V roku 2018 som natočila video s názvom Transfokácia po zatienení (23 min., angl. Post-Eclipse Transfocation), kde je prostredníctvom striedania dvoch statických záberov zachytené rozprávanie protagonistky Rominy Kollárik. Romina sugestívne rozpráva o svojich skúsenostiach, energicky gestikuluje a veľmi rýchlo nás vtiahne do svojho sveta. Toto video upozorňuje na náročnú situáciu transrodových osôb na Slovensku, kde stále prevláda nevedomosť o téme transrodovosti, spojená s rôznymi predsudkami. Ako popisujem vo vecnom hodnotení v článku Situácia transrodových ľudí na Slovensku (tu), legislatíva v oblasti ľudských práv je u nás nedostatočná, nezabezpečuje rodovú rovnosť a neochraňuje ani mladých ľudí, ktorí ešte len hľadajú svoju identitu – pričom vnútorný proces prijatia a prerodu je rovnako náročný, ako ten vonkajší, fyzický a spoločenský. Výrazná osobnosť a známa trans aktivistka Romina Kollárik hovorí o svojich emóciách a o absurdných situáciách, v ktorých sa ľudia kvôli nariadeniam alebo dokonca na základe svojvôle jedinca v úradnom postavení môžu ocitnúť. Videoportrét ukazuje, ako môžu byť osudy transrodových ľudí zasiahnuté nehumánnym prístupom majority a je štruktúrovaný na šesť tematických obrazov. Romina Kollárik zohrala dôležitú pozitívnu rolu pri comingoute môjho dieťaťa a v procese jeho tranzície. Video som realizovala ako poctu Romine, ale zároveň všetkým, ktorí transrodovým mladým ľuďom pomáhajú.

Transrodoví ľudia celé desaťročia prežívajú na periférii záujmu našej spoločnosti. Žijú v akejsi medzere, kde sa na nich stále zabúda. Dostávajú sa na sociálny okraj, kde neexistuje možnosť naplnenia základných ľudsko-právnych štandardov. Periodicky sa opakuje, že ak sa aj odborníkom a aktivistom podarí dosiahnuť aspoň minimálne dohovory o odstránení legislatívnych prekážok alebo neetickej medicínskej praxe, konzervatívne sily na našej politickej scéne vzápätí posunú parlamentnú diskusiu na úroveň, ktorá často prekračuje medze ľudskej dôstojnosti a chýba jej argumentačná logika v súlade so súčasným poznaním.

V roku 2020 ma oslovili kurátorky Lenka Kukurová a Zuzana Štefková, aby som pripravila projekt pre galériu Artwall. Môj pôvodný koncept k téme transrodovosti sa odvíjal jednoznačne od vízie zobrazenia tela, avšak v historickom kontexte. V súvislosti s výskumom témy som sa obrátila na Christiána Havlíčka (InPoradňa, Bratislava) a skontaktovala som sa s Robertom Furielom z Košíc (Saplinq, Košice), ktorí ma upozornili na niektoré ďalšie fakty v súvislosti s históriou transrodovej témy na Slovensku a v Čechách.

Pôvodne som začala spolupracovať s komunitou trans ľudí z Bratislavy, ale počas pandémie nebol môj pôvodný plán realizovateľný. Boli zavedené mimoriadne nariadenia a obmedzenia pohybu, z čoho plynuli prekážky v rámci prípravy projektu. Preto som prizvala k spolupráci svojho syna Johanna. Ešte vo fáze, keď sme na vzájomnú spoluprácu nepomysleli, ale boli sme spolu v (pandemickej) izolácii, robil mi akýsi model pre drobné fotografické skice k projektu. Uvedomili sme si silu tohto spojenia v osobnej rovine, i to, že podobný umelecký a zároveň aktivistický projekt spolupráce medzi matkou a transrodovým dieťaťom nie je známy. Moje diela majú často autobiografické črty, predovšetkým tie, ktoré sa zaoberajú telom alebo terapiou. Novou skúsenosťou bolo narábať s telom vlastného dieťaťa v takej intímnej situácii (i keď som so synom spolupracovala aj predtým, v jeho detstve). Prechádzali sme obaja istým emancipačným procesom, v období, keď som – ako sekundárne zasiahnutá osoba – nebola ochotná byť v pozícii matky-outsiderky, a v čase, kedy bol Johann ochotný zverejniť svoju tvár. Svoju rolu zohrávali naše spoločne prežité skúsenosti, hnev na to, ako málo je spoločnosť ústretová, a vedomie, že pre mladých ľudí ako je on neexistuje dostatočná systémová pomoc. Na vznik takto formovaného projektu mal vplyv dlhodobo prežívaný strach o moje dieťa: priepasť, ktorá sa otvorí pred každým z rodičov trans detí pri ich comingoute, pretože nevedia, ako budú môcť ich deti v našej spoločnosti fungovať. Rodičia sa zväčša cítia bezradní, majú mnohé otázky a nie všetky im môžu odborníci zodpovedať tak, aby ostali pokojní.

