Na prípade protirómskeho pogromu v Pobedime (okres Nové Mesto nad Váhom) z roku 1928 sú mrazivé hneď tri veci. Prvou je neobvyklá brutalita, ktorej sa dopustili dovtedy bezúhonní občania, druhou je spôsob vyšetrovania a nepotrestanie vinníkov a treťou je ticho, ktoré pogrom doteraz zahaľovalo.

Keď som sa s Petrom Gettingom vybral na návštevu obce Pobedim, neočakával som žiadne zázraky. A tie sa neudiali. Napriek prísľubu nedošlo k stretnutiu so starostom a miestny farár s nami odmietol hovoriť. Kto by predpokladal niečo iné? Veď o takmer sto rokov starej tragédii nenájdete v kronike obce ani na jej internetovej stránke ani zmienku. Nezaznamenali ju. Chýba aj akákoľvek spomienková tabuľa, alebo aspoň miniatúrny pietny kríž venovaný obetiam. Prípad je obostretý storočným tichom.

1. októbra 1928 boli hody. V pobedimskej krčme U Mitošinku sa zišlo niekoľko desiatok miestnych mužov a do polnoci pripravovali plán útoku. Potom sa rozdelili do dvoch skupín, a vyzbrojení puškami, nožmi, sekerami a najrôznejším náradím vyrazili k rómskej osade. Lynč trval približne tri hodiny a vyznačoval sa neobvyklou mierou krutosti. Úctyhodní občania, gazdovia, remeselníci, úradníci aj samotný starosta si podľa všetkého svoje činy užívali. Zastrelené šesťročné dievčatko, dobitá mŕtvola vyváľaná v perí, jedna z obetí bola pred smrťou vytiahnutá na dvor cez okno hákom zabodnutým do čeľuste… Útočili na všetko čo sa hýbalo, Rómov naháňali po domoch i okolitých poliach, kde ich mlátili do bezvedomia. Výsledkom bolo šesť mŕtvych a štrnásť ťažko zranených.

V archívnych spisoch nájdeme veľmi podrobne zdokumentované zločiny, ktoré sa v túto noc udiali. Vyšetrovatelia boli pri obhliadkach miesta činu šokovaní z obrazu, ktorý sa im naskytol. Pátranie ich však ďaleko nedoviedlo: svedkovia svoje pôvodné výpovede postupne odvolávali a vzájomne sa chránili. Celá dedina sa zomkla a mlčala. Rómovia z osady boli zastrašovaní aby nevypovedali, ba neskôr dostali od páchateľov prostredníctvom kňaza peniaze aby aj oni zmenili svoje výpovede. Štátne orgány o všetkom vedeli a aj ich pričinením sa kauza „rýchlo upratala aby sa situácia upokojila“.

Z pôvodne 33 obvinených (medzi nimi boli aj starosta a členovia zastupiteľstva) nakoniec súdili len troch. Pri procese sa na obranu páchateľov postavili žandári aj kňaz a ich hlavným obhajcom bol ľudácky advokát Ján Galla, ktorý obhajoval aj Vojtecha Tuku. Jeho reč bola plná rasistických klišé o cudzopasníkoch a škodlivých elementoch, ktorým sa nedá veriť. Na druhej strane páchatelia boli vykreslení ako dôveryhodní a nábožní občania. Troch obvinených napokon neodsúdili za vraždy, padli len symbolické dvojročné tresty za výtržníctvo a ani tie si celé neodsedeli. Vrátili sa do obce k svojim rodinám a povolaniam a dennodenne stretali rodiny obetí.

Pobedim mal v tých časoch približne tisíc obyvateľov, z toho okolo sto Rómov, ktorí žili v pätnástich domoch na konci dediny. V prvej Československej republike nemali Rómovia rovnaké postavenie ako zvyšok obyvateľstva. Museli mať pri sebe takzvaný Cigánsky evidenčný list alebo Kočovnícky list. V roku 1927 prijalo Národné zhromaždenie zákon O potulných Cigánoch. Ten obmedzoval ich slobodný pohyb, bez úradného povolenia nemohli vycestovať z miesta svojho bydliska, ináč by skončili vo väzení. Lacný priemyselný tovar, ktorý zaplavil trh po prvej svetovej vojne vzal mnohým Rómom obživu a zvýšila sa kriminalita.

V Pobedime však tí miestni pracovali: fungovalo tam sedem kováčskych dielní, čo je na počet domov úctyhodné číslo. Okrem toho vyrábali tehly a vypomáhali pri sezónnych prácach. Napriek tomu v dedine panovalo napätie a hovorilo sa o ich násilnom vysťahovaní. Miestni členov rómskej komunity obviňovali z krádeží úrody a mesiac pred pogromom dokonca strieľali na ženy na poli. Vinili ich aj z viacerých požiarov, no ani v jednom prípade sa nenašiel dôkaz, že pôvodcami boli Rómovia. V jednom prípade vznikol požiar po zásahu blesku, v druhom bola príčinou nedbanlivosť. Aj zhorený stoh bezprostredne pred pogromom mohol podľa veliteľov hasičov zapáliť „kto len chcel“, čím naznačoval, že požiar bol fingovaný, aby mali miestni zámienku pre útok.

Dedina je známa svojimi ľudovými krojmi a silnou katolíckou vierou – Ján Hollý tu ako miestny kaplán kedysi zbieral inšpiráciu pre svoje Selanky. Pôsobí pokojne, ospanlivo. Okres Nové mesto nad Váhom bol po 1. svetovej vojne miestom niekoľkých protižidovských pogromov, ktoré však skončili iba rabovaním. Aj spory medzi Rómami a majoritou v Pobedime neboli v rámci situácie vo vtedajších regiónoch ničím výnimočným. Jednako však stačila jedna príležitosť, aby animozita vyrazila  na povrch a uvoľnila v ľuďoch to najsurovšie. Akoby sa na jednu noc otvorili brány mýtického zla a po akcii sa všetko vrátilo do svojej mlčanlivej nevinnosti. Bez potreby priznať si vinu, bez túžby po odpustení.

Ani o pohrebe obetí veľa nevieme. Dozvedeli sme sa, že farár iba pokropil hroby a neodriekal ani modlitbu. Nie je jasné, či boli obete pochované na miestnom cintoríne alebo za jeho vtedajšími múrmi. Jednoduché drevené kríže vraj rýchlo zhnili a tak sa ich presná poloha nedá určiť. Vrahom však kríže zostali.

Na konci našej návštevy v Pobedime sme sa zastavili v rómskej časti. Práve tam začínali s prípravou letného futbalového turnaja rómskych družstiev – sviatku s gulášom a živou hudbou. Na našu otázku, ako sa im tu žije odpovedali, že už je to lepšie. Na ilustráciu pokroku vo vzťahoch sme dostali informáciu, že už „nás Romákov pustia aj do krčmy“.

Otázky:

  1. Myslíte si, že je možné, aby sa niečo podobné ako v Pobedime 1928 stalo na Slovensku dnes?
  2. Čo je podľa vás príčinou rasizmu?
  3. Prečo je dôležité o vinách hovoriť?

Marek Vadas

Marek Vadas (1971) je spisovateľ a publicista. Pracoval ako vedúci marketingu Literárneho informačného centra, momentálne je šéfredaktorom magazínu Knižná revue. Laureát Anasoft litera 2007 za zbierku poviedok Liečiteľ. Jeho knihy boli preložené do štrnástich jazykov.

Archív autora