30. januára 2023

Kedy sa z bežného názoru stáva extrémistický? Kedy o človeku možno povedať, že je extrémista? V literatúre nájdeme množstvo definícií extrémizmu a radikalizácie. Niekedy sa však stáva, že definície sú príliš abstraktné na to, aby sme na základe nich dokázali pomenovať veci, ktoré sa okolo nás dejú.


V súvislosti s definíciou radikalizácie a extrémizmu sa často spomína konflikt s demokratickými hodnotami spoločnosti. Čo to ale vlastne „demokratické hodnoty“ sú? Na to, aby sme tento pojem nepoužívali len ako frázu bez akéhokoľvek porozumenia obsahu, skúsime si ho teraz vysvetliť.

Jedným z dôležitých prvkov demokracie je deľba moci a slobodné voľby. Oproti iným štátnym zriadeniam, ako monarchia či diktatúra, sa v demokratickom štáte delí štátna moc na exekutívu, legislatívu a justíciu, nekoncertuje sa v rukách jedného človeka – kráľa alebo diktátora, ale je rozložená medzi vládu tzv. exekutívu (premiér a ministri) a parlament tzv. legislatívu. Vláda riadi štát a robí rozhodnutia v rámci legislatívy. Parlament prijíma zákony a vytvára tak legislatívny systém. Do parlamentu si občania volia svojich zástupcov, ktorí by  mali reprezentovať ich názor na veci verejné. Súdy potom rozhodujú pokiaľ sa tieto zákony porušujú. Samozrejme, niekto by mohol namietať, že ani takéto riadenie nie je dokonalé, funguje tu korupcia a politici neriadia štát k prospechu obyčajného občana. Hoci v parlamente sedí 150 ľudí, ktorí berú vysoký plat, nerobia nič pre to, aby sa ľudia mali lepšie. Takéto názory už majú blízko k tým extrémistickým, lebo je v nich vyjadrená nedôvera v štandardné demokratické inštitúcie. Aj napriek tomu sú to názory, ktoré sú blízke väčšine z nás. Námietky sú, samozrejme, oprávnené. Skúsme si ale predstaviť, aké nebezpečné by bolo, keby sa všetka moc a bohatstvo koncentrovali v rukách jedného človeka alebo pár ľudí. Čo keby tento človek bol nemorálny, krutý alebo deviantný a my by sme nemali žiaden nástroj (ako slobodné voľby), ktorý by ho dokázal zbaviť moci alebo jeho vplyv na spoločnosť aspoň oslabiť?

Pluralita názorov je ďalšou z demokratických hodnôt. Vytvárať priestor na zdieľanie rôznorodých názorov a predstáv o svete a o živote, vytvárať priestor na argumentáciu a diskusiu, je jedným zo známok dobre fungujúcej spoločnosti. Opäť to však môže byť niečo, z čoho môžu mať ľudia s konzervatívnym postojom strach. Ten strach je strachom zo straty neobmedzenej kontroly a moci v spoločnosti, pretože svoje miesto si môže vydobyť aj iná predstava či názor, ktorý sa stane populárnym. Napríklad predstava tradičnej rodiny, ktorú sa snažia konzervatívci chrániť tým, že obmedzujú práva rodinám, ktoré nespadajú do tejto škatuľky. Čo ale je tradičná rodina? Otec, mama a deti? Takto predsa ľudia v minulosti nikdy nežili, pretože by tak nedokázali prežiť. Žili vo veľkorodinách pod jednou strechou – otec, mama, strýkovia a tety, babky a dedkovia. Slobodné matky alebo otcovia tu boli vždy a tiež nezapadajú do tohto rámčeka. Prečo by jeden životný štýl alebo predstava o rodine mala byť prípustná viac ako tá druhá?

