Snáď sme ešte nezabudli na globálnu pandémiu covidu. Na jej začiatku bol skoro neviditeľný vírus, ktorý sa od jediného človeka, z jediného miesta planéty rozšíril do celého sveta. Toto všetko sa stalo behom niekoľkých mesiacov a spôsobilo najväčšie straty na životoch od doby poslednej svetovej vojny.

O infekčnosti vírusov a ich existencii sa ľudstvo dozvedelo na konci 19. storočia. Aj dnes sa však nájdu medzi nami ľudia, ktorí na existenciu a nákazlivosť vírusu covid neveria a považujú ho za výmysel. Kvôli svojej hlúposti a nevzdelanosti sú takýto ľudia ohrozením nielen pre seba, ale aj pre ostatných.

Našťastie, väčšina ľudí na existenciu vírusov verí, a tak sa im dokážeme pomerne dobre brániť. Bohužiaľ, okrem choroboplodných organizmov existujú hrozby, proti ktorým je ľudstvo, spoločnosť a jednotlivec ešte viac zraniteľný ako proti vírusom. Je to niečo, čo nie je možné vidieť ani pod elektronickým mikroskopom, ani dokázať pomocou chemickej reakcie. Je to niečo, čo poznávame až z následkov. A tie bývajú niekedy katastrofálne. Sú to zničené domy, ulice, ľudia, domácnosti, domovy a rodiny. Je to niečo, čo nemôžeme nahmatať ani vidieť, ale čo môžeme zažívať. A zažívame to už od momentu svojho narodenia.

Z bezpečného prostredia hlboko v tele matky vychádzame na oslepujúce svetlo, do sveta chladu a hladu. Naším prvým zážitkom po príchode na svet teda nie je radosť, ale úzkosť a psychický stres. Je to úzkosť z toho, že neprežijeme, že zanikneme, že nás dosiaľ nepoznané objekty zabijú, alebo nechajú umrieť od hladu a chladu. Emócie, ktoré v situácii priameho ohrozenia života zažívame, majú pôvod v najstarších štruktúrach mozgu, ktoré sa vyvinuli asi pred 500 miliónmi rokov. Častiam mozgu, kde emócie, odborne povedané afekty, vznikajú, sa hovorí “plazí” a “cicavčí mozog”.  Naši evoluční predkovia, podobne ako my sami, si zažívaním negatívnych emócií zvyšujeme šancu na prežitie a pozitívnymi emóciami si zaisťujeme reprodukciu, čiže pokračovanie nášho druhu. Medzi základné negatívne, teda nepríjemné emócie patrí strach, úzkosť, ale aj hnev a agresia. Pokiaľ nám úzkosť dáva signál, že hrozí nebezpečenstvo, agresia nám pomáha zbaviť sa nebezpečenstva tým, že zničíme potenciálneho nepriateľa. Útok, ktorý emocionálne sprevádza pocit hnevu a nenávisti, je často vyvolaný priamym ohrozením nášho života v dôsledku útoku iného človeka. Dôležité je si uvedomiť, že táto situácia nemusí nastať reálne, ako to vidíme u nehumánnych živočíchov, ale aj v predstavách, čiže v našej fantázii. V určitom zmysle by sme mohli povedať, že zdieľanie podobných fantázií v podobe vymyslených a reálnych príbehov tvorí základ kultúrnej tradície ľudstva.

V priebehu vekov si ľudia rozprávali príbehy o dobrých, čiže idealizovaných hrdinoch, ktorí porazili, zničili tých zlých, čiže démonizovaných zloduchov a oslobodili tak ľudstvo od akútnej a večnej skazy. Na odvekých náboženských a ideologických príbehoch dnes parazitujú tí, ktorí pomocou účelovo vymyslených príbehov (predstáv) o ohrození života jednotlivca a celej civilizácie v nás vyvolávajú strach, hnev a nenávisť. Ich príbehy zaujmú, pretože pripomínajú naše osobné príbehy a zážitky, ktorým sme boli vystavení od začiatku života. Príbehy o nepriateľoch usilujúcich o našu skazu a skazu nášho rodu, mobilizujú emócie spojené s agresiou a násilím, bez ohľadu na to, či nám alebo našim blízkym nejaké skutočné nebezpečenstvo hrozí. Pri sledovaní a počúvaní klamárov, ktorých informácie si nechceme alebo nemôžeme overiť, dostávame chuť napádať a ničiť tých, ktorí sú označení za nepriateľov a škodcov. V záujme svojej záchrany neraz prekračujeme hranice racionálneho úsudku a morálnych zásad, ktorých by sme sa v “normálnych”, čiže bezpečných podmienkach nikdy nevzdali. A tak sa ľahko cítime ako obete, ale aj ako spravodliví ochrancovia nášho života či rasy.

Dejiny 20. storočia, ale aj ruská agresia na Ukrajine dokazujú, že hranica medzi úzkosťou, hnevom a nenávisťou a reálnou násilnou akciou je oveľa tenšia, ako sa obecne zdá. Na každého “falošného proroka”, dezinformátora a manipulátora šíriaceho negatívne emócie by sme sa preto mali dobre pripraviť a naučiť sa mu brániť. Napríklad tak, že si “informácie” týkajúce sa nášho možného ohrozenia budeme dôsledne overovať tým, že si naše emócie a fantázie budeme uvedomovať a medzi nimi a reálnymi činmi postavíme jasnú hranicu.

Žiadna emócia ani fantázia sama o sebe nie je nebezpečná, pokiaľ nie je spojená s konkrétnym činom. V prípade agresie a nenávisti bude mať náš čin fatálne dôsledky nielen pre “nepriateľa”, ale aj pre nás. Následky, ktoré globálne aj lokálne môžu byť vážnejšie, ako v prípade akýchkoľvek vírusov.

Peter Pöthe

Detský psychiater a psychoanalyticky orientovaný psychoterapeut pre deti a dospievajúcich.
Vyrastal v Rimavskej Sobote, všeobecnú medicínu študoval v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe, v roku 1995 zakladal „Linku bezpečí“, od r.1999 pracuje v súkromnej praxi v Prahe, venuje sa psychoterapii detí, lieči deti postihnuté psychickou traumou, v dôsledku fyzického, psychického a sexuálneho násilia. Organizuje a učí psychoterapiu detí a dospievajúcich v ČR a v SR, napísal 4 monografie a mnohé odborné a vedecko populárne články. Angažuje sa v pomoci ohrozeným deťom vo vylúčených lokalitách a utečeneckých táboroch.

Archív autora