1. decembra 2022

Je 21. decembra 2021. V byte na periférii hlavného mesta jedného z periférnych členov EÚ, pri predčasne rozsvietenom vianočnom stromčeku, by sa mohlo ľahko zdať, že celý svet upadol do sviatočnej blazeovanosti, že v povetrí skutočne za zvuku roľničiek poletuje akýsi vianočný duch prinášajúci všetkým (podľa zásluh) mier, lásku a porozumenie. Mohli by sme ľahko podľahnúť dojmu, že všetci ľudia na svete si aktuálne môžu sadnúť, vyložiť si nohy a bezmyšlienkovito sledovať seriály alebo písať svoje úvahy. V teple a bezpečí sa rozčuľovať nad politikou, slabou ponukou Netflixu, či dojímať sa nad kampaňami všetkých dobročinných organizácií, ktoré v tomto období úspešne bojujú o odpustky od ľudí žijúcich príliš pohodlne, aby dokázali (efektívne) protestovať proti nespravodlivostiam tohto sveta.

Protestovať. Má ešte vôbec zmysel protestovať? Aby sme boli spravodliví, väčšina ľudí je (nie nepochopiteľne) vyčerpaná súcitom z neustálych tragédií a paralyzovaná traumami minulých dvoch rokov. Napriek tomu všetky naše trápenia a náreky vyznievajú úboho a malicherne, keď sa nám práve na hraniciach bezpečnej a spravodlivej Európskej únie odohráva tragédia biblických rozmerov. Prečo teda nekonáme?

Vo vedomí, že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete,

Že neuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, ktoré urážajú svedomie ľudstva…

Že je nutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchýliť sa, keď všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku…

Vyhlasuje Valné zhromaždenie túto Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty… [1]

Ak by sme chceli byť sociologicky dôslední, mohli by sme skúmať psychológiu súcitu, či jeho nedostatku, mohli by sme pátrať po príčinách zlyhania jednotlivcov v úsudkoch, alebo sa venovať morálnym zlyhaniam davov, pripisovať ich raz strachu, potom zas nenávisti, inokedy obyčajnej neinformovanosti. Mohli (a mali) by sme sa zaoberať psychológiou krutosti a zla, ktoré sa neustále vracia (alebo skôr ako jeden neslávny slovenský politik “nikam neodchádza”) a práve teraz, v tejto chvíli, si našlo svoje epicentrum v lesoch na poľsko-bieloruskej hranici.

Ak by sme mali byť politologicky dôslední, sústredili by sme sa na medzinárodné dohody, azylovú politiku, bieloruskú diktatúru, skúmali by sme vzťah EÚ, USA a Ruska. Nie sme predsa naivní a vieme, že sa nič nestane len tak. Že utečenecká kríza má príčiny, ktoré nedokážeme (len tak) odstrániť a motory, ktoré nedokážeme (len tak) zastaviť. Politické, ekonomické, klimatické, kultúrne. Napokon, všetci predsa vieme, že by sme mali premýšľať a konať strategicky, neskočiť Lukašenkovi na jeho cynickú návnadu a nepodliehať emóciám. Pozor, krehké (vzťahy)!

Všetci ľudia sa rodia slobodní a seberovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom konať v bratskom duchu. [1]

Ak sme však len obyčajne ľudskí, musíme konštatovať (či volať na poplach), že pred naším domovom, na hraniciach Európskej únie sa odohráva humanitárna katastrofa. A čím dlhšie debatujeme o jej príčinách, tým viac sa nám pred očami zahmlieva jednoduchá podstata problému. Nekonáme. Nie, tým ľuďom tam nie je len zima a dočasne trochu zle. Oni tam hladujú, mrznú, umierajú. Nie sú tam z vlastnej vôle a chcú odísť, chcú ísť do tepla a bezpečia rovnako, ako by sme chceli my. Lenže nemôžu. Sú bití, vraždení, a je jedno, či sú to tehotné ženy, starci alebo malé deti.

Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť. [1]

No ak sa aj celkom zbavíme sentimentu, stále sa nám pri premýšľaní o tom, čo sa “tam” deje, stráca pôda pod nohami. Nechceme a nemôžeme uveriť, že je to naozaj. A ak sa to deje, deje sa to určite nejakým zlým ľuďom. Hlúpym ľuďom. Iným ľuďom. Spôsobil to niekto konkrétny. Alebo si to spôsobili sami. Ale akokoľvek sa snažíme to zahnať, vracia sa to. Je to totiž chyba v (našom) systéme. Nedeje sa to na Blízkom východe, dokonca ani v Grécku, je to tu. Akoby nás dohnala ničota z Nekonečného príbehu. A keď dôjdu všetky amatérske politologické, ekonomické alebo obete-obviňujúce argumenty, ktoré si naše zhýčkané svedomie dokáže vymyslieť, začneme hovoriť o inej kultúre, o tom, ako by “oni k nám” predsa nikdy nezapadli, ako “ich” sem predsa nemôžeme pustiť, pretože nectia naše tvrdo vydreté európske hodnoty. Keď opomenieme absurditu podobnej polemiky, keď nám neďaleko od hraníc v lese bez pomoci v mraze blúdia stratení ľudia (a pomôcť im je ilegálne), môžeme sa na chvíľu pozrieť, čo sme to vlastne vydobyli a čo vlastne je tá naša kultúra.