Niektoré definície radikalizácie hovoria, že ide o rastúcu ochotu presadzovať radikálne zmeny v spoločnosti. Zmeny, ktoré sú v rozpore so status quo – súčasným stavom spoločnosti. Slovo “radikalizácia” pochádza z latinského “radix”, čo znamená koreň. To môže naznačovať akýsi návrat k tradičným hodnotám alebo tradičnej predstave o usporiadaní spoločnosti pred akceptáciou liberálnych hodnôt rôznorodosti a plurality. Z hľadiska plurality názorov by mal byť aj tento názor akceptovaný – to však vytvára paradox. Je možné akceptovať názor, ktorý neakceptuje iné názory?

Rovnosť pred zákonom a ľudské práva vzťahujúce sa na všetkých bez rozdielu sú podmienkou demokratického fungovania. Ľudí nemožno súdiť alebo znevýhodňovať kvôli farbe pleti, príslušnosti k sexuálnej minorite, alebo určitej socioekonomickej skupine.  Vtedy hovoríme o sociálnej spravodlivosti. Na to, čo je spravodlivé panuje však vo verejnom priestore rozličný názor. Pokiaľ si vypočujeme prejav niektorého z vodcov extrémistických hnutí na Slovensku, hovorí častokrát o vydobytí si spravodlivej spoločnosti, kde veci fungujú, tak ako majú, kde sa nepodporuje ničnerobenie a lenivosť, kde každý dostane to, čo si zaslúži. Pričom spravodlivosťou je tu myslené, že každý má presne toľko, koľko mu patrí – podľa toho, ako sa v živote snažil. Neberú sa tak do úvahy rozličné štartovacie pozície – že jeden človek sa narodí do chudobnej rodiny rodičov bez vzdelania a druhý do rodiny strednej vrstvy, kde má finančné možnosti, aby si dokončil vysokú školu. Už na tomto príklade možno demonštrovať odlišný prístup k jednému zo základných ľudských práv – a to je právo na vzdelanie.  Podobnú predstavu o spravodlivom svete má však väčšina z nás. Ľudia často uvažujú tak, že pokiaľ sa niekto narodí do chudobnej rodiny, ktorá má nižší príjem a teda aj nižšiu socioekonomickú úroveň, môže sa z takéhoto prostredia vymaniť, pokiaľ sa dostatočne usiluje. Ako keby bol dobrý život funkciou našich schopností, vytrvalosti a motivácie. A Rómovia sa nesnažia, sú leniví a parazitujú na sociálnom systéme – štát im dáva všetko zadarmo a oni len berú a berú a nedávajú nič spoločnosti naspäť. Napríklad neprispievajú k ekonomickému rastu.

O extrémizme sa často hovorí ako sociálno-patologickom jave, kedy sú odmietané základné hodnoty a normy spoločnosti a je prítomné násilie ako prostriedok k dosahovaniu cieľov. Pričom symbolickým násilím je v tomto prípade aj odopieranie základných práv a slobôd určitým skupinám obyvateľstva.

Radikalizácia a extrémizmus je o hodnotách. Hodnoty sú veľmi citlivou témou a každý to máme trochu inak. Neodopierajme si však príležitosť o tom spolu diskutovať.

Otázky:

  1. Na začiatok skúsme mladým ľuďom položiť otázku, ako oni vnímajú extrémizmus: Čo je podľa vás extrémizmus? Čo je podľa vás radikalizácia?
  2. Následne môžeme rozobrať ich vnímanie demokracie a demokratických hodnôt: Čo znamená pre vás demokracia? Čo sú podľa vás demokratické hodnoty?

Estera Kövérová

Estera Kövérová sa venuje terénnej práci s mladými ľuďmi v organizácii Mládež ulice už vyše desať rokov. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského odbor psychológia - občianska výchova a Filozofickú fakultu UK odbor filozofia. Vo svojej dizertačnej práci zo školskej pedagogiky sa zaoberala otázkami úspešnosti mladých ľudí z marginalizovaných rómskych komunít vo formálnom vzdelávaní. Už niekoľko rokov sa prakticky aj výskumne venuje téme radikalizácie a extrémizmu v rámci práce s mládežou. Momentálne sa okrem tejto témy zaoberá aj témou zobrazovania násilia v intímnych vzťahoch.

Archív autora