30. januára 2023

„Je únavné musieť stále dokola argumentovať za veci, ktoré by už dávno mali byť samozrejmé. Je únavné musieť o svojom súkromí hovoriť verejne, vysvetľovať na kamery, prečo aj my s maternicou potrebujeme rovnaké práva ako všetci ostatní.“

Dnes prvýkrát snežilo. Vonku nie je príjemne, zima je to ostrá a chlad sa zahryzáva do líc, pod nechty. Napriek tomu sa chystáme do ulíc, zajtra strávime niekoľko hodín na námestí. S termoprádlom a transparentami, s mamami, kamarátkami, bratmi, kolegyňami, deťmi, partnerkami či manželmi. Ani sa tomu nechce veriť, ale v čase, keď vznikajú tieto riadky (december 2022), v parlamente je ďalší návrh na obmedzenie prístupu k umelému prerušeniu tehotenstva. Ich počet už prekročil dvadsiatku. Dvadsiatku! Ku koncoročnému vypätiu sa tak pridáva aj unavená horkosť, pocit znechutenia, že už zase (ešte stále?) musíme riešiť aj toto. V čase viacvrstevnatej spoločenskej krízy sa opäť stáčame do bludného kruhu obmedzovania ľudských práv pod zámienkou ľudomilných hodnôt.

A tá únava je nesmierna. Demotivujúca. Roky sa nehýbeme z miesta, len sa vykopáva stále ten istý argumentačný prach o počiatku života. V ostatnom období priam s fanatickou intenzitou a frekvenciou. Ako spoločnosť si tak musíme vysvetľovať základy, zas a znova a znova, zoči-voči ľahostajnosti k reálnym ľudským osudom. Akoby základná zdravotná starostlivosť mohla byť len rétorické cvičenie (kým rodičky zomierajú, prepadávajú sa do chudoby či zostávajú v násilných vzťahoch).

Nemusíme sa téme rodovej rovnosti venovať profesionálne či chápať feminizmus ako jednu zo svojich kľúčových hodnôt na to, aby sme z toho nekonečného opakovania cítili vyčerpanie. Je únavné musieť stále dokola argumentovať za veci, ktoré by už dávno mali byť samozrejmé. Je únavné musieť o svojom súkromí hovoriť verejne, vysvetľovať na kamery, prečo aj my s maternicou potrebujeme rovnaké práva ako všetci ostatní. Je únavné čeliť toľkej nevraživosti, nepochopeniu a nenávisti. Je únavné neustále bdieť a reagovať, je únavné byť večne spravodlivo rozhorčená, je únavné snažiť sa o empatiu a dialóg. Obzvlášť je únavné stáť v zime na námestí a skrehnutými rukami držať stále ten istý transparent: I can’t believe I still have to protest this sh*t. Preto si práve v takýchto chvíľach potrebujeme pripomenúť, prečo protestujeme.

Netreba pritom zabúdať, že ten pocit vyčerpanej rezignácie je presne to, o čo „pro-life“ (ale v skutočnosti anti-choice) hnutie systematicky usiluje. Na jednej strane nás chce jednoducho unaviť, ubiť neustálym opakovaním toho, ako by sme vraj mali žiť, vychádzajúc pritom z vedecky nespočetnekrát vyvrátených argumentov. Debatami o zhluku buniek tiež odvracia pozornosť od toho, kde sa životom skutočne nedostáva ochrany a dôstojnosti (od reálií slovenských pôrodníc cez vylúčené komunity až po napríklad priemernú školskú triedu). Prečo teda chodiť do ulíc a aj do chladného vzduchu s obláčikom pary skandovať, že nebudeme ticho?

Sme tu aj kvôli nim, ľuďom, ktorí majú pocit, že vedia lepšie ako my samy*i, čo je pre nás dobré. Stojíme pod transparentmi, pretože na ich neustále útoky je nevyhnutné reagovať. Protestujeme, aby videli, že nie je v poriadku popierať naše základné práva. A že vždy, keď sa o to budú pokúšať, zmobilizujeme sa, aby sme im povedali jasné nie. Pretože protestné zhromaždenie je jedna zo základných možností, ako môžeme vyjadrovať svoje občianske práva.

Do ulíc a poriadne nahlas chodíme aj kvôli našim politickým zástupcom a zástupkyniam. Aby videli, že relevantnej skupine obyvateľstva na tejto téme záleží. A že si všímame, ako nami volení ľudia svoju funkciu napĺňajú.

