1. decembra 2022

Ešte pár rokov dozadu sa nám mohlo zdať, že fašizmus je čisto historická téma, uzavretá kapitola dejín Európy 20. storočia, v ktorej sa dohaduje iba o detailoch, veď skúmaním podstaty fašizmu strávili svoje najlepšie roky tri generácie povojnových intelektuálov, prevažne historikov, a tí – v ťažkých a neraz tiež veľmi osobných sporoch – vyprodukovali základný konsenzus a určili hlavný motív rozprávania.

Fašizmus ako regres, reakcia a únik z modernity

Vznikli desiatky definícií a množstvo interpretácií, ktoré dnes tvoria rozľahlú štruktúru s ťažiskom v jadrovej konotácii medzi fašizmom a regresom. Tento naratív objasňoval, že fašizmus bol reakciou na uvoľnenie spoločenských pomerov (individualizmus) a oslabenie tradičných autorít a mocenských väzieb (liberalizmus). Pôvod fašizmu sa v ňom datuje do obdobia druhej polovice 19. storočia, keď pôvodné osvietenské idey aj ideály racionality začínajú v širšom spoločenskom vedomí nahrádzať rôzne ezoterické myšlienkové koncepcie (nihilizmus, vitalizmus, iracionalizmus) a súčasne, kedy v dôsledku globalizácie a priemyselnej revolúcie dochádza k obrovskému nárastu sociálnej, aj geografickej mobility (vysťahovalectvo). Fašizmus mal byť, okrem regresu, aj reakciou. Psychologicky reaguje na pocity vykorenenosti, osamelosti a strachu, politicky oslovuje človeka, ktorého doslova ubíjajú hodnoty pokroku a novej doby. Tá zlikvidovala ancién regime (feudalizmus), ale svojou averziou k tradíciám sa odrazu stala pre mnohých takpovediac „duchovným úhorom“.

Rozporuplnosť doby a úzkostný pocit zo života vyústili pred 150 rokmi v mohutný prúd romantickej spisby plnej tragických hrdinov. Napríklad madam Bovaryová, ktorá sa v najslávnejšom románe Gustava Flauberta z roku 1857 vydáva na zúfalý únik pred hodnotami pokroku (z Paríža), hľada transcendenciu a nový začiatok (na vidieku), kde skončí v rukách miestneho lekárnika, ktorý ju z oddanosti najnovším vedeckým poznatkom – presne v súlade s hodnotami, pred ktorými utekala – privedie k morálnej a fyzickej skaze.

Osudy madam Bovaryovej a jej lekárnika Homaisa pred nami defilujú na pozadí zrodu modernizmu ako správa a varovanie, že fáza prerodu postráda schopnosť rovnomerne napájať konkrétny historický čas do skúsenosti dobového človeka (milión).

Fašizmus mal byť, okrem regresu a reakcie, tiež únikom z modernity. Sľuboval, že zruší nové deliace čiary, ktoré sa objavia všade tam, kde sa „zmenila doba“ – ako deriváty hrubých čiar za minulosťou, ktoré ľudí („neprirodzene“) rozdeľujú podľa toho, či a ako rýchlo sa dokázali prispôsobiť novým pomerom.

Bola to akoby „mŕtva doba“ (Griffin) a môžme si to predstaviť ako dnes, keď minulosť v podobe skúsenosti s dvoma totalitami pred nami vystupuje ako nejaký „zombie“ a pri predstave o budúcnosti nás prepadá hrôza ako z „upírov“, ktorí na seba v dnešnej dobe prebrali podobu utečencov.

Sily dobra a zla

Rozprávanie o fašizme sa za tie roky vyvinulo nabralo dualistickú podobu, podľa ktorej v prvej polovici 20. storočia na seba v Európe narazili dve sily (ideológie, režimy): na jednej strane duch moderny zavesený na myšlienke pokroku a reprezentovaný hnutím umeleckých avantgárd a/alebo marxizmom (a neskôr bolševizmom), na druhej strane fašizmus s jeho fixnou ideou očisty a jednoty národa, zosobnený v postave zbošteného vodcu, ktorý mal už raz a navždy vyviesť národ z cesty úpadku a degenerácie smerom k národnej jednote, ktorá je pre fašistov najvyšším cieľom a zároveň podmienkou sine qua non prechodu k vyššiemu štádiu, nech už to znamená a prinesie čokoľvek. Veď aj slovenskí fašisti t.j. ľudáci povýšili vo svojom najznámejšom hesle národ hneď za Boha. Slovami radikálneho antifašistického intelektuála Norberta Bobbia: „ Kde bola kultúra, nebol fašizmus. Kde bol fašizmus, nebola kultúra.“

