Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Utečenecká vlna z roku 2015 oživila xenofóbiu, teda nenávisť k cudzincom, v celej Európe. Na rozdiel od krajín ako Nemecko či Rakúsko, kde veľkú časť z utečencov prijali, spoločnosti, ako je napríklad tá slovenská, ktorá pozná utečeneckú krízu najmä z médií, zachvátil strach.
Priživila sa tu na ňom (nielen, ale najmä) radikálna pravica, rada sa pasujúca za ochrankyňu národa a „rasy“. A jej vyznávači si hneď aj zaprorokovali, presnejšie zakonšpirovali, že migrantov nám sem posiela Európska únia, aby urýchlila údajne hroziaci zánik „bielej rasy“, ku ktorej sa slovenskí neofašisti, prinajmenšom národovci, otvorene hlásia.
Predstavy o tom, že rasy a národy sa celkom ako ľudskí jedinci rodia, dospievajú, starnú a zomierajú, sú staré ako nacionalizmus sám. Ak máme vlastnú dušu a telo, prečo by sme ich nemali mať aj o úroveň vyššie, keď na seba hľadíme ako na príslušníkov vyššieho celku národa a rasy. Dlhé storočia zdanie takýchto podobností udržiavala katolícka cirkev – spoločenstvo veriacich definovala ako „mystické Kristovo telo“, s ktorým mali veriaci dosiahnuť jednotu. V novoveku začali týmito pojmami definovať štát filozofi ako napríklad Thomas Hobbes. V období romantiky – v našom prípade teda v období Štúrovcov a ich predchodcov ako Ján Kollár – sa tieto analógie začali prenášať na národ v zmysle jazykového a etnického spoločenstva alebo pospolitosti.
O zdravie obyvateľstva sa začali starať a strachovať už absolutistickí vládcovia v 17. a 18. storočí, ktorí na rozdiel od svojich stredovekých predchodcov chceli mať svoj „majetok“, teda štát a jeho obyvateľstvo, pod kontrolou a racionálne ho zveľaďovať. Odtiaľ nebolo ďaleko k názorom, že počty obyvateľstva a jeho kvalita sa dajú regulovať. Romantickí nacionalisti – najmä tí slovanskí, ale napríklad aj maďarskí – k tomu pridali zistenie, že sú potomkami čiastočne vyhynutých alebo ponemčených či pomaďarčených „plemien“, teda niečoho, čo sa dodnes zavádzajúco označuje ako ľudské rasy. Strach z podobného osudu, teda že sa rozplynú v germánskom alebo naopak v slovanskom mori, sprevádzal aj ich pohrobkov v 20. storočí. Dnes strašiaka niekdajších národných nepriateľov vystriedal strach z migrantov, predovšetkým z moslimských krajín.
Strašenie migrantmi, ktorých vlny, rozlievajúce sa po starom kontinente, vraj ohrozujú prežitie „bielej rasy“, súvisí s ďalšou kontroverznou témou – interrupciami. Dnešná debata sa síce krúti predovšetkým okolo etických otázok a ľudských práv. Spory sa však vedú o právo nenarodených na život, respektíve o právo žien rozhodovať o svojom tele. Tieto spory sú relatívne nového dáta, pretože problematika ľudských práv ovládla verejnú diskusiu až po druhej svetovej vojne, v socialistickom Československu dokonca až v 70. a 80. rokoch uplynulého storočia. No režimy vo fašistickej Európe proti „potratom“ bojovali najmä preto, aby zachránili národy a rasy pred údajnou liberálnou a „židoboľševickou“ nákazou a vymretím.
V 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia boli interrupcie v celej Európe prísne zakázané . Pokusy uzákoniť výnimky z tohto všeobecného zákazu sa začali množiť až po prvej svetovej vojne, neboli však zdôvodňované eticky, ale sociálne – biedou širokých vrstiev obyvateľstva, prípadne eugenicky, to znamená snahou vylepšiť genofond celých spoločenských tried a predovšetkým národov a „rás“. Sterilizácie a interrupcie mali znemožniť dedične chorým a postihnutým, aby sa rozmnožovali a svojimi údajnými defektmi zaťažovali budúce generácie. Väčšina ľudí si tieto veci spája s neľudskými praktikami nacistov, ktorí k uvedeným eugenickým nástrojom pridali aj takzvanú eutanáziu. Tento eufemizmus (zjemňujúci výraz) vtedy neoznačoval dnešné kontroverzné ukončenie života na žiadosť nevyliečiteľne chorých alebo ich blízkych, ale štátom riadené vyvražďovanie ľudí, označovaných za „nehodných života“, lebo vraj svojimi chorobami a postihnutím ohrozujú rasovú kvalitu nemeckého národa. Interrupcie však mohli podstúpiť len rasovo menejcenné ženy, zdravým budúcim matkám za ne, naopak, hrozili veľmi prísne tresty.
Nacistický rasizmus sa nezlučoval s náukami kresťanských cirkví, a preto s ním nemohol navonok súhlasiť ani ku katolicizmu sa hlásiaci režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorý v rokoch 1939 až 1945 riadil Slovenský štát, úplne závislý od nacistického Nemecka. Režim HSĽS si síce nemohol dovoliť zavádzanie eugenických praktík, no s nacistami a inými fašistami ho spájalo nielen opájanie sa fantáziami o národnom/rasovom raste, ale takisto strašenie nákazou a úkladmi o život zo strany démonizovaných Židov. Propagandisti režimu vyrukovali hlavne proti židovským lekárom, ktorí vraj praktikovaním interrupcií nesvedomito ničia slovenský národný dorast. Slovenský štát následne sprísnil už beztak skoro úplný zákaz interrupcií a zakázal navyše aj akúkoľvek antikoncepciu, čo malo spolu s podporou mnohodetných rodín a oslavou matiek prispieť k rastu národa a zachrániť ho podľa vzoru nacistického Nemecka pred smrťou, aká podľa ľudáckej propagandy údajne hrozila napríklad „bezbožným“ a komunistickým Čechom.
Toto všetko treba mať na zreteli, ak chceme správne posúdiť motiváciu a argumenty časti slovenských odporcov interrupcií, takzvaného „pro-life“ tábora. V jeho radoch sa šíri tvrdenie o vražde vyše milióna „slovenských detí“, zabitých údajne od uzákonenia interrupcií komunistickým režimom v 50. rokoch minulého storočia. Hovorcovia pro-life tábora ako Anton Chromík a Marián Kuffa sa nezdráhajú interrupcie prirovnávať ku genocíde slovenského národa, ktorú navyše kladú na jednu úroveň s holokaustom, čím šliapu po pamiatke skutočných obetí. (Tieto prirovnania sú nehorázne už vzhľadom na skutočnosť, že ľudácka propaganda zneužívala boj proti interrupciám na štvanie proti Židom.)
Ideologická motivácia časti odporcov interrupcií sa úplne nezaobalene prejavuje v zdôvodnení návrhu zákona na sprísnenie ich prevádzania z dielne parlamentnej strany Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko. Jeho autori sa najskôr dovolávajú práv pre „tých najmenších a najslabších, ktorí sa nedokážu sami brániť ani plačom“. Proti takejto argumentácii by sa vskutku nedalo namietať, popri nej tu však zaznievajú aj iné tóny. Návrh zákona totiž predstavuje súčasť oveľa rozsiahlejšej ideologickej polemiky. Za úpadkom morálky, ktorého výsledkom je laxný prístup žien k tehotenstvu, autori objavujú jasných vinníkov, konkrétne „celé dekády pôsobenia ideológie boľševického materializmu a následne liberálneho egoizmu“. Pre pochopenie ideologického rámca, v ktorom sa návrh zákona pohybuje, sú dôležité hrubo vytlačené pohnútky na sprísnenie „potratovej politiky“, a síce „negatívny demografický vývoj v Slovenskej republike“. Komunistické a liberálne potraty vraj majú na svedomí „štvrtinu slovenskej populácie“.
Jediný rozdiel oproti ľudáckej propagande spočíva v tom, že Kotleba a spol. už strašiaka národnej smrti nenachádzajú v Židoch (vzhľadom na dedičstvo holokaustu aspoň nie otvorene), ale v migrantoch, liberalizme a procesoch európskej integrácie: „Riešenie tejto demografickej krízy nespočíva v nahradení chýbajúcej populácie imigrantmi z Afriky, do ktorého nás tlačia liberálni politici a zástancovia multikultúrnej spoločnosti.“ Ideologický kruh medzi minulosťou a prítomnosťou sa uzatvára.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Čo si predstavujete pod pojmom „národná smrť“? Prečo sa naň odvolávajú odporcovia interrupcií? Čím proti interrupciám argumentovala propaganda Slovenského štátu? Ako sa tieto argumenty zmenili a čo tzv. pro-life tábor tvrdí dnes? Ako by ste charakterizovali pojem kultúrna vojna? 2. Aká je súvislosť medzi štvaním proti migrantom v dôsledku utečeneckej krízy z roku 2015 a rasizmom? Prečo sa krajná pravica obáva o prežitie „bielej rasy“?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
