Na príklade Krásnej Hôrky sa stretávajú všetky témy radikalizácie a fašizácie postsocialistickej slovenskej spoločnosti. Prívlastok postsocialistický tu má pritom kľúčový význam, lebo súvisí s hlavným zdrojom konfliktu, najmä s majetkovými vzťahmi, ktoré zaznamenali dramatické zmeny v súvislosti so socializmom aj postsocializmom.

Pri radikalizácii spoločnosti si možno klásť otázku, prečo sa v našich pomeroch prejavuje ako radikálny populizmus, ktorý som nazval dedinský fašizmus. Základom mojej definície sú osobitné ekonomické vzťahy a kultúra živobytia, ktoré volám postagrárne, a ktoré vznikli v čase štátneho socializmu napriek deklarovanej modernosti a technologickej vyspelosti tohto režimu. Možné vypálenie feudálneho panstva sociálne neprispôsobivými, ako sa konflikt pod stredovekým hradom ľudovo interpretoval, a následné zaberanie pôdy pod rómskou osadou, možno teda symbolicky preniesť aj ako konflikt o kontrolu agrárneho dedičstva.

Tieto socialistické postagrárne pomery – nie socializmus ako ideologický či ekonomický režim, ale každodenné modely živobytia — sú dnes potom mobilizované ako nostalgia za časmi v časoch socializmu. Dedinskí fašisti preto paradoxne nielenže radi oslavujú nacionalisticko-populistický postkomunistický režim Vladimíra Putina, ktorý sa deklaruje ako hlavný potomok víťazov nad nemeckým nacizmom, ale hlavne vzývajú ideál živobytia v čase neskorého socializmu, vrátane nutnosti susedskej výpomoci, ideologickej kontroly štátu a nacionalizmu, kultivovaného mýtmi ako potravinová sebestačnosť, folklórna výnimočnosť, či roľnícky pôvod národa.

V prípade Krásnej Hôrky teda možno potom vystopovať sociálne i kultúrne príčiny nostalgie za týmto postagrárnym prostredím, ktoré sýti radikalizáciu, najmä ak je konfrontovaná s urbánnou prosperitou, kozmopolitizmom a vzývaním osobných slobôd, vrátane etických a sexuálnych preferencií, ktoré sa morálke dediny – teda jej mýtizovanej, agrárnej podobe — priečia.

Sociálne nerovnosti upozorňujú na problém rastúcej nerovnosti, ktorej sú vystavené nielen sociálne skupiny, ale prejavuje sa aj vo výrazne nerovnomernejšom regionálnom rozvoji ako tomu bolo v časoch socializmu. Volanie po ochrane „neekonomických“ nacionalistických hodnôt, ktoré vzývajú populistickí vodcovia, je teda podľa tohto prístupu prejavom frustrácie tých, ktorí sa cítia odsunutí na okraj v súčasnej spoločnosti.

Príčiny rastu popularity dedinského fašizmu možno nájsť aj v nedostatočnej ochrane toho, čo možno nazvať ochrana demokratického ducha štátu. Legislatívne problémy a súdna ťažkopádnosť zamedziť legálnemu pôsobeniu fašistov, ale aj nedostatok pestovania citlivosti k demokracii v silových zložkách sú príčinou slabého potierania extrémizmu.

Nízka schopnosť výchovy k demokratickému občianstvu — ako sa problém s extrémizmom odbornejšie nazýva — je odrazom zanedbaného kultivovania vyspelej vedy o človeku u nás ako aj podpory vysokej kultúry, ale aj dôsledkom nedostatočnej kultivácii občianstva u časti kléru, ktorý otvorene podporuje hnutie „za život“ proti európskej „kultúre smrti“, čím spoluformuje kresťanský fašizmus.

Komplexná príčina je však v presvedčení veľkej časti voličov, že extrémistom ide v princípe o „správnu“ vec, len forma je niekedy provokatívnejšia. Ozajstný úspech dedinského fašizmu je teda vo vyvolaní pocitu kultúrnej blízkosti, voči ktorej sa väčšina bez pomoci demokratických inštitúcií a demokratov samotných nevie brániť.

Juraj Buzalka

Sociálny antropológ na FSEV UK v Bratislave, autor kníh Nation and Religion: The Politics of Commemoration in Stouh-East Poland (Lit 2007), The Cultural Economy of Protest in Postsocialist European Union: Village Fascists and their Rivals (Routledge 2021) a Slovenská ideológia a kríza. Eseje z antropológie politky (Kalligram 2012)

Archív autora