Účastníci mojich školení o inklúzii sú často veľmi prekvapení, keď sa oboznamujú s konceptom privilégií. Privilégiá sú v našej krajine považované za niečo, na čo bežný človek nedokáže dosiahnuť, je to vnímané ako vlastnosť „horných desaťtisíc“. Vnímajú privilégium ako pojem, ktorý sa bežných ľudí netýka.
Koncept privilégií nám pomáha konkrétnejšie uchopiť v našom vlastnom prežívaní problematiku ľudských práv. Vieme, čo zažívame pri predstave, že niekto je „nedotknuteľný“ a „môže si dovoliť“ veci, ktoré si menej privilegovaný človek dovoliť nemôže. Koncept privilégií však hovorí o tom, že v našej spoločnosti existuje množstvo nerovností, ktoré ovplyvňujú náš prístup k rôznym veciam v úplne bežnom a každodennom živote. Každý z nás je držiteľom celej sady privilégií, ktoré nám dávajú naše schopnosti či náš sociálno-ekonomický status, a ktorých existenciu si obvykle neuvedomujeme. Je pre nás samozrejmé pozrieť si odchod vlaku či električky, a prísť na perón a zastávku jednoducho v čase, kedy má svoj pravidelný odchod. Imobilný človek však musí svoju cestu vlakom nahlásiť železničnej spoločnosti tri dni vopred a čakať na jej schválenie, aby mu zabezpečili plošinu na nástup do vlaku s pomocou invalidného vozíka. Musí si vyberať tú električku, ktorá má zníženú nástupnú plochu. Na to, akým privilégiom je nemať žiadne obmedzenia v pohybe, prichádzajú mladé rodiny, keď sa po meste odrazu potrebujú pohybovať s kočíkom a zisťujú, že len obyčajné obrubníky môžu byť pre hladký presun po rodnom meste problémom. To nás vedie k ďalšiemu poznatku o privilégiách, že často si určité privilégium uvedomíme až vtedy, keď oň prídeme alebo je niečím obmedzené.
Na príklade fyzických bariér si vieme koncept privilégií konkrétne predstaviť. Náročnejšie to je v prípade privilégií, ktoré sa týkajú menej viditeľných vecí. Privilégium môže byť to, že ma rodičia odvezú do školy autom, a nemusím cestovať oveľa dlhšie miestnou dopravou. Môže ním byť to, že mám dostatok dát na mobilnom telefóne, a nemusím riešiť, ako ich zaplatím. Privilégium je, ak si môžem kúpiť značkové oblečenie alebo ísť každý rok na dovolenku, pretože mám na to dostatočný príjem, čo mnohí ľudia nemajú. Rovnako je privilégium mať dobré schopnosti učenia sa oproti študentovi, ktorý má dyslexiu a zaberie mu trikrát toľko času obsiahnuť text, ktorý sme dostali za úlohu spracovať.
V priebehu pandémie sme si mohli uvedomiť, že aj možnosť voľne sa pohybovať, zájsť si do obchodu na nákup alebo na kávu do kaviarne, nie je samozrejmosťou. Napriek tomu, že v bežnej situácii je toto privilégium časté a rozšírené, sú ľudia, ktorí sa voľne pohybovať nemôžu a nie je pre nich bežné ani ísť na nákupy či na obed do reštaurácie.
Privilégium je to, keď nemusíš riešiť veci, ktoré iní musia. Privilégium je relatívne, vždy ho zistíme porovnaním s iným človekom alebo skupinou ľudí, ktorí to privilégium nemajú. Nie je to niečo absolútne a nemenné, pretože v iných oblastiach alebo v porovnaní s inou skupinou ľudí nám privilégiá môžu chýbať a môžeme my byť tými, ktorí dané privilégium nemajú. Napríklad keď mám privilégium voči človeku, ktorý sa sem prisťahoval a nerozumie dobre po slovensky, ale nie voči Angličanovi, ktorého rodným jazykom je angličtina, ktorú sa ja musím veľa rokov učiť, aby som získal rovnakú úroveň. Máme privilégium pohybovať sa voľne v schengenskom priestore, ale na cestu do USA potrebujeme víza a môžu nás aj po prílete vrátiť domov, ak sa im niečo nebude pozdávať.
