Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Video dokumentuje ostravskú demonštráciu neofašistickej scény, ktorú tvorilo české aj zahraničné publikum. V krátkosti zobrazuje aj pokojnú náladu rómskeho zhromaždenia. Je až zarážajúce, aká na ňom bola pokojná atmosféra. Najmä ak zohľadníme, aké násilie sa odohrávalo na druhej strane. Áno, a bohužiaľ, sú to dve strany. Dve strany jedného sveta. Dva tábory, ktoré v skutočnosti rozdeľujú len dve veci. Jedna je zámer mysle a druhou sú sociologicko-psychologické východiská.
Aký je zámer neofašistickej skupiny a aký zámer svojím zhromaždením sledujú Rómovia? Zámerom prvej skupiny ľudí je podľa ich vlastných slov „ideme tam“. Dovolím si to zmeniť na „ideme na nich“, pretože som tam bola a viem, že cieľom bolo zaútočiť na rómske obydlia. Zámerom rómskej demonštrácie bolo ukázať neofašistickej scéne a verejnosti (takže aj tebe, čitateľ a čitateľka), že je potrebné vystúpiť s odvahou proti akýmkoľvek prejavom rasizmu, neofašizmu či agresívneho nacionalizmu. Jedine tak je možné ochrániť slobodu pred diktatúrou.
A teraz k východiskám, ktoré ženú ľudí na tieto zhromaždenia či demonštrácie. Najskôr sa zamyslime nad psychológiou, ktorá hovorí o ventilácii frustrácie, nahromadeného hnevu a najmä o nízkom sebavedomí tých, ktorí útočia na slabšieho jedinca. Možno by sme skôr mohli použiť výraz sebaneprijatie. Lebo ten, kto prijíma seba samého v kontexte celej existencie, prijíma aj iné etnické skupiny a národy. S tým súvisí aj motivácia zapadnúť, nájsť si svoju vlastnú partiu a v nej dokazovať oddanosť za každú cenu. Spomínam si na skvelý film, v ktorom sa člen neofašistickej scény zamiloval do ženy, ktorá už mala osemročného syna s africkými koreňmi. Muž sa potom pred svojou partiou skrýval, najmä keď opatroval syna. Ale jeho parťáci mu na to prišli. Nasledovalo kruté zahanbenie. Bez jeho súhlasu sa dostali do jeho bytu a pred očami dieťaťa mu elektrickou brúskou vymazali tetovania, ktoré prijal, keď sa stal ich súkmeňovcom. Počas celého činu sa smial a neustále chlapca uisťoval, že je všetko v poriadku. Jedna z najkrutejších a najdojímavejších filmových scén, aké som kedy videla.
Ale späť k nášmu skúmaniu. Čo iné môže viesť človeka k tomu, aby prenasledoval Rómov? Určite silné emócie. Buď tá, ktorú vytvorilo davové šialenstvo, alebo čisto osobná. Taká, ktorá v človeku zostáva po individuálnej nepríjemnej skúsenosti s príslušníkom iného etnika. Ten, kto ju zažil, sa v nej potom utvrdzuje a prenáša ju na celú skupinu daného etnika alebo národa. Ide o transfer alebo, inými slovami, paušalizácia či generalizácia. Takýto človek zvyčajne tvrdí, že sa cíti ohrozený na živote, že sa bojí o svoju národnú suverenitu a pod. Netvrdím, že tento strach je opodstatnený, ale len to, že ho niektorí deklarujú. K existencii tohto strachu prispievajú vo veľkej miere médiá, český školský systém a politikárčenie. Médiá dlhodobo a programovo vykresľujú Rómov v silne negatívnych konotáciách a falošných správach. Český školský systém dlhodobo cielene segreguje rómskych žiakov z bežného školstva. Tým fakticky bráni tomu, aby sa Rómovia a Nerómovia stretávali a vzájomne si rozumeli, hoci príslušníci oboch skupín sú rovnocennými občanmi Českej republiky a majú na vzájomné porozumenie právo. Politika alebo skôr politikárčenie zvyčajne využíva Rómov ako ľahkú návnadu na získavanie politických bodov prostredníctvom protirómskej rétoriky a zavádzania nariadení, ktoré Rómov účelne poškodzujú.
A aké sú východiská na rómskej strane? Prečo nesedia v strachu doma, ale vedome a dobrovoľne vystavujú svoje životy ohrozeniu? Domnievam sa, že je to predovšetkým túžba po spravodlivosti, ktorá už dlhé roky drieme v ich srdciach. Túžba vymaniť sa zo stereotypného obrazu toho nenapraviteľného zloducha a potreba vyniesť na svetlo vlastnú pravdu. Ten pocit, ktorý ich už stáročia tlačí na hrudi a kričí: „Nie, tak to nie je. My sme ľudia, rovnako ako vy.“ Táto túžba ožije len vtedy, keď sa žije. A v tú chvíľu má svoje nezastupiteľné miesto odvaha. Schopnosť prekonať strach z násilných bitkárov alebo z predsudkov väčšinovej spoločnosti. Vystúpiť z role obete a stať sa rovnocenným partnerom. Nie sa krčiť doma na zemi a čakať, čo vletí cez okno, ale postaviť sa neofašizmu tvárou v tvár. Tí a tie, čo sa v ten deň rozhodli zastať sa vyšších ľudských hodnôt ako je rovnosť a spravodlivosť, museli prekonať strach. My všetci, čo sme tam stáli, sme ho mali a museli sme sa s ním vyrovnať. Niektorým pomohla viera, iným spev. Najväčšou oporou však bola spolupatričnosť. Stretli sme sa tam v jednoduchosti a prostote, ktorú povznášali naše veľké ideály o svete bez rasizmu. A tento ideál sa nenaplní len tak sám od seba, treba sa oň usilovať v každodennom živote tým, čo robíme a čo hovoríme.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Aké sú podľa Vás dôvody, prečo ľudia na sociálnych sieťach vedome zdieľajú klamlivé príspevky o Rómoch? 2. Kedy ste museli niekoho chrániť pred útokom inej osoby? Ako ste sa cítili? 3. Ako by to pravdepodobne vyzeralo, keby sa tieto dve zhromaždenia z dokumentárneho filmu stretli bez policajnej ochrany?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
