Príbeh druhej polovice 20. storočia, ako aj doterajšej časti 21. storočia, je o postupnom zrovnoprávnení rôznych menšinových a znevýhodnených skupín v našich spoločenstvách. Pozerajúc sa na tieto pozitívne trendy možno nadobudnúť pocit, že je to síce pomalý proces, ale ľudské a menšinové práva sa predsa len postupne rozširujú, posilňujú. Bohužiaľ, nie je to nutne tak. Boj o práva a slobody nemá vopred určený ani výsledok, ani smer, a dajú sa stratiť aj práva, čo sme už raz získali.

Nič tento fakt neilustruje lepšie ako obnovený boj o reprodukčné práva žien. Ženy môžeme považovať za „najväčšiu menšinu“ našich spoločenstiev: síce sú vo väčšine krajín v numerickej väčšine (na Slovensku napríklad máme 51 percent žien k 49 percent mužom), ale pre tradične nevyvážené mocenské pomery medzi rodmi sa ženy ako skupina stretávajú s podobnými problémami ako iné menšinové skupiny. Ide napríklad o nepomerne nízke zastúpenie v rozhodovacích orgánoch, diskrimináciu na trhu práce a ďalšie. Napriek tomu, že v 20. storočí nadobudli ženy veľa nových práv, ktoré ich postupne dostali na takmer rovnakú úroveň právnej ochrany akou disponujú muži, ich spoločenská pozícia ostala krehká.

Za posledné dekády vidíme naprieč krajinami Západu obnovené úsilie o okresanie práv žien, a to špecificky v oblasti reprodukčných práv. Ide najmä o právo rozhodovania sa ohľadom vlastného tela v prípade tehotenstva. Kým na sklonku predošlého storočia sme videli zákony a rozhodnutia súdov smerujúce k ukotveniu práva (alebo dokonca ústavného práva) žien robiť rozhodnutia ohľadom vlastných tiel, teraz skôr čelíme pokusom o zrušenie týchto práv, alebo minimálne o ich zúženie. Tieto úsilia sú prevažne doménou nábožensky – v prípade západných krajín – kresťansky založených skupín a politických strán, ktoré majú silnú ideologickú motiváciu na obmedzenie prístupu k interrupciám.

Jedným z hlavných bojísk v tejto téme je tradične religiózne a konzervatívne Poľsko. V roku 2015 sa k vládnej moci dostala strana Právo a spravodlivosť (PiS), ktorá má národno-konzervatívnu agendu. Už hneď v nasledujúcich mesiacoch prejavila nová vláda vôľu zaviesť striktnejšie pravidlá pre interrupcie. Podľa ich návrhu by potraty boli zakázané takmer vo všetkých prípadoch: vrátane tehotenstiev, vzniknutých po znásilnení, a dokonca aj vrátane tehotenstiev, ktoré prinášajú zdravotné riziká pre matku alebo bábätko. V septembri 2016, keď poľský parlament začal prediskutovávať návrh v podobných intenciách, vypukli obrovské celoštátne protesty. Takzvané Čierne protesty zmobilizovali desiatky tisíc občaniek a občanov, a to nielen v hlavnom meste, ale aj na vidieku. Začiatkom októbra protestujúci zorganizovali na Čierny pondelok celoštátny štrajk žien, zúčastnilo sa na ňom takmer 100-tisíc ľudí. Tieto protestné akcie boli napokon úspešné: parlament pod tlakom obrovskej masy ľudí neschválil navrhovaný zákon.

Aj keď poľské protesty môžeme hodnotiť ako veľmi úspešné – a stali sa inšpiráciou aj pre iné krajiny, nemôžeme tvrdiť, že napokon „vyriešili“ otázku reprodukčných práv v Poľsku. Naopak: rovnaká vládna strana napokon v roku 2020 presadila rigidný zákaz potratov, a to skrz rozhodnutie ústavného súdu (bez hlasovania parlamentu). Takmer všetky interrupcie sa stali ilegálnymi. Protesty opäť nabrali na sile až v novembri 2021, keď vyšlo najavo, že zomrela 30-ročná tehotná žena, ktorej v nemocnici odmietli vykonať potrat na ochranu jej zdravia. V čase písania tohto príspevku očakávajú Poľsko ďalšie súboje v tejto téme, aj keď sú v tomto momente protesty brzdené aj pandémiou koronavírusu.

Poľsko však nie je jediná krajina s podobnou agendou vlády. V Spojených štátoch amerických prebieha pokus o vynútenie rozhodnutia ústavného súdu, ktoré by tak prepísalo skoršie rozhodnutie rovnakého orgánu garantujúce právo k potratu (prelomové rozhodnutie v kauze Roe vs. Wade z roku 1973). Vidíme aj opakujúce sa úsilie slovenskej kresťansko-konzervatívnej scény o sprísnenie potratov, ktoré sa počas tohto volebného obdobia opakujú každý polrok. V čase písania príspevku boli tieto úsilia neúspešné, no naposledy iba jediným hlasom. Bolo to aj vďaka protestom aktivistov, politikov a neziskových organizácií.

Reprodukčné práva žien nám ukazujú varovný prst: nestačí vybojovať právo, musíme ho aj zachovať, obhájiť. Vždy sa nájde skupina, ktorá sa môže snažiť o obmedzenie už získaných práv. Budúcnosť našich spoločenstiev závisí od toho, či vieme ustáť tieto tlaky, a či vieme ochrániť najzraniteľnejšie skupiny nášho obyvateľstva pred tými, ktoré by ich chceli ďalej znevýhodniť. Platí to rovnako na ženy, ako na sexuálne, náboženské, etnické, regionálne, a ďalšie menšiny. Boj o reprodukčné práva žien preto môžeme považovať aj za boj o charakter krajín. Nesmieme ho podceniť.

Poľské Čierne protesty ukázali, že občianska angažovanosť má obrovský potenciál, hoci aj svoje limity. Tak ju využime na zlepšenie našej krajiny.

Otázka:
Ľudské práva sa nedajú iba nadobudnúť, bohužiaľ ich vieme aj stratiť. Podľa Vás ktoré ľudské práva sú na Slovensku v ohrození, ktoré z nich môžeme stratiť? Prečo si to myslite?

Ábel Ravasz

Ábel Ravasz (1986) je sociológ a politik žijúci na Slovensku. Študoval sociológiu, politológiu a ekonómiu na ELTE Budapest, BCE Budapest a Columbia University v New York City. Je zakladajúcim prezidentom Inštitútu Mateja Bela v Bratislave. Medzi 2016-2020 pracoval ako splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity. Ako výskumník sa zameriava na menšinové politiky, sociálnu integráciu a sociálnu štatistiku.

Archív autora