1. decembra 2022

Mám sen, že raz tento národ povstane a bude žiť podľa skutočného významu svojho kréda: „Považujeme za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní.“
I have a dream that one day this nation will rise up and live out the true meaning of its creed: “We hold these truths to be self-evident, that all men are created equal.”

Slová prejavu Martina Luthera Kinga z roku 1963 vo Washingtone, ktoré sa zapísali do histórie!

Sen Martina Luthera Kinga o rovnosti medzi všetkými ľuďmi, je aj mojím snom. Hoci som sa narodila do „bielej európskej rodiny“, mám svetlé vlasy, možnosť študovať a zamestnať sa, ako aj podmienky pre dôstojný život so zdravotnou starostlivosťou a v neposlednom rade, strechou nad hlavou, mohlo to byť inak. Ako? Mohla som sa narodiť v slume na Filipínach, ale mohla som sa narodiť pokojne aj do detského domova bez akýchkoľvek sociálnych väzieb a teda bez takých možností na život, aké mám teraz. Bolo by to mojou vinou? Rozhodne nie. Ak nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, všetko sa mení. Mojím obľúbeným príkladom je predstava Beethovena narodeného v kmeňovom spoločenstve v Afrike. Stal by sa svetoznámym hudobným skladateľom? Pravdepodobne by bol skvelým kmeňovým bubeníkom. Na štartovacej čiare, všetkých možnostiach a rovnosti naozaj záleží!

A prečo je sen Martina Luthera Kinga stále aktuálnou výzvou? Pretože heslá ako „Ochrana tradičnej Európy, tradičných hodnôt a tradičnej rodiny“ sú rétorikou propagandy, útočiacej na emócie. Tieto slová strachu zmiešaného s pocitom nadradenosti, rozsievajú okolo seba semienka nenávisti a zakoreňujú tak v ľuďoch agresiu. Práve kvôli takýmto pocitom prijímame tieto heslá za svoje, hoci sú iba prekrútenými pohľadmi defenzívneho boja za záchranu ohrozenej a napadnutej Európy. Európa nebola nikdy priestorom jasne vymedzených etník s nemenne nakreslenými hranicami. Ako by mala vyzerať tradičná Európa? Mala by byť kresťanská alebo bez vyznania? Predstavy sa nepochybne líšia v závislosti od zástavy, pod ktorou sa ako jednotlivec v rámci masy ocitáme, a s ktorou sa viac či menej stotožňujeme. Zjednocovať nás môže myšlienka hnutia, strany, ideológie alebo národa. Je však nutné si uvedomiť, že nech už „kopeme“ za akýkoľvek tím, nikdy ho nesmieme považovať za neomylný a nadradený ostatným tímom, pretože všetky boli rovnako vytvorené ľuďmi.

Ako ľudia, máme tendenciu usporadúvať si svet vôkol seba, pomenúvať jeho jednotlivé javy, a okrem iného, posudzovať tieto javy ako správne alebo nesprávne. Základná dichotómia bytia nám našepkáva, že svet, ktorý je nám dôverne známy, je dobrý, zatiaľ čo ten druhý, za horizontom nášho porozumenia, je zlý. Teda v polaritnom čiernobielom svete sa zdráhame prijať čosi, čo sa nám javí ako čudné a vytŕčajúce z línií, ktoré sú nami overené. Nemalo by byť však zložité obzrieť sa vôkol seba, inšpirovať sa druhými kultúrami a zložiť si z hláv korunky superiority, teda „bielej nadradenosti“. Žiaľ, nezmazateľným dedičstvom Západu, sú koloniálne dejiny ktoré, ako sa nám môže zdať, sú len poškvrnenou érou zaprášenej minulosti, no opak je pravdou. Západ, vďaka kolonializmu, rozšíril svoju ilúziu sveta, založenú z časti na sociálnom darwinizme, teda sveta rozdeleného na vyspelé a nevyspelé krajiny. Zo západného rozumu, morálky, hodnôt, demokracie, ako aj kapitalizmu, sme vytvorili vzor, ktorý má nasledovať každý. Ako mohol Západ do takej miery ovplyvniť celý svet prostredníctvom kolonializmu? Západní kolonizátori si so sebou na kolonizované územia, ktorými bol de facto celý svet, priniesli aj svoju administratívu, vedu, vzdelanie, módu a politický, ako aj ekonomický systém. Postupom času sa systematicky vzdelávali kolonizovaní na obraz Západu, ktorý bol samozrejme prezentovaný ako „ukážkový vzor“ a „dokonalý model bytia“.

Teda v dnešnom globalizovanom svete sme si uplatnili výlučne postavenie, ktoré je v nás tak hlboko zakorenené a neustále, hoci aj neúmyselne, vyživované, až nadobúdame pocit akéhosi „prirodzeného“ statusu. Statusu, ktorý sa ničím nevymyká úprimnému náboženskému presvedčeniu o pravdivom usporiadaní sveta. Statusu, ktorý nás presahuje väčšmi než náboženstvo, ktoré od osvietenstva čelí neustálym útokom na pochybnú legitimitu (oprávnenie), pretože tento sekulárny status je povýšený na piedestál ultimátnej, jedinej pravdy. Prečo prirovnávame presvedčenie Západu o svojej nadradenosti k náboženskému presvedčeniu o existencii Boha? Pretože ak je človek presvedčeným kresťanom, nemá dôvod pochybovať o sláve Ježiša, ktorý sa za všetkých ľudí obetoval. Rovnako je Západ presvedčený o svojej pravde, ako produktu Západu. Predstavme si túto pravdu ako produkt v sieti supermarketov po celom svete. Každý v tom supermarkete nachádza najrozličnejšie produkty, teda pravdy a je na nás, či sa budeme kriticky pozerať na obal, ktorý nám sľubuje nesplniteľné alebo budeme vnímavejší.

