Keď som si prečítala nadpis videa (V20), na ktorom bolo napísané, že sa budem pozerať na Queer pochod v Poľsku, myslela som si, že uvidím farby a radosť, ľudí vo flitrovanom oblečení so zaujímavým mejkapom a účesmi. Také sú väčšinou zábery z pochodov, ktoré občas vidím v telke alebo novinách, a na jednom takom pochode som bola v Prahe minulé leto. Väčšinou to bývajú udalosti spojené s pozitívnou energiou a radosťou zo života, plné optimizmu.

Video z poľského mesta Lublin bolo však úplne iné. Ľudia, ktorí prišli na pochod, ktorý mal za úlohu poukázať na rovnosť ľudských práv bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, sa stretli s obrovským množstvom slovných urážok a násilia, ktoré do ulíc priniesli obyvatelia toho istého mesta. Mohla by som sa teraz ponoriť do moralizujúcej debaty o tom, aké je dôležité nepoužívať násilie, a ako musíme všetkých ľudí rešpektovať, ale to predsa počúvame z každej strany. Nemáme s tým však spojené nič konkrétne, a preto sa táto informácia nemá ako “prilepiť”. Je to pre nás často abstraktný pojem, a na protesty, ale aj ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou sa dívame často iba z diaľky. Nie je to totiž téma, s ktorou sa bežne stretávame. 

Keď si spomeniem na svoje študentské roky, ktoré som strávila na osemročnom gymnáziu v malom Slovenskom meste, nespomínam si ani na jeden deň v roku, kedy by sme sa v triede rozprávali o rôznorodej sexuálnej orientácii, alebo organizovali v škole deň, kedy môžeme oslavovať ľudí, bez ohľadu na to, kto sa im páči a kto ich priťahuje. V mojej triede, dokonca v celej škole sme nemali ani jedného človeka, ktorý by sa otvorene hlásil k inej ako heterosexuálnej orientácii. Aspoň na oko.

Nemohla však byť pravda, že celá naša škola bola stopercentne naplnená iba heterosexuálmi. Alebo, že by v malom Slovenskom meste neexistovala iná orientácia ako tá, že ženy priťahujú muži a naopak, že mužov priťahujú iba ženy? Samozrejme, že iné orientácie existovali aj v mojej škole aj mojom meste. A keď nad tým teraz rozmýšľam, svojim kamarátom a spolužiakom, ktorí sa v období tínedžerských rokov hľadali, a zisťovali o sebe kto sa im páči, a napríklad to bola osoba toho istého pohlavia, naozaj nezávidím. Žiť v komunite, kde musíte potláčať svoje pocity, alebo sa hanbiť niekoho osloviť na rande, pretože sa vám páči niekto s rovnakým pohlavím, alebo sa dobre necítiť vo svojom tele, pretože sa cítite, ako niekto iný, je strašné. A mali by sme sa aktívne podieľať na tom, aby sa to zmenilo.

Potláčanie pocitov by nemalo byť normálne, z psychologického hľadiska to je absolútne katastrofálne. Ja som ale otvorenú diskusiu na túto tému zažila až na vysokej škole, kde som mala to šťastie sa skamarátiť s ľuďmi, ktorí neboli nútení nič skrývať. Je to ale skôr výsada, ako norma, a to, že moja univerzita organizovala napríklad vlastný Pride pochod, alebo dávala priestor LGBT komunite, mi umožnilo sa oveľa viac dozvedieť o tom, aké náročné je žiť vo svete, ktorý často vyžaduje aby sme sa zmestili do určitého vyhraneneého priestoru, aby sme zaškrtli kolónku: muž alebo žena.

Pre ľudí z LGBT komunity nie je náročné len to, aby dokázali spraviť takzvaný “coming out”, a otvorene povedať svojmu okoliu, kto ich priťahuje, alebo uzavrieť registrované partnerstvo a adoptovať si dieťa, ale je to aj o bežných dennodenných situáciách, ktoré sa sú pre nich oveľa náročnejšie, ako pre bežného heterosexuála. Napríklad, predstavte si, že by ste boli do niekoho zamilovaní, a hanbili by ste sa ho na ulici chytiť za ruku, alebo ho pobozkať. Predstavte si, že by ste sa v práci mali rozprávať o tom, aký ste mali víkend, a vy by ste sa báli povedať, že ste ho strávili so svojím priateľom alebo priateľkou, iba preto, že by ste boli rovnaké pohlavia.

Práve preto, že táto téma je často tabu, a že sa o nej veľmi málo rozprávame v rodine a škole, je pre nás ťažké si predstaviť, čo všetko život človeka, ktorý nezapadá do spoločnosťou určenej kolónky v dotazníku, reálne znamená. Ak sa na nejakého človeka pozeráme s odstupom, pretože je iný ako my, stačí si len uvedomiť, že v nejakom období histórie sme to boli my, na ktorých sa tak pozerali ostatní. Len nedávno nemali ženy rovnaké práva ako muži, len nedávno iná ako biela pokožka znamenala, že ste nemohli ísť do určitých obchodov. Len nedávno boli Židia posielaní na smrť v koncentračných táboroch, pretože sa niekomu znepáčili. Hranica medzi tým, že sa z jednej skupiny ľudí stane skupina, ktorú iní ľudia nechcú rešpektovať je veľmi tenká. Preto si pri každej situácii, ktorá takéto rozdiely medzi skupinami ľudí vytvára, musíme poriadne všímať, a snažiť sa im brániť.

Hľadanie spoločnej reči, a dávanie priestoru všetkým ľuďom na to, aby boli tým čím chcú je nesmierne dôležité. Máme tú veľkú výhodu, že žijeme na Slovensku, v krajine kde nám nechýba jedlo ani pitná voda, a všetci máme prístup k vzdelaniu, môžeme žiť slobodne. Toto sú výsady, ktoré si chránime, ale rovnako by sme si mali chrániť aj rešpekt voči nášmu okoliu a ľuďom, ktorí ho tvoria.

Práve preto sú pochody ako Pride veľmi dôležité, obzvlášť na otvorenie tejto diskusie, a na to, aby sme vnímali svet okolo seba so všetkými jeho farbami, a nevideli všetko čiernobielo. Po pozretí videa som si uvedomila, že práve čiernobiele videnie ľudí, ktorí sa snažili Pride pochodu v Lubline zabrániť, im zastrelo myseľ. Jedným z ich sloganov bolo, že rodina je tvorená mužom a ženou. Buď to je takto, alebo žiadno ináč. Buď je to čierne alebo biele.

Život, a ľudia sú ale oveľa rôznorodejší než toto jednostranné vyhlásenie. Byť rodina znamená mať zázemie, domov, detskú izbu, navarený obed, pohladenie a pochopenie, a to predsa dokážu dieťaťu dať akýkoľvek ľudia, nie len v kombinácii muža a ženy.

Otázky:

  1. Existuje v tvojej škole podpora LGBT komunity alebo priestor, kde sa LGBT ľudia môžu cítiť bezpečne?

2. Čo majú spoločné protesty za ženské práva v Poľsku a Pride pochod v Lubline?

3. Ako môžeš pomôcť svojim kamarátom alebo spolužiakom v tom, aby sa cítili rešpektovaní, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu?