30. januára 2023

Klimatický rasizmus je zakotvený v samotnom fungovaní klimatických zmien. Z historického hľadiska je dokázané, že najviac emisií skleníkových plynov vypustili bohatšie štáty globálneho severu, a to najmä vďaka spaľovaniu uhlia, ropy a plynu. Za dve tretiny všetkých vypustených emisií od začiatku priemyselnej revolúcie môže podľa štúdií len deväťdesiat firiem, z nich väčšina sídli na globálnom severe.

Slávnej Parížskej konferencii, na ktorej zástupcovia štátov podpísali jednu z prvých dohôd o ochrane klímy, predchádzali protestné pochody usporiadané vo všetkých významných mestách po celom svete. Najväčšiu pozornosť si však vyslúžil pochod v Londýne pre kontroverziu, ktorú vyvolal postoj voči účastníkom demonštrácie z krajín globálneho juhu. Komunity z oblastí najviac zasiahnutých dopadmi zmien klímy mali ísť v čele sprievodu, ale veľké ekologické organizácie, ktoré sprievod usporiadali, na poslednú chvíľu zmenili zloženie pochodu.

Dôvodom boli údajne príliš radikálne heslá, ktoré chceli zástupcovia prevažne afrických zemí predniesť v čele sprievodu. V klimatickom hnutí sa vtedy začalo otvorene diskutovať o téme klimatického rasizmu, pričom veľká časť ekologickej verejnosti správanie organizátorov protestov odsúdila. Aj vďaka tejto nešťastnej udalosti sa téma rasizmu stala jednou z najviac diskutovaných tém vo vnútri klimatického hnutia, ktorá postupne začína presakovať aj na verejnosť.

Klimatická nespravodlivosť

Klimatický rasizmus je zakotvený v samotnom fungovaní klimatických zmien. Z historického hľadiska je dokázané, že najviac emisií skleníkových plynov vypustili bohatšie štáty globálneho severu, a to najmä vďaka spaľovaniu uhlia, ropy a plynu. Za dve tretiny všetkých vypustených emisií od začiatku priemyselnej revolúcie môže podľa štúdií len deväťdesiat firiem, z nich väčšina sídli na globálnom severe. Zmeny klímy majú však najhorší dopad na chudobné štáty globálneho juhu v Afrike, Južnej Amerike alebo v Ázii. Je to logické, nakoľko chudobnejšie štáty nemajú vybudovanú infraštruktúru, ktorá by bola schopná zvládať stále častejšie epizódy sucha a záplav, zosuvy pôdy, lesné požiare, stále silnejšie tajfúny a ďalšie prírodné katastrofy. A tiež nemajú dostatok financií na riešenie týchto problémov.

V rámci jednaní OSN preto vznikol takzvaný Zelený klimatický fond, určený chudobnejším štátom na zvládanie dopadov klimatickej krízy, na ktorý by mali bohatšie štáty dobrovoľne prispievať. Realita je však taká, že väčšina štátov neplní svoje záväzky a Zelený klimatický fond je takmer prázdny. V rámci OSN sa často hovorí aj o vytvorení ďalších mechanizmov platenia škôd a dopadov klimatickej krízy, o čo sa usilujú najmä štáty globálneho juhu. Štáty globálneho severu väčšinou tieto mechanizmy zablokujú. Na tomto príklade vidíme, že klimatický rasizmus nájdeme už v najvyšších poschodiach politiky – pri vyjednávaní o podobe celosvetovej ekologickej politiky.

Migrácia ako dôsledok zmien klímy

V posledných rokoch je migrácia často diskutovanou témou v krajinách Európskej únie. Téma najviac rezonovala okolo roku 2015, ale dodnes má mnoho politikov postavenú svoju politickú kariéru práve na vzbudzovaní strachu z ľudí, ktorí do Európy prichádzajú z Afriky alebo Ázie. Málo sa hovorí o tom, že migrácia má aj svoje klimatické príčiny. Mnoho ľudí uteká zo svojich domovov v dôsledku sucha, nedostatku vody, zhoršujúcej sa kvality pôdy, celkovo zhoršujúcich sa podmienok pre život alebo veľkých prírodných katastrof.

Podľa odhadov Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) príde o domov vplyvom meniacej sa klímy dvadsaťsedem miliónov ľudí, pričom sa predpokladá, že tento počet sa do roku 2050 zdesaťnásobí. Keďže štáty bohatého severu vypustili historicky najviac emisií, malo by byť našou morálnou povinnosťou týmto ľuďom pomôcť nájsť nový domov, či už priamo v krajinách globálneho juhu alebo v bohatších štátoch. Vzbudzovanie strachu z ľudí utekajúcich či už pred vojnou alebo zmenami klímy nahráva len tým politikom, ktorí majú k rasizmu prinajmenšom veľké sklony.

Ohrozené komunity v bohatých štátoch

Mohlo by sa zdať, že klimatický rasizmus je len problémom vzťahov medzi globálnym severom a juhom. Avšak aj v bohatých štátoch na severe nájdeme jednoznačné príklady toho, ako farba pleti súvisí s environmentálnymi problémami. Najväčším príkladom môže byť mesto New Orleans, ktoré v roku 2005 zasiahol hurikán Katrina. Ako dokladá štúdia Univerzity v Luisiane, bielym ľuďom se dnes žije omnoho lepšie než predtým, naopak menšiny si pohoršili.

Podobné príklady však vidíme po takmer každej veľkej katastrofe, ktorých v Severnej Amerike pribúda. V roku 2017 hurikán Maria doslova zdevastoval Portoriko, avšak účinnú pomoc od regionálnych vlád dostali iba ľudia žijúci na Floride. Portoriko a ďalšie hispánske komunity žijúce v karibských štátoch dodnes zápasia takmer bez pomoci s nefungujúcou infraštruktúrou, ktorú pravidelne ničia stále silnejšie hurikány.

Priamo v Spojených štátoch, Kanade, ale aj v štátoch EÚ je bežné stavať veľké priemyselné projekty do chudobnejších regiónov s prevahou minorít. V roku 2020 na to upozornil hurikán Laura, ktorý zdevastoval pobrežie Mexického zálivu a predovšetkým priemyselné štáty Louisiana a Texas. Búrka zasiahla okrem iného aj najväčší petrochemický komplex v Spojených štátoch, ležiaci v meste Lake Charles medzi Houstonom a New Orleans. Práve tam hurikán spôsobil niekoľko požiarov a únikov nebezpečných látok, ktoré ešte viac zhoršili už tak silno znečistené ovzdušie v okolí závodu.

Háčik je v tom, že väčšina priemyselných závodov v tejto oblasti sídli práve v oblastiach, kde častejšie žijú afroamerické či hispánske minority. Úniky z poškodených priemyselných komplexov tak naďalej zhoršujú prostredie, v ktorom títo ľudia žijú. Pre ďalšie príklady klimatického rasizmu nemusíme chodiť ďaleko. Aj v Českej republike je životné prostredie najviac zdevastované v regiónoch, kde je najväčšia chudoba a kde sú koncentrované rómske komunity.

https://www.nytimes.com/2020/08/27/climate/hurricane-laura-fire-pollution.html?smid=tw-share

Ako sa dá vidieť na príkladoch vyššie, klimatická kríza zhoršuje už existujúcu nerovnosť v spoločnosti, a tým tiež prispieva k prehlbovaniu problémov spojených so systémovým rasizmom. Ak chceme niekedy úspešne vyriešiť zmeny klímy, musíme sa zaoberať aj ďalšími problémami, ktoré sú s ňou spojené.

Otázky do diskusie:

  1. Nájdete príklady klimatického rasizmu aj na Slovensku?
  1. Aké môžu byť ďalšie prejavy klimatického rasizmu?

Radek Kubala

Radek Kubala pracuje pre organizáciu Re-set: platformu pre sociálne-ekologickú transformáciu. Pôsobí v celosvetovom hnutí za klimatickú spravodlivosť, v minulosti pôsobil ako koordinátor klimatickej kampane Greenpeace Slovensko. Je jedným zo zakladateľov grassrootového hnutia „Limity sme my“. Bol taktiež súčasťou lokálnej skupinu „Hnutie DUHA Brno“ a európskej organizácie „Mladých priateľov Zeme“. Pracoval v Denníku Referendum na pozícii redaktora.

Archív autora