Z majoritného, resp. dominantného diskurzu sa univerzalizuje univerzálne. Univerzálne je čosi, čo má byť všadeprítomné, všadeplatiace, jednoducho všeobecné. Ak univerzalizujeme  univerzálne, zovšeobecňujeme všeobecné, teda snažíme sa uplatniť tento pohľad na všetko a všetkých. Z toho podľa Bourdieuho vyplýva, že sa takto vytvorený obraz sveta javí byť skutočný, nepreniknuteľný a navyše sekulárny, v zmysle empiricky (zmyslovo) overiteľného[1]. Prečo by to tak malo byť? Jednoducho preto, že ak príjmeme akúkoľvek myšlienku za všeobecnú, stáva sa z nej čosi prirodzené a platné, stáva sa z nej fakt. Takéto vytváranie falošných pseudo-faktov je nebezpečným prostriedkom moci, pretože ovplyvňujú verejnú mienku tak zásadne, až si verejnosť nie je vedomá tohto ovplyvňovania. 

Dokáže človek z jedného konca sveta porozumieť človeku z druhého konca? A vôbec, je schopný jeden človek porozumieť akémukoľvek inému človeku? Sme schopní objektívne a otvorene posudzovať iných ľudí a iné kultúry? Nevstupuje do nášho pohľadu naša vlastná skúsenosť, hodnoty, normy, morálne a etické princípy spoločnosti, ktoré zdieľame? Nie len, že nemáme schopnosť plne a bez svojho subjektívneho pohľadu pochopiť prejavy iných kultúr, ale nemáme ani právo stavať sa neustále do paternalistickej pozície učiteľa o druhých, bez nich samých. Paternalizmus je doslova otcovský, teda nadradený princíp, ktorý stavia jedného aktéra do nadradenej a druhého aktéra do podriadenej pozície. Prečo máme, ako Západ, potrebu stáť v pozícií otca nad celým svetom? Neobyčajne inšpirujúcim je pre mňa francúzsky mysliteľ Michel de Montaigne, ktorý už v 16. storočí hovorí, že každý nazýva barbarským všetko, na čo nie je sám zvyknutý. Vo svojich esejach sa zameriaval na pluralitu hodnôt, názorov a zvykov, ktoré sa od seba líšia v závislosti od kultúry. Preto je nemožné vnímať jeden súbor hodnôt ako zdroj a merítko pravdy[2].

Biely človek hovorí bielemu človeku o farebnom človeku. Západ sa nedokázal odpútať od koloniálnej rétoriky, keď nenecháva priestor Orientu, v zmysle náprotivka Okcidentu (Západu), samostatne za seba vypovedať[3]. Naša utkvelá predstava o monopole rozumu, nám nedovoľuje vyučovať na školách iných, než západných autorov, vedcov a umelcov, ani nám nedovoľuje prihliadať na nezápadných ľudí ako na intelektuálne rovnocenných, pretože naše vlastné ego zatieňuje celý svet. Môžeme sa pokúšať vytvoriť teórie presahujúce históriu človeka, no nikdy nebudeme schopní rozumieť svojim dávnym predkom, pokiaľ neporozumieme sebe navzájom. Bez štipky tolerancie a záujmu o druhých sa nikdy nemôžeme posunúť vpred. Ak je za hriešnika „čistej kresťanskej európskej krvi“ považovaná aj emancipovaná žena bojujúca proti patriarchálnej spoločnosti, ak je hriešna odlišná sexuálna orientácia alebo dokonca kritika kapitalizmu, v tom prípade nie sme pokrokom vlastného bytia, ale jeho večnou stagnáciou, teda úpadkom. Za najväčší prínos 21. storočia považujem snahy o skutočné zrovnoprávnenie ľudí naprieč svetom, bez ohľadu na vieru, jazyk, či životný štýl. Pretože ak pochopíme, že niet rozdielu medzi Afgáncom, Slovákom, Maročanom a Peruáncom, tak cesta mieru a bratstva môže byť utopickým východiskom romantika zo sveta falošnej hry.

Otázky:

1.  Myslíte si, že sú si všetci ľudia na svete rovní? Čo pre vás slovo „rovnosť“ znamená?

2. Ako by vyzeral váš život, ak by ste sa narodili:
A. do 6-člennej rodiny s príjmom iba jedného rodiča v slume na Filipínach?
B. ako jedináčik do rodiny právnikov vo Švajčiarsku?


[1]BOURDIEU, Pierre, 1998. Teorie jednání. Praha: Karolinum. 1998. ISBN 80-7184-518-3, s. 117

[2]SOUKUP, Martin. 2015. Základy kulturní antropologie. Červený Kostelec: Pavel Mervart, 2015. ISBN 978-80-7465-440-4, s. 22

[3]SPIVAK, Gayatri Chakravorty. 2010. Can the Subaltern Speak?: Reflections on the History of an Idea. Ed MORRIS, C. Rosalind. New York: Columbia University Press, 2010, s. 90-91

Vanesa Bohunská

Vanesa Bohunská je študentkou religionistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Vo svojej bakalárskej práci ako aj krátkej štúdii sa venovala témam orientalizmu, spirituality, či vplyvom modernizácie na akulturáciu hinduizmu na Západe. Zaujíma sa o témy postkolonializmu, orientalizmu a kultúrneho relativizmu.

Archív autora