S privilégiami sa spája určitá moc. Moc nemusí byť iba politická, existuje aj moc interpersonálna, čiže moc v bežných medziľudských vzťahoch. Rodičia rozhodujú o svojich deťoch, a nie vždy túto moc používajú múdro a adekvátne. V partnerských vzťahoch sa rovnako rieši rozdelenie moci a rozhodovanie, pričom nesprávne používanie moci spojenej s privilégiami vedie k rôznym formám násilia vo vzťahoch. Moc a privilégiá ovplyvňujú aj našu komunikáciu s rovesníkmi, v partii alebo v školskej triede. Ten spolužiak či spolužiačka, ktorý je niečím odlišný/á, si často za svoju odlišnosť vyslúži posmešky a nepríjemné poznámky, v horšom prípade šikanovanie. Málokto sa vtedy zamýšľa nad tým, aké privilégium mám, keď viem ľahko konverzovať s ostatnými a zapadnúť do skupiny, o ktorú mám záujem.
Privilégiom je aj príslušnosť k skupine ľudí s väčšinovou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou. Takéto privilégium je ešte ťažšie si uvedomiť, pretože s ním „rastieme“ a ak spoločnosť funguje cisnormatívne (teda uznáva najmä ľudí, ktorých rod je totožný s rodom vnímaným pri narodení) a heteronormatívne (okolo nás sú všade texty, obrazy, rozprávky a reklamy, ktoré ukazujú heterosexuálne vzťahy a akékoľvek iné pohnútky či pocity sa popierajú) tak sa nad touto témou ani nezamýšľame. Ak sa nás však osobne týka príslušnosť k menšine s inou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou, musíme prekračovať viac bariér, počítať s nepochopením a neprijatím spoločnosti. Ak patríme k väčšine, nepremýšľame sa nad tým, či môžeme svoju lásku držať na ulici za ruku alebo sa pobozkať. Nemusíme uvažovať nad tým, či si môžeme zorganizovať svadbu, ani nad tým, či nás príjmu príbuzní a rodina ako partnerku/partnera toho, s kým tvoríme pár. Či pri pohľade do občianskeho preukazu nebude úradník (hoci aj na pošte, keď si beriete balík) alebo policajt na prechode riešiť, prečo som oblečená a vyzerám ako žena, keď v mojom občianskom je napísané písmeno M. A či na pohľadnici alebo darčeku od rodiny bude napísané staré meno, ktoré už nepoužívam, alebo ma budú ochotní oslovovať tým novým. A už vonkoncom nie to, že ak sa zdôverím so svojou sexuálnou orientáciou a/alebo rodovou identitou svojím rodičom, tak ma možno vyhodia z domu alebo vyškrtnú zo svojho života.
Zaujímavosťou dynamiky privilégií, a tým aj vzťahov menšiny a väčšiny je, že vnímame a pamätáme si najmä tie situácie, kedy sme mali nižšie privilégiá ako niekto iný. Vtedy sa cítime stiesnene, nepríjemne, vidíme ten rozdiel v moci či prístupe k rôznym veciam v živote. Málokedy si pamätáme situácie, kedy máme privilégium, lebo vtedy sa cítime v pohode, veci nám fungujú akosi „prirodzene“ a nenarážame na žiadne bariéry ani v komunikácii, ani v tom, čo chceme dosiahnuť. Môže sa však stať, že niekto druhý nám vtedy povie, že sa povyšujeme, alebo že on sa cíti nepochopený či utláčaný.
