si môžeme postaviť otvorenou komunikáciou a rešpektom k názorom iných.

Martin Poliačik

Martin Poliačik je dlhoročným propagátorom a lektorom kritického myslenia. Bol výkonným riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie, trénoval ľudí z celého sveta na medzinárodných debatných turnajoch, v roku 2006 bol členom víťazného tímu na Akademických majstrovstvách Českej a Slovenskej republiky. Vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite, pracoval ako učiteľ na Montessori škole v Bratislave, 10 rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Dnes spolu s manželkou Hanou vedie tri rodinné firmy, s Akadémiou kritického myslenia prináša kurzy do firiem, organizácií aj jednotlivcom.

Archív autora