Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
V januári 2022 sa na Facebooku objavili správy o tom, že počas zimy v poľsko-bieloruských lesoch začali medzi umelo vystavanými plotmi zomierať nielen ľudia, ale i zvieratá. Bizóny zaseknuté medzi ostnatými drôtmi začali v lesoch vymierať od hladu.
Tá správa ma dobehla svojou nezvyčajnou krutosťou.
Počas jesene a zimy roku 2021 som dvakrát reportovala z poľsko-bieloruských lesov. A hoci som ako reportérka za svoju kariéru videla už všetko – reportovala som vo vojnovej zóne, na mori či v Saheli – takú hrôzu, akú prežívali ľudia na úteku v Poľsku, som si dovtedy nevedela ani predstaviť. A rovnako ani to, že na katastrofu takýchto veľkých rozmerov narazím práve v susednej krajine.
To, že na ostnaté drôty doplatili okrem 17 potvrdených mŕtvych ľudí aj zvieratá, pre mňa bolo ako scéna vo filme Valčík s Bašírom: uvidela som ranené zvieratá a pochopila som, čo znamenajú pojmy úplná nevinnosť a úplná vojna. Prevalila sa vo mne celá tá bolesť, naplno som si uvedomila krutosť toho, čo sme ako ľudstvo dokázali na hraniciach vystavať.
Nikdy nezabudnem na to, ako som robila reportáž v poľských lesoch. V noci sme so záchranármi našli skupinu ľudí zo Sýrie, takých premrznutých, že jeden z nich už nereagoval. Záchranári ich odniesli do nemocnice, a na druhý deň ráno ich hraničná stráž vyviezla naspäť do lesa…
Ako novinárka som tiež v októbri i novembri minulého roka tajne prekĺzla i do nemocnice, na oddelenie, kde lekári nosili zamrznuté ženy a deti.
Bolo to tam ešte horšie ako v lese. Stretla som tam 28-ročnú pani so 7-ročným dieťaťom, ktorú rozdelili na hranici od muža, a ktorá prežila sama v lese vyše tri týždne. Bol to strašný pohľad. Láskavá, múdra mladá žena po mesiaci dehumanizácie, ponechaná bez vody, jedla a manžela sama s dieťaťom v lese, bola zničená tak, ako to dokáže len vojna a divočina. Zachránila ju sanitka, pretože skončila v bezvedomí. Triasla sa, mala obviazané obe nohy i ruku a nemohla ani chodiť v dôsledku omrzlín. Vlasy mala polepené, plakala, kričala. Spomínala na to, ako videla mrznúť v lese bábätká a iné matky kričať o pomoc. Jej plač už ani neznel ako plač človeka; plakala od bolesti ako ranené zviera. Triasla sa. Pristúpila som k nej a spýtala sa či ju môžem objať. Plakala mi v náručí. Ešte dlho potom mi ďakovala za objatie.
Po pár dňoch na poľsko-bieloruskej hranici som pochopila, že sú to pre mňa nespracovateľné zážitky. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako sme ako ľudstvo dokázali klamať tisíckam zúfalých rodín zo Sýrie, Iraku, ale napríklad i z Líbye, zavrieť ich do militarizovanej zóny, kde nemajú prístup ani doktori či novinári, v jednom z najchladnejších regiónov Poľska, v zime, a nechať ich tam zamrznúť na smrť.
Kým som bola na hranici, v lese zahynul ročný sýrsky chlapček. Iná žena zo Sýrie vo vysokom štádiu tehotenstva potratila. Ako novinárku ma tiež kontaktoval zúfalý utečenec, ktorý sa mi po čase prestal ozývať a ja som si myslela, že možno zamrzol, a že publikácia jeho príbehu bola to jediné, čo som mohla urobiť. Nikdy som však nebola v podobnej situácii, kedy som robila rozhovor na diaľku s niekým, o kom som nevedela, či prežije, a nemohla mu nijako pomôcť. Po mesiaci v lese sa mi podarilo zabezpečiť mu vďaka lokálnym dobrovoľníkom aspoň to, aby mu nechali tašku jedla, keďže sa dostal do Poľska. Po pár dňoch sa mi ozval a ďakoval za záchranu života. Cítila som sa ako za vojny, že nechávam zúfalým ľuďom na úteku jedlo v lese. O deň na to sa mi ozvala iná pani, že ju na hranici rozdelili od muža a trojročnej dcéry, ktorá sa ocitla sama v lese. Matka o týždeň na to našla fotku dievčatka v rovnakých šatách ako jej dcéra, ako leží na zemi, hlavou dole. Bála sa, že je to fotka jej mŕtveho dieťaťa, a prosila ma o medializáciu, lebo chcela pátrať po dcére.
Neskôr sa mi podarilo robiť rozhovory s rodinami, ktoré po mesiaci lekári zachránili z lesa. Rodičia bábätka, ktorí hovoria, že len všemohúci boh dokázal v tej zime bábätko zachrániť. Otec troch detí, ktorého žena skončila na pohotovosti, a ktorý ďakoval bohu za to, “že všetky jeho tri deti ponechal nažive.” Deti mali omrzliny po celom tele, od hlavičky až po päty. Zúfalá rodina prišla z Iraku, netušila, do čoho ide, a ocitla sa mesiac v lese bez vody a jedla…
Ako pre novinárku je pre mňa nesmierne smutné, že sa v posledných mesiacoch východná Európa stala divadlom konfliktov, v ktorých trpia tí najslabší. Umelo vytvorená migračná kríza na poľsko-bieloruskej hranici viedla k smrti minimálne 17 ľudí; je pravdepodobné, že o desiatkach ďalších mŕtvych nevieme. Na východnej Ukrajine rovnako trpia takmer tri milióny ľudí v núdzi. Preto je dnes viac než dôležité, aby sme sa o príbehy týchto ľudí zaujímali. Lebo za číslami a geopolitickými konfliktami sú ľudia. Často tí najzraniteľnejší a najslabší.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ako by ste reagovali v prípade, že by ste na prechádzke lesom našli zraneného človeka. 2. Bola by Vaša reakcia na situáciu podmienená farbou pleti alebo vzhľadom tohoto človeka v núdzi?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