Vznikla séria veľkoplošných fotografií Za trest (2020, spolupráca Claude Johann Čierny; angl. As Punishment). Plochy vo verejnom priestore, akými disponuje galéria Artwall na nábreží Edvarda Beneše a kpt. Jaroše v Prahe vyzývajú, aby dielo komunikovalo priamo a jednoznačne. Pózy na fotografiách vyjadrujú rozličné negatívne psychologické dopady, v postojoch je možné odčítať strach, úzkosť, nešťastie, alebo hľadanie rovnováhy. Súčasťou fotografií sú provokatívne slogany, ktoré ambivalentným spôsobom odkazujú na situáciu a vzťah spoločnosti k transrodovým deťom a transponujú viaceré vzájomné pozície aktéra a diváka. Zameriavali sa na najdôležitejšie aspekty, ako postavenie v rámci spoločnosti, zdravotnú starostlivosť alebo úradnú zmenu mena. Dajú sa teda v prenesenom význame čítať i z pohľadu príkazov rodičov, ktorí nie sú ochotní situáciu riešiť a snažia sa skrze svoju rodičovskú moc vyvíjať na deti tlak a udržať ich v – pre nich – komfortnej zóne. Pridaný znak paragrafu je zdôraznením toho, aká krutá je súčasná realita, zakotvená v legislatíve.

Súčasťou výstavy bolo sprievodné podujatie, na ktorom bol zverejnený manifest určený (nielen) pre rodičov (16.1.2021). Mal ambíciu byť unikátnou radikálnou aktivitou a vyžadoval okamžité, bezpodmienečné zmeny. Nazvala som ho „Matky transrodových detí, spojte sa!”, čím som v názve síce eliminovala otcov, ale treba zároveň uviesť, že vo všetkých výzvach a materiáloch sme sa spolu s organizátorkami obracali na všetkých rodičov a tiež blízkych ľudí. Názvom vyjadrujem poctu matkám, ktoré sú ochotné pomôcť svojmu transrodovému dieťaťu a podľa reálnej praxe je ich v pomere k počtu otcov drvivá väčšina. Manifest vyzýva k nediskriminujúcej spoločnosti, zasahuje všetky dôležité oblasti, kde je potrebné realizovať zásadné zmeny, ktoré majú viesť k správnemu systému zdravotnej starostlivosti, k úprave legislatívy, alebo k možnosti slobodných rozhodnutí o vlastnom tele. Zároveň navodzuje obranný postoj rodičov, ktorí chránia svoje deti. Nasledovala diskusia za účasti odborníkov a odborníčok i riaditeľa a riaditeľky vybraných škôl v Prahe, zaznelo veľa užitočných informácií pre rodičov a pedagógov.

Ďalším dielom, ktoré sa pohybuje na pomedzí dokumentu, je projekt Chris alebo Stred sveta / Pravda podľa vcítenia (2021, angl. Chris or the Center of the World / Thruth according to empathy). Ústrednou postavou je tu Christián Havlíček, ktorý spolu s Rominou Kollárik patria k zásadným postavám transaktivizmu v našom priestore. Spolupracuje s viacerými slovenskými a zahraničnými organizáciami a ako transrodový človek je v témach hlboko zainteresovaný. Kamera ho sníma ako divadelného aktéra na javisku, prihovára sa prázdnemu hľadisku počas predstavenia, o ktoré nik nejaví záujem. Napriek tomu je jeho prejav plný trpezlivosti a empatie a obraz evokuje situácie nekonečnej argumentácie, voči ktorej je naša spoločnosť hluchá. V projekte participujú mladí transrodoví ľudia z komunity, ktorá sa okolo Chrisa združuje v rámci jeho sociálno-poradenskej práce. V ďalšej rovine k projektu prispeli svojou krátkou výpoveďou významné osobnosti ako napríklad Tamara Adrien (Venezuela), Sarah McBride (USA), Emilia Wiśniewska (Polsko), Eva Fels  (Rakúsko) a ďalší. Výpovede oceňovaných osobností z oblasti aktivizmu a politiky z iných krajín dokladujú náročnosť dlhotrvajúceho boja za základné ľudské práva pre transrodových ľudí. Projekt rovnako ako predchádzajúce uvedené diela vznikol z pocitu bezmocnosti matky transrodového dieťata voči systému, v spoločnosti s prakticky nulovou aplikačnou perspektívou pozitív, v spoločnosti, kde kolujú mýty a mnohé stereotypy. Dielom som chcela podporiť pozitívne procesy transformácie politiky, reagovať na otázky psychologickej podpory (osamelosť, homofóbia v sebe, rodine a najbližšom okolí, osočovanie a dehumanizovanie ľudí) a na otázky korektného vyjadrovania.