Nikto nesmie byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. [1]

História Európy je v podstate hororové čítanie. Bojoval tu asi každý s každým a keď sme sa práve nevraždili a neznásilňovali navzájom, alebo nevymýšľali skvelé ideologické projekty, ktoré by nám umožňovali vyvražďovať, mučiť a znásilňovať sa navzájom s ešte väčšou chuťou a efektívnejšie, vraždili, znásilňovali, mučili a zotročovali sme všetky národy, ku ktorým sa nám podarilo doplávať, prekopať sa, alebo došplhať. Okrem toho sme však venovali pomerne veľa času a prostriedkov aj umeniu, filozofii a vede. A kým ďalší a ďalší ministri vojny vo voľných chvíľach premýšľali, ako vedu, filozofiu a umenie využiť vo svoj prospech, oni (aj v tých najhorších časoch) vždy kúskom prečnievali. A tak získali trochu náskok. A časom sa im nejakým zázrakom podarilo ministrov vojny presvedčiť, že vojna nie je ten najudržateľnejší životný štýl. A že by sme mohli skúsiť aj (zatiaľ len vzájomne sa) nevraždiť, neznásilňovať a nezotročovať. Podarilo sa im západný svet presvedčiť o ideáli ľudských práv.

Každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v tom – ktorom štáte. Každý má právo opustiť hociktorú krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny. [1]

O ľudských právach sa dnes nepatrí pochybovať. Podobne, ako sa kedysi nepatrilo pochybovať o existencii Boha. Považujeme ich za základ, na ktorom všetci staviame. A kto tak nerobí, je psychopat, vydedenec, extrémista. V medziach akceptácie ľudských práv sa dokonca dnes rozprávame aj s neonacistami (hoci obe strany vedia, že ide len o zastierací manéver). No ani ten najhorší súčasný demagóg a populista si nedovolí (otvorene) posielať ľudí na smrť či vyvlastňovať ich majetky. Dokonca aj tí, ktorým bytostne ide o odoberanie práv ženám a neváhajú kvôli nim obetovať aj životy (žien), sa zaštiťujú pojmom “právo na život”. Jedným z prvých ľudských práv.

Ľudské práva sú naša identita. Sú naša kultúra, folklór, náboženstvo, ústredná ideológia našich (vraj ideologicky neutrálnych) ústav. Pevne veríme, že v ne veríme.

No a potom je tu dieťa. Bosé, hladné a bez rodičov, blúdiace tmavým zimným lesom, ktorému naše európske silové zložky legálne odopierajú pomoc. Ktorého do toho lesa naše európske silové zložky zámerne posielajú na istú smrť. Blúdiť lesom a umierať.

S tým dieťaťom neumierajú len nádeje a zmysel života jednej rodiny, neláme sa len srdce jednej matky a otca. Umiera s ním podstata nášho spoločenstva. To ona je spolu s utečencami na poľsko-bieloruskej hranici každý deň bitá, pretláčaná cez ostnaté drôty, posielaná bosá do zimných lesov bez nádeje na ďalší život. Pretože keď neplatia ľudské práva pre utečencov, potom neplatia ani pre nikoho z nás. Prestali sme byť chránení. Policajti a vojaci člena Európskej únie mučia a posielajú na istú smrť ľudí na úteku pred násilím a utrpením vo vlastnej krajine. A ak Európa (vrátane Slovenska) hovorí o pomoci, nehovorí o pomoci civilistom – vysiela svoju “pomoc” vojakom. Ak by táto absurdita nebola hrôzostrašná, bola by azda aj na smiech.

Každý má právo vyhľadať si pred prenasledovaním útočisko v iných krajinách a požívať tam azyl. [1]

Je 21. decembra 2021 a ja sedím pred rozsvieteným vianočným stromčekom. Ústredný príbeh najväčšieho sviatku roka v našej kultúre je o dieťati, ktoré sa narodilo rodičom na úteku. V zime, v nepohodlí, v chudobe. V našom príbehu však nakoniec zatrúbili anjeli a dieťaťu sa prišli pokloniť Traja králi. Scéna, ktorú bude v týchto dňoch doma uctievať každá kresťanská (aj nekresťanská) rodina. Ten príbeh (hoci fiktívny), leží v základoch našej kultúrnej imaginácie.

Len neviem, kto sa príde pokloniť dieťatu, ktoré pred necelým mesiacom umrzlo na hraniciach Európskej únie, pretože ho matkino telo už v noci nedokázalo zahriať. A ktorému “strážcovia našich hraníc” odmietli zachrániť holý život.

Bratislava, Slovensko, Európska únia, 21.12.2021


[1] Citácie z Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej Valným zhromaždením OSN 10. decembra 1948

Diana Klepoch Majdáková

Diana Klepoch Majdáková (1983) je kultúrna manažérka, kurátorka a kritička súčasného umenia. Pôsobí v kultúrnom a neziskovom sektore ako iniciátorka a koordinátorka umeleckých, vzdelávacích a iných aktivít. Je kurátorkou a riaditeľkou festivalu umenia a udržateľnosti NASUTI (od roku 2018). Podieľala sa na tvorbe kultúrneho programu kreatívneho centra Nová Cvernovka (od roku 2017), kde okrem iného koordinovala rezidenčný program a odborne konzultovala aktivity vizuálneho umenia. Spoluzaložila a kurátorsky viedla projekt umenia vo verejnom priestore Neviditeľná Štiavnica (2012 - 2017). V roku 2016 pôsobila ako programová riaditeľka Tabačka gallery v Košiciach, kde viedla medzinárodný projekt OFF LIMITS - cenzúra v súčasnej umeleckej praxi (2017). Venuje sa publikačnej činnosti (Päťdesiat súčasných umelcov na Slovensku, 2014, Beautiful People, 2015, KNUT, 2017, OFF LIMITS, 2018 a.i.), vlastným kurátorským projektom a iniciatívam. Je autorkou textov, prednášok, recenzií, katalógov, článkov o umení, kultúre a spoločnosti, publikovala vo viacerých médiách (Flash Art CZ&SK, Profil, Glosolália, SME, Denník N). Žije v Bratislave.

Archív autora