V krátkom videu z demonštrácie v Duchcove  máme možnosť si na začiatku vypočuť predslov lídra DSSS /Dělnické strany sociální spravedlnost/, ktorým vysvetľuje prítomným dôvod zhromaždenia. „Zišli sme sa, aby sme upozornili na jav, ktorý sa rozrastá ako rakovina celou republikou – zvýhodňovanie neprispôsobivých občanov a vzrastajúca kriminalita, ktorá nemá obdoby. Pretože to, čo sa deje v posledných rokoch, je niečo neuveriteľného a musíme to zastaviť. Nemôžeme ustupovať rôznym parazitom a nemakačenkom, nemôžeme im uvoľňovať pozície a nemôžeme im nechávať naše ulice, lebo to by sme sa už báli vyjsť aj cez deň. Táto  krajina sa chová často rasisticky a xenofóbne, ale rozhodne to je voči väčšinovej spoločnosti. Pretože biela farba kože nie je žiadnou vstupenkou k ľahkému životu, práve naopak. Dnes režim stíha a zatvára každého, kto má na svojom tele vytetovaný nejaký symbol, kto má tričko, nášivku alebo niečo podobného, to režim stíha, ale podvody rôznych cigánskych gaunerov, kriminálnikov, ktorí tu rozkrádajú štátne peniaze, to režim vôbec nerieši…..Ukážeme kto je v tejto zemi pánom, kto bude rozhodovať, že to budeme iba my, pretože bojujeme za spoločnú vec, za tento národ, za túto zem…“

Keď sa bližšie pozrieme na to, čo rečník hovorí, ako to hovorí a čo z toho vyplýva, možno na tomto predslove demonštrovať znaky, ktorými sa vyznačuje extrémistická  propaganda, ktorej cieľom je osloviť, čo najväčšie množstvo prívržencov a mobilizovať k akcii.

Na začiatku rečník zdôrazňuje, že demonštrácia sa týka určitého veľmi dôležitého celospoločenského problému, ktorý by mal trápiť všetkých občanov Českej republiky, čo dodáva samotnému predslovu vážnosť, dôležitosť a naliehavosť. Zároveň vyvoláva dojem, že podobné presvedčenie má, alebo by aspoň mala mať väčšina občanov.

Základnými znakmi extrémistickej propagandy sú najmä kategorizáciadehumanizácia. Rečník hneď na začiatku hovorí o kategórii „neprispôsobivých občanov“, ako sú často v médiách nazývaní ľudia rómskeho pôvodu. Vytvára tak dve kategórie: kategóriu neprispôsobivých – s ktorými je nejaký problém a kategóriu prispôsobivých. Rozdeľuje tak spoločnosť na skupinu my a skupinu oni. V závere tento obraz ešte posilňuje cez vnímanie vzájomnej spolupatričnosti – „to sme my…bojujeme za spoločnú vec, za tento národ“, čo v dave vzbudzuje silné emócie. Potreba niekam patriť je veľmi silnou potrebou a tento líder alebo radikálna skupina ju dokážu naplniť. Človek tu cíti, že nie je sám, že sa za neho skupina postaví a spoločne budú bojovať za dobrú vec, proti nepriateľom, čiže „tým neprispôsobivým“.

Jedno z najčastejších kognitívnych skreslení (cognitive bias), ktoré dokáže presvedčiť náš mozog v prospech určitej idey alebo názoru je skreslenie my-oni (in-group – out-group bias). Ľudský mozog sa totiž vyvinul tak, aby človek vnímal svoju vlastnú skupinu pozitívnejšie, ako skupinu cudziu. Toto skreslenie sa preto často používa v rámci extrémistickej propagandy, na ovplyvnenie ľudí tým, že rozdeľuje svet na skupiny „my“, do ktorej patríme a ktorú hodnotíme pozitívne a skupinu „oni“, ktorú vnímame zákonite negatívne až nepriateľsky. Propaganda tak môže legitimizovať násilie voči tejto nepriateľskej skupine. V minulosti táto vlastnosť nášho mozgu slúžila ako obranný mechanizmus pred vonkajším ohrozením a viedla k zomknutosti skupiny na emocionálnej úrovni, keď hrozilo nebezpečenstvo z vonka – napríklad aj od inej skupiny. Formulácia vonkajšieho nepriateľa vedie často k vyššej kohézii skupiny alebo spoločenstva. Aj v spomínanej reči rečník hovorí o ľuďoch rómskeho pôvodu ako o „hrozbe, ktorú treba zastaviť“, o tom ako im „nemôžeme ustupovať“, „ako im nemôžeme nechávať naše ulice, lebo by sme sa už báli vyjsť aj cez deň“. Z posledného citátu okrem iného vyplýva, že ulice sú naše a nie ich, my sme tu doma a nie oni. Aj napriek tomu, že ľudia rómskeho pôvodu sú tiež občanmi Českej republiky a je to takisto ich domov ako domov všetkých ostatných.

