1. decembra 2022

Tieto zábery mi opäť pripomínajú zážitky, ktoré som získal na Balkáne, ale hlavne v Grécku na ostrove Lesbos. To, čo som videl niekoľko rokov po nakrútení tohto videa, však bolo bohužiaľ ešte horšie. V utečeneckých táboroch na gréckych ostrovoch žijú tisícky dospelých a detí na zemi, v blate, pod provizórnymi plachtami, medzi stromami, bez vody, elektriny, vystavení prírodným živlom. V septembri 2020 napríklad oheň totálne zničil utečenecký tábor Moria na ostrove Lesbos. V neľudských podmienkach sa v ňom za ostatným drôtom tiesnilo viac ako 12-tisíc ľudí, hoci bol pôvodne určený iba pre 2500. 

Vždy, keď som bol očitým svedkom utrpenia utečencov, kládol som si otázku, ako je možné, že sa na území Európskej únie dejú takéto hrôzy. 

Smutnú odpoveď nachádzam približne v 14. minúte videa, kde sa miestni občania konfrontujú s utečencami. Zaznie tam podľa mňa kľúčová veta: „You are the problem – Vy ste ten problém.“ Áno, zredukovať ľudskú bytosť na „problém“ je prvou podmienkou k tomu, aby sa s ňou začalo zaobchádzať ako s neživým predmetom, ako s vecou, ktorá nič necíti, po ničom netúži, nedokáže myslieť, snívať ani milovať. 

Táto „dehumanizácia“, ako sa tomuto prístupu odborne hovorí, bola podmienkou a tiež aj začiatkom všetkých genocíd v histórii ľudstva. Vrátane židovského a rómskeho holokaustu pred vyše 70 rokmi. 

Mnohí tvrdia, že aj najtragickejšie udalosti v histórii, sa môžu zopakovať. Ja si to myslím tiež. Schopnosť človeka poučiť sa z tragických skúseností je totiž objektívne dosť obmedzená. Môžu za to spôsoby alebo inak povedané psychické obrany, akými sa chránime pred znovu prežívaním nepríjemných zážitkov. Jednou z psychických obrán, ktorú podvedome používame, je popretie. Stáva sa, že veci, ktoré v nás vyvolávajú nepríjemné spomienky alebo silne negatívne pocity, napríklad strach, jednoducho poprieme. Sami sebe začneme tvrdiť, že sa vlastne nič nestalo alebo, že to, čo sa stalo, nebolo také zlé ani nepríjemné. Akýmsi magickým spôsobom tak odstránime z mysli všetko, čo by nám pripomínalo, že nás niekto ponížil, spôsobil nám bolesť, alebo nás pripravil o domov či príbuzných. Keďže sa takéto “zabudnutie” môže prenášať z generácie na generáciu, ďalšie generácie majú potom veľkú šancu zopakovať tragédiu svojich predkov. Vidíme to aj v súčasnosti, keď narastá v Európe a v USA počet tých, ktorí sa hlásia k ideám nacizmu a fašizmu. Toho istého fašizmu, ktorý priniesol nekonečné utrpenie a smrť desiatkom miliónov ľudí nie dávnejšie ako za života troch a štyroch generácií pred nami. Podobne je to aj s komunizmom. Mnohé deti tých, čo zahynuli v sovietskych gulagoch na Sibíri pred desiatkami rokov, sa dnes v Rusku hrdo hlásia ku Stalinovi a k Leninovi. 

Osudy ľudí, ktorí sa zúfalo snažia zachrániť svoj život a životy svojich rodín pred islamistickým terorizmom a vojnou, závisia na bohatých a civilizovaných Európanoch, teda aj na každom z nás. Pokiaľ v ľuďoch na úteku budeme vidieť iba čísla, môžu dopadnúť rovnako ako obete spred vyše 70 rokmi počas holokaustu. Pokiaľ si neuvedomíme, že “problém” nie sú ľudia utekajúci pred smrťou, ale tí, kvôli ktorým k nám utekajú, môžeme sa stať budúcimi obeťami násilia aj my sami. Alebo naše deti. 

Otázka: V čom vidíte najväčšie riziká toho, že sa zopakujú hrôzy 20. storočia? Poznáte okolo seba niekoho, kto pomáha utečencom?

Peter Pöthe

Detský psychiater a psychoanalyticky orientovaný psychoterapeut pre deti a dospievajúcich.
Vyrastal v Rimavskej Sobote, všeobecnú medicínu študoval v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe, v roku 1995 zakladal „Linku bezpečí“, od r.1999 pracuje v súkromnej praxi v Prahe, venuje sa psychoterapii detí, lieči deti postihnuté psychickou traumou, v dôsledku fyzického, psychického a sexuálneho násilia. Organizuje a učí psychoterapiu detí a dospievajúcich v ČR a v SR, napísal 4 monografie a mnohé odborné a vedecko populárne články. Angažuje sa v pomoci ohrozeným deťom vo vylúčených lokalitách a utečeneckých táboroch.

Archív autora