30. januára 2023

„Obsahovo čoraz väčšmi vyprázdnený pojem antifašizmu sa v podmienkach potláčania demokratických inštitúcií, práv a slobôd, ktoré charakterizovali etablovanie nacionalistického režimu ruského prezidenta Putina, zmenil na propagandistický nástroj namierený proti jeho odporcom.“

20. storočie bolo „storočím extrémov“ (Eric Hobsbawm), to znamená storočím masových totalitných hnutí. Komunizmus a fašizmus síce neboli v nijakom prípade identické, naopak, pokiaľ ide o ideológiu, v zásadných otázkach sa odlišovali. Kým komunisti sa hlásili k dedičstvu osvietenstva a emancipácie, v najširšom zmysle oslobodenia spod akéhokoľvek spoločenského útlaku pre všetkých vykorisťovaných bez rozdielu, fašizmus si uzurpoval slobodu pre vyvolený národný kolektív, nadradenú rasu, údajne ohrozovanú jej „humanistickými“ nepriateľmi, medzi ktorými mali popredné postavenie práve komunisti. Tí zasa vo fašistoch videli predĺženú ruku svojich úhlavných nepriateľov, teda buržoázie a kapitalizmu, ktorí mali fašizmus využívať na pacifikovanie a umlčanie proletariátu. Napriek týmto zásadným rozdielom však oboch, komunistov i fašistov, spájalo odmietanie parlamentnej demokracie, liberalizmu a garancie individuálnych ľudských práv.

Napriek dočasnému taktickému spojenectvu so Stalinom nemecký Wehrmacht a vojská ďalších národov spolu s teroristickými nacistickými oddielmi v roku 1941 napadli Sovietsky zväz, na ktorého území rozpútali brutálnu vyhladzovaciu vojnu proti „židoboľševikom“ a Slovanom, pričom spravidla nerobili rozdiely medzi vojakmi a civilným obyvateľstvom. Vďaka obrovským obetiam, ktoré Červená armáda a obyvateľstvo ZSSR priniesli v tejto vojne, Stalinova diktatúra získala morálnu prestíž bojovníčky za slobodu, čo ju aj v očiach časti západného sveta katapultovalo na čelo antifašistickej koalície. Skutočnosť, že antifašizmus v sovietskom podaní neznamenal demokratizáciu ani uvoľnenie totalitných pomerov, potvrdil vývin v sovietskej okupačnej zóne, neskoršej Nemeckej demokratickej republike ako aj v samotnom ZSSR, kde veteránov „veľkej vlasteneckej vojny“ obviňovali zo špionáže pre „imperialistický Západ“ a posielali do gulagov.

Po porážke hitlerizmu sa pripomínanie antifašistického víťazstva stalo rituálom, ktorý symbolizovali každoročné vojenské prehliadky 9. mája na Červenom námestí v Moskve. Táto tradícia prežila aj rozpad ZSSR a prisvojil si ju jeho hlavný nástupnícky štát: Rusko.

Obsahovo čoraz väčšmi vyprázdnený pojem antifašizmu sa v podmienkach potláčania demokratických inštitúcií, práv a slobôd, ktoré charakterizovali etablovanie nacionalistického režimu ruského prezidenta Putina, zmenil na propagandistický nástroj, namierený proti jeho odporcom. Popri „skazenom“ demokratickom Západe sa terčom protifašistickej propagandy Kremľa čoraz častejšie stával režim susednej Ukrajiny, ktorej predstavitelia sa odmietli vydať bieloruskou cestou podriadenosti Moskve. Putinovi propagandisti pritom mohli apelovať na hlboko zakorenené kolektívne spomienky na kontroverzný symbol národnooslobodzovacieho boja ukrajinského národa v postave nacionalistu a prinajmenšom sympatizanta fašizmu Stepana Banderu. Fakt, že Bandera má v historickej pamäti mnohých Ukrajincov stále miesto, ruský režim zneužíva na paušálne obviňovanie ukrajinských politikov a po revolúcii z prelomu rokov 2013 a 2014 nezávislej Ukrajiny ako takej z fašizmu.

Toto žonglovanie s výbušnými historickými pojmami, ako je fašizmus, má zakrývať, že ruskí žongléri (a ich pritakávači v iných krajinách, nezriedka pod heslom „slovanskej vzájomnosti“)  majú svojou netolerantnosťou a šovinizmom k historickému fašizmu oveľa bližšie než demokratizujúca sa ukrajinská politika a spoločnosť, ktoré sa v uplynulom desaťročí s kontroverzným dedičstvom svojho národnooslobodzovacieho boja začali intenzívne vyrovnávať.

Otázky:

  1. Prečo je pre antifašizmus dôležitý demokratický politický systém?
  2. Pri akých situáciách ste spozorovali nadužívanie, prekrúcanie či zľahčovanie pojmu „fašizmus” vo verejnom priestore?
  3. Akým spôsobom sa naša spoločnosť vyrovnáva s dedičstvom fašizmu na Slovensku?
  4. Poznáte aktivity slovenských antifašistov a ak áno, v čom sa podľa vás líšia od ruského propagandistického antifašizmu?

Miloslav Szabó

Mgr. Miloslav Szabó, PhD. je historik a germanista, v súčasnosti pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako výskumník v Nemecku, Českej republike a Rakúsku. Zaoberá sa hlavne dejinami antisemitizmu a vzťahmi medzi náboženstvom a politikou v dejinách Slovenska a nemecky hovoriacich krajín 19. a 20. storočia. Je autorom niekoľkých kníh a množstva štúdií vydaných doma i v zahraničí. Okrem odborných publikácií sa usiluje sprostredkovať históriu aj širšej verejnosti. V uplynulých rokoch mu na Slovensku vyšli knihy Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu (N Press, 2020), Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky 1935 – 1945 (Slovart, 2019) a Od slov k činom. Slovenské národné hnutie a antisemitizmus 1875 – 1922 (Kalligram, 2014).

Archív autora