V našom geopolitickom priestore je málo odborníkov a odborníčiek, ktorí a ktoré sa transrodovej téme venujú. Táto tematika sa začala u nás viac medializovať len v posledných rokoch. Vďaka väčšej otvorenosti médií a odvahe ľudí porozprávať svoj príbeh sa zvýšila v poslednom období informovanosť, paradoxne aj ako protitlak voči absurdným pokusom zosmiešňovať alebo vymazať rozmanité identity z nášho priestoru. Zvlášť nebezpečná je podpora homofóbnych a transfóbnych prejavov zo strany politických strán. Môžeme konštatovať, že začiatkom tretej dekády nášho storočia sme pozadu a ako spoločnosť nevieme akceptovať možnosť voľby cítiť sa a byť sám sebou, a rešpektovať queer ľudí. V 21. storočí transrodový človek, často veľmi inteligentný a prinášajúci veľa pozitív v spoločenských vzťahoch, sa musí často skrývať alebo prispôsobovať predstave okolia, a nemá rovnaké práva ako väčšina. Väčšina z nich nechce na seba upozorňovať, chcú žiť vlastný život bez obmedzení rovnako ako všetci ostatní. Viackrát som už vyjadrila zásadnú otázku, prečo sa o rodových identitách, rozmanitosti a potrebe rešpektu k inakosti (až na výnimky) nevyučuje systémovo v školách. V oblasti queer teórie v kontexte súčasného feministického myslenia viacerí teoretici podčiarkujú, že fenomén transrodovosti možno vnímať ako inšpiratívny, a tiež dialóg medzi trans komunitou a majoritnou společnosťou sa považuje za vzájomne obohacujúci. Dôsledky dlhodobého odsúvania a tabuizovania témy našu spoločnosť vzďaľuje od vyspelých spoločností stredoeurópskeho priestoru, kde sú témy LGBT+ ľudí riešené citlivejšie a viac systematicky. Transrodoví ľudia tvoria 0,3 až 0,8 percenta našej populácie. I keby ich bolo menej, je dôležité zamedziť akýmkoľvek prejavom transfóbie. Nástroje na to sú všeobecne známe, naša ústava hovorí o ľudských právach pre všetkých, no prax je iná. Aktuálne nastavenie v našej spoločnosti pociťujú dokonca aj transrodoví vojnoví utečenci a utečenkyne, ktorí podľa mnohých svedectiev čelia ponižujúcim situáciám na hraniciach.

Otázky:

  1. Viete, kto natočil prvý diel zo slávnej filmovej trilógie Matrix? Viete, kto natočil posledný diel?
  2. Ako chápete tvrdenie, že každý z nás je zložený z mnohých identít?  
  3. Ako môžeme legitimizovať rozličné autonómne spôsoby ľudskej existencie (nielen) na Slovensku?

Pavlína Fichta Čierna

Pavlína Fichta Čierna, vizuálna umelkyňa, kurátorka a aktivistka, ktorá sa prostredníctvom mediálneho umenia, filmu, interaktívnych projektov či intervencií do verejného priestoru zameriava najmä na témy sociálneho vylúčenia, politické témy a témy osobných tráum. Dlhoročne sa venuje pedagogickej činnosti vo vysokom školstve. Na základe životnej skúsenosti s vlastným dieťaťom verejne vystupuje za práva trans ľudí a je jednou z vedúcich osobností iniciatívy Združenia rodičov a priateľov LGBT+ komunity.

Archív autora