Fašizmus bol nacizmus

Súvisiace diskusie o vzťahu medzi fašizmom a nacizmom, v ktorých sa vyjasňovala otázka, či ich máme chápať ako dve rôzne kategórie (režimy, politické smery, ideológie), sa vďaka silnej väzbe medzi fašizmom a nacionalizmom resp. rasizmom podarilo uzavrieť tézou, že fašizmus je – ako forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu – neoddeliteľný od nacizmu.  V Nemecku a niektorých jemu priľahlých satelitoch (vrátane vojnového slovenského štátu, horthyovskeho Maďarska aj Rumunska) sa fašizmus/nacizmus napokon uplatnil aj ako biopolitika vyvražďovania rôznych menšín – Židov, Rómov, homosexuálov či psychiatrických pacientov. V Taliansku (a tiež Chorvátsku a v Bulharsku) mala idea očisty národa menej rasový a viac kultúrny rozmer – ale nenechajme sa zmiasť – už aj eliminácia politických oponentov, verejných inštitúcií, menšinových cirkví, eskalácia kultúrnej vojny a ťaženie proti liberalizmu kvalifikujú režim s jedným vodcom ako fašistický/nacistický.

Roger Griffin: Fašizmus vyrástol z modernizmu

Ak sa nám doterajší výklad zdal povedomý aj zrozumiteľný, tak hlavným odkazom dnes najvplyvnejšieho teoretika fašizmu a vedúcej postavy školy tzv. „nového konsenzu“ Rogera Griffina, ktorý sformuloval v knihe Modernizmus a fašizmus je, že už neplatí. Vstúpil ňou do diskusie v roku 2007 a hoci ju metodologicky skromne vymedzuje len ako „určitú historickú interpretáciu“ – lebo si dáva pozor na Poppera – tak jeho ambície sú v skutočnosti oveľa väčšie. Chce byť referenčným zdrojom a jeho rámcovanie témy aj hlavné tézy už dnes začínaju dominovať aj mimo akdemickej debaty. Základná téza znie, že fašizmus je – ako obvzlášť radikálna forma konzervatívnej revolúcie – formou programového modernizmu. Stalo sa tak vo „víchrici modernizmu“, kde sa aj konzervativizmus a reakcia stali revolučnými. „Ponúkam vám lepšie časy,“ povedal raz Hitler Nemcom a upresnil: „Ponúkam vám boj, nebezpečenstvo a smrť.“ A národ mu padol k nohám.

Roger Griffin odkazuje, že fašizmus nie je regresom a reakciou, ale samostatným rozvinutím futurálnej dynamiky novej doby. A noazaj, ako vidíme všade v Európe – fašizmus neskončil, fašizmus trvá, vyvíja sa a napreduje. Volajme ho – ak chcete – postfašizmus.

Fedor Blaščák

Fedor Blaščák je nezávislý konzultant, publicista a aktivista. Vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Zaoberá sa súčasnými dejinami a politikou pamäti, filozofiou, vzdelávaním a kultúrou. Spolu so Stanicou v Žiline založil a viedol iniciatívu Memory Kontrol (2008-2014), spolupodieľal sa na projekte obnovy Novej synagógy v Žiline (2012-2018). Publikuje eseje, rozhovory a analýzy, jeho texty vyšli v knihách: Výskumy intersubjektivity (2004, Mervart Praha), Filozofia (2005, SAV), Transit 68/89 (2009, Metropol Verlag Berlin), Atlas of Transformation (2011, JRP Geneve), Odkiaľ - Kam (2013, Kalligram), V službe demokracie (2014, Kalligram), Plamen (2015, 21er Haus Wien), Assessment of the impact of percentage tax designation (2016, Erste Stiftung Wien), Eastern Sugar (2021, SNG, Absynt). Zostavil knihy Engerau (2005, CKO) a Amnestie. Sloboda ako hrubá čiara za minulosťou (2019, Slovart). Žije v Bratislave.

Archív autora