Ak nám niekto povie, že sa necíti akceptovaný, alebo ho nejakým spôsobom utláčame, našou prvou reakciou je obrana a ohradíme sa voči tomu. Máme pocit, že nás nepochopil, my predsa máme dobrú vôľu, nechceme nikomu zle. V horšom prípade sa aj pozrieme na neho „zvysoka“ – nemienime sa tým zaoberať, máme iné starosti, riešime dôležitejšie veci… Ak sa necíti rovnako v pohode ako my, je to asi jeho problém, nechápeme, čo rieši. V krajnom prípade prejdeme v takej situácii do útoku, nahneváme sa na toho človeka alebo skupinu ľudí.
Ak máme privilégium, hanbiť sa zaňho alebo mať pocit viny nie je riešením. Riešením je byť vnímavý /á k okoliu. Ak nám niekto povie, že mu nerozumieme, že ho nechceme alebo nevieme vypočuť, že sa správame nadradene, môžeme povedať: neviem o tom, že sa nesprávam k tebe rovnocenne, môžeš mi o tom povedať viac? V ktorých situáciách sa tak cítiš? Možno tomu nebudete rozumieť hneď, ale môžete sa o to snažiť. Niečo si prečítať o tom, ako sa cítia ľudia v podobných situáciách, pozrieť si dobrý film o danej téme. Veľmi ľahko sa aj my sami môžeme ocitnúť v situácii, keď niekto bude voči nám uplatňovať nadradenosť, kedy sa sami budeme cítiť nepochopení a nevypočutí. O privilégiá sa môžeme deliť. Mali by sme byť ochotní sa o ne podeliť s tými, ktorým nie sú v takej miere dostupné.
Tento mechanizmus funguje aj v spoločnosti. Menšiny sa cítia nevypočuté, umlčiavané, majorita nerozumie, prečo stále niečo riešia, vyčíta im, že sú hlučné, že majú príliš veľké požiadavky, že „tlačia na pílu“, že majú „v kľude žiť svoj život, veď predsa sa im nič zlé nedeje“. Ako spoločnosť máme vždy iné, závažnejšie problémy na riešenie. Spôsobov, ako sa menšiny môžu brániť a prinášať väčšie povedomie o tom, že ich práva naozaj nie sú brané do úvahy a nedostatok uznania ich práv im bráni žiť svoj každodenný život, je viacero. Snažia sa obvykle získať na svoju stranu známe osobnosti, ktoré im pomáhajú prezentovať ich požiadavky. Spájajú sa a stretávajú vo väčších skupinách, organizujú protesty, pochody či manifestácie. Zdieľajú svoje osobné príbehy, píšu do médií a na inštitúcie, ktoré sú zriadené na to, aby podporovali zraniteľné skupiny. Ak sa im to nedarí riešiť v ich krajine, hľadajú pomoc aj v medzinárodných spoločenstvách a mechanizmoch. Majorita sa totiž o svoje privilégiá delí iba nerada a používa aj neférové postupy či manipulatívnu komunikáciu, aby udržala veci tak ako sú, a nemusela vystúpiť zo svojho dovtedajšieho pohodlia.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Spomeňte si na situácie, kedy ste sa necítili vypočutí – napríklad od rodičov či učiteľov, a cítili ste, že vaše požiadavky sú oprávnené. Čo by ste od nich vtedy potrebovali počuť? 2. Čo by ste mohli povedať iným ľuďom v opačnej situácii, keď poukážu na niečo, v čom im nerozumiete alebo neuznávate naplno ich požiadavky, názory a pripomienky vy? 3. Viete v histórii nájsť momenty, kedy menšina presadzovala svoje práva, ktoré dnes už považujeme za bežné? Ako to prebiehalo, aké prostriedky na presadenie rovnoprávnosti používali? Aké presvedčenia a argumenty mala spoločnosť, ktorá nechcela tieto požiadavky prijať?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