Ďalším znakom extrémistického správania je dehumanizácia. Rečník často hovorí o „neprispôsobivých“ občanoch, o „rakovine, ktorá sa rozlieza“ alebo o „parazitoch“. Tým ľudí rómskeho pôvodu dehonestuje na podľudí a  demonštruje svoju nadradenosť. V závere potvrdzuje nadradenosť slovami, že ukážeme im, kto je tu pánom a kto bude rozhodovať.

To čo vyvoláva v poslucháčoch na zhromaždení najsilnejšie emócie je spomínanie sociálnej krivdy alebo nespravodlivosti, ktorú na nich štát pácha. Spomínanie sociálnej krivdy je veľmi silný nástroj extrémistickej propagandy, pretože naznačuje, že je tu konečne niekto, kto rozumie mojim problémom, že aj keď sa nemám dobre, konečne je tu niekto, kto vníma moje potreby – Rómovia a Rómky sú zvýhodňovaní, kvôli svojmu etniku a neRómovia/ky nie. Už Moghadam (2005) vo svojom slávnom článku Staircase to terrorism hovorí, že prvým stupienkom k extrémistickému až teroristickému správaniu je, že určité sociálne skupiny majú pocit, že ich hlas v spoločnosti nie je počuť, že nie sú prizvaní do rozhodovacích procesov, neparticipujú na chode spoločnosti. Extrémizmus je tak chybou demokracie ako takej – je dôsledkom toho, že  demokracia nefunguje, tak ako by mala fungovať alebo ako sľubuje, že fungovať bude. Sme si rovní pred zákonom, ale „niektorí sú rovnejší“. Pri tvorbe legislatívy sa často presadzujú záujmy určitých skupín občanov na úkor iných a tak vzniká sociálna nerovnosť.

Jednotlivé slová a vety sú v takýchto príhovoroch veľmi starostlivo vyberané, aby dokázali ovplyvniť a vzbudiť emóciu v širokých masách. Zároveň je dôležité si uvedomiť, že slová nie sú len slovami, ale dokážeme s nimi aj konať – spôsobiť hnev, pocit krivdy,  podnecovať k násiliu či vyvolávať konflikty.

Otázky:

  1. Rozdeľte žiakov a žiačky náhodne na dve skupiny a zadajte im úlohu napísať na flipchart charakteristiky svojej skupiny a na druhú stranu charakteristiky skupiny druhej. Predpokladá sa, že participanti a participantky budú pripisovať viac pozitívnych vlastností svojej skupine a viac negatívnych vlastností skupine druhej. Demonštrujete tak kognitívne skreslenie my – oni.
  2. Skúste spolu so žiakmi a žiačkami porozmýšľať, čo by ste chceli na svojej škole zmeniť, vylepšiť – podporte ich v tomto procese, zapájajte žiakov/čky do rozhodovacích procesov.

Estera Kövérová

Estera Kövérová sa venuje terénnej práci s mladými ľuďmi v organizácii Mládež ulice už vyše desať rokov. Vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského odbor psychológia - občianska výchova a Filozofickú fakultu UK odbor filozofia. Vo svojej dizertačnej práci zo školskej pedagogiky sa zaoberala otázkami úspešnosti mladých ľudí z marginalizovaných rómskych komunít vo formálnom vzdelávaní. Už niekoľko rokov sa prakticky aj výskumne venuje téme radikalizácie a extrémizmu v rámci práce s mládežou. Momentálne sa okrem tejto témy zaoberá aj témou zobrazovania násilia v intímnych vzťahoch.

Archív autora