Toto som si do denníka napísala 6. januára 2017

Moja najlepšia kamarátka sa práve vrátila z vianočnej besiedky svojho 3-ročného syna. Písala mi, ako to celé od dojatia preplakala. O dva mesiace porodí dcérku. Býva v Bratislave.

„Bojím sa, že moje dieťa v noci zmrzne,“ hovorila mi ešte pred mesiacom mladá Sýrčanka, ktorá bývala v stane s dvoma maličkými deťmi na srbsko-maďarských hraniciach a čakala na legálny vstup do Maďarska, aby mohla požiadať o azyl. Vtedy bolo cez deň okolo 5 – 7 stupňov, v noci okolo -5.

Keď Sýrčanka Nuru ukladala spať svojich jedno a dvoj-ročných synov pred mesiacom, mali v stane asi 5 stupňov. Teraz, v januári cez deň klesli teploty na -7, v noci bude -13. V stane pod nulou. Tie desiatky utečeneckých rodín na hraniciach – s malými deťmi, žijú v neustálej zime, vo dne, v noci. A sú tu ešte stovky, tisíce migrantov – mužov a maloletých chlapcov, ktorí žijú v džungli – v lesoch, v opustených vagónoch, vo fabrike. Tí nemajú ani tie stany.

Prechádza okolo mňa jedna z najusmievavejších žien v tábore, Sýrčanka, je v ôsmom mesiaci tehotenstva, za ruky ide s dvoma deťmi – troj a päť-ročnými synmi. Veľkými hnedými očami sa pozerajú do mojich modrých. Podávam im malé plyšáky, matke čisté veci pre deti, plienky, deťom na hlavu čiapky, ponožky namiesto rukavíc. Obraciam sa a vidím pobehovať dieťa v papučiach. Dvoch rôznych. Schmatnem ho a nesiem do skladu postaveného z drevotrieskových dosák. Hrabem sa v krabici a nachádzam malému čižmy. Obieham a deťom nastokávam čiapky a ponožky na ruky. Idem kúpiť masť na líčka. Všetky do jedného majú omrzliny. Neplačú, nesťažujú sa, ale keď sa rozdáva jedlo či hračky, bijú sa, škriabu. Boj o prežitie. Väčšina z tých detí má od 1 do 7 rokov. Vídam ich tu už celé týždne. To znamená, že na hraniciach žijú už celé týždne.

Viete, koľko máte v práci alebo v obývačke počas zimy stupňov? V priemere 21. Ale možno vám je chladno, tak si kúrenie vypeckujete na 24, 25. Večer sa okúpete vo vani, a v kúpeľni budete mať min. 24 stupňov. A keď uháňate do bytu po schodoch, na chodbe je približne 10 stupňov.

Je januárový podvečer. Som na hraniciach. Mám na sebe outdoorové oblečenie a trasiem sa od zimy.

Už od konca jesene pravidelne distribuujeme okrem teplého oblečenia aj deky, spacáky, a najmä drevo a drevené brikety na kúrenie, veľké plachty a izolačné materiály do stanov. Otec môjho partnera vyrobil desiatky „kachlí” z opotrebovaných kolies áut. Aby si mali v čom kúriť. Naši dobrovoľníci v tieto dni rozdistribuovali stovky diek, spodných nohavíc, teplých ponožiek. Extrémne mrazivé počasie nás čaká po celý mesiac.

Večer, keď teplota schádza pod nulu, odchádzam domov. Oni zostávajú. Na hraniciach. Vonku, pod holým nebom, celé týždne, popri žiletkovom plote, ktorý dal postaviť prezident Maďarska Viktor Orbán, keď „navždy“ zavrel hranice v roku 2015. A ľudí utekajúcich pred vojnou, terorizmom, odsúdil na živorenie v neľudských podmienkach.

Otázky:

  1. Aký je Váš názor na utečeneckú krízu? Mala by Európska únia prijať utečencov z vojnových a konfliktných zón?
  2. Keď sa pozeráte na video ako toto, aké pocity to vo Vás vzbudzuje?

Zuzana Kizáková

Zuzana Kizáková (1985) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2004 do roku 2010 pôsobila ako kultúrna novinárka a reportérka v redakciách TASR, Aktuálne.sk, v denníkoch Hospodárske noviny a Pravda. Zameriavala