Sme tu tiež proste preto, že sa hneváme. Aj kvôli tomu pocitu únavy a frustrácie. Často vlastne aj veľkého smútku a beznádeje. Sme tu kvôli tomu, aby sme ich vyjadrili a spracovali v spoločnosti rovnako cítiacich ľudí. Či už nami pri ďalších návrhoch v parlamente lomcuje zúrivosť alebo prepadáme bezútešnosti, pochody a zhromaždenia nám umožňujú v týchto pocitoch neustrnúť a konštruktívne ich spracovať. Najmä vo chvíľach, keď v ostatných ohľadoch pociťujeme bezmocnosť, môže takéto verejné vyjadrenie svojho postoja chrániť pred vyhorením a pomáhať nášmu duševnému zdraviu.

A hoci sa to niekedy zdá v príkrom rozpore, na protesty chodíme aj kvôli radosti a láske. Sme tu v podstate preto, že veríme v dobro a hodnotu každého jedného človeka. Chceme žiť spokojne, v láske a dôstojnosti a chcem, aby túto možnosť mali úplne všetci. Vieme, že útokom na tieto hodnoty môžeme čeliť len spolu, s odhodlaním a s nádejou. Na všetky tie príkazy, ako by sme mali narábať so svojimi reprodukčnými možnosťami a telesnou autonómiou, zvysoka kašleme. Naše telá sú mäkké a zraniteľné, často nefungujú celkom tak, ako by sa nám páčilo. Sú však aj miestom potešenia, radosti, poznania a spolupatričnosti. Možnosť spoločne zaberať verejný priestor nám pripomína tento rozmer, aj keď nejde o radostný pride pochod. Spoločné úsilie nás nabíja energiou a vymaňuje naše telá z poslušnosti. 

Najviac si však treba pripomínať, že sme tu kvôli nim. Všetkým, čo interrupciu potrebujú alebo potrebovali. Nielen preto, aby sme spravili maximum pre zachovanie prístupu k tejto zdravotnej starostlivosti. Svojou prítomnosťou a verejnou podporou dávame dôležitý signál všetkým, ktorých sa toto životné rozhodnutie týka. Stojíme pri nich a podporujeme ich voľbu, aj keď možno niekedy nebola vôbec jednoduchá. Práve pre stigmatizovanie, ktoré prevláda v našej spoločenskej diskusii o interrupciách, je dôležité verejne vyjadriť, že interrupcia nie je hanba. A už vôbec nie (aspoň zatiaľ) zločin! Napriek tomu, čo zaznieva na opačnej strane internetu či, žiaľ, aj vo verejnoprávnych médiách, slobodné rozhodnutie vynosiť dieťa je naše základné právo. A bez ohľadu na to, akým útokom v ostatných rokoch čelí, túto slobodu si nenecháme vziať. Na zhromaždenia preto prichádzame, aby sme ukázali, že hoci naše osobné príbehy a voľby môžu byť rôzne, sme v tom vždy spolu.

Otázky:

  1. Skús sa zamyslieť, akými rôznymi spôsobmi môžeš vyjadriť svoje občianske práva. Ktoré z nich využívaš?
  2. Zúčastnil*a si sa niekedy protestného zhromaždenia alebo pochodu? Ak áno, skús triede priblížiť, prečo to pre teba bolo dôležité. Ak takú skúsenosť nemáš, skús sa zamyslieť, pri akej príležitosti by si sa podobnej aktivity chcel*a zúčastniť.
  3. Čo má autorka podľa teba na mysli, keď tvrdí, že sa len „vykopáva stále ten istý argumentačný prach o počiatku života“. O aký argumentačný prach z pozície protivníkov*čok interrupcií ide?
  4. V texte zaznieva aj známy slogan, s ktorým vychádzali staršie panie na protesty proti obmedzovaniu reprodukčných práv v USA: I can’t believe I still have to protest this sh*t. Aké pocity vyjadruje a ako sa vzťahuje na slovenský kontext?
  5. Napadajú ti ďalšie spôsoby, ako možno vyjadriť solidaritu v téme prístupu k umelému prerušeniu tehotenstva?

Michaela Kučová

Kultúrna publicistka a organizátorka. Pôsobila ako PR manažérka Mestskej knižnice v Bratislave, od roku 2022 je súčasťou tímu EHMK Trenčín 2026. Spolupracovala s Nadáciou Milana Šimečku, pôsobila v Nadácii otvorenej spoločnosti a podieľala sa na projektoch ako PechaKucha Night Bratislava, Cena Oskára Čepana, BRaK alebo Dymová hora. Spoluzaložila feministický newsletter Kurník a jej texty boli publikované v médiách ako Profil, Artalk, Denník N, SME, Pravda, Kapitál, Hudba.sk či Vlna. Prispela do projektu mapujúceho umelkyne Východnej a Strednej Európy Secondary Archive.

Archív autora