1. decembra 2022

Pred niekoľkými rokmi sme oslavovali príchod nového roka na dedinke v Podpoľaní so skupinou mladých ľudí s postihnutím a bez postihnutia. Lebo pestrosť a rôznorodosť je súčasťou nášho života v nadácii Krajina harmónie. Na polnočný prípitok sme sa vybrali na námestie, popriať si zdravie, šťastie, radosť so susedmi, ktorí nás už dávno prijali za súčasť života v dedine, hoci sme stále len chalupári.

Neďaleko našej skupinky sa objavili neznámi ľudia – asi tiež z niektorej z chalúp a kričali heslá o slovenskom národe, ktorý nezhynie, a že „Slovensko si nedáme!“ Mali zelené bundy a slovenské kríže na nich. Začala som sa obávať, že sa ich agresívne prejavy obrátia aj proti našej skupine.

Jeden z našich kamarátov s postihnutím sa však už blížil k nim a prial im pevné zdravie! Reakcia mladých ľudí z neznámej skupiny ma prekvapila. Za silnými rečami sa skrývali citliví ľudia, pripíjali si s nami všetkými, heslá sa premenili na úsmevy a úprimné želania.

Trochu som sa zahanbila za svoje obavy, zo svoje predsudky voči nim. Určite sa nestotožňujem s ich heslami, ale prečo som ich vždy brala ako súčasť nejakej skupiny? Prečo som im nedala príležitosť ako jednotlivcom? Čo keď sú medzi nimi takí ľudia, ktorých nikto nepočúva, nedáva im šancu? Nechce ich spoznať aj inak, než sa javia v skupine?

Často sa stretávam so strachom a obavami pred neznámymi, inými ľuďmi, veď pracujem v oblasti poskytovania sociálnych služieb a podpory ľuďom so zdravotným postihnutím. Vždy motivujem ľudí, aby so svojím strachom pracovali, lebo je prirodzený a má nás chrániť. Ale zároveň pripomínam, že si máme dať šancu – sebe aj iným na spoznávanie, na otázky, na hľadanie odpovedí, ktoré zatiaľ nemáme. Je ľahšie dívať sa len povrchne a urobiť rýchly úsudok, ale chce to odvahu načrieť trochu hlbšie, poznať smer a spôsob uvažovania, prijať aj to, čo je úplne iné, ako čo vidím a čo si myslím ja.

Naučila som sa, že nie je všetko čierno-biele, že veľa sa môžem učiť práve vtedy, keď som konfrontovaná s odlišným názorom a vôbec ho nemusím prijať. Každý z nás si zaslúži príležitosť na rešpekt a dôstojnosť, je to dobré východisko pre debatu o akejkoľvek téme. Ale vytvoriť takúto atmosféru chce dostatok sebadôvery a dôvery v iných ľudí.

Soňa Holúbková

Soňa Holúbková skončila štúdium psychológie na Karlovej univerzite v Prahe a od začiatku profesionálnej kariéry pracovala s ľuďmi – najprv vo veľkej fabrike, potom kurátorka pre mládež a riešenie ich kritických situácií, psychológ v manželskej poradni a neskôr riaditeľka denného pobytu pre zdravotne postihnuté deti a mládež, na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny. Doteraz je aktívna v treťom sektore – oblasť poradenstva, sociálnych služieb a zvyšovania kvality života ľudí s postihnutím v bežnom živote v susedstve ďalších ľudí. Od roku 1990 spoluorganizovala medzinárodný festival tvorivosti a fantázie Jašidielňa, ktorý po 25.ročníkoch naplnil svoje poslanie a následne komunitný festival Inter Nos ( Medzi nami ), ktorého 5 ročníkov spojilo rôzne organizácie v Žiline na podporu prijatia všetkých ľudí.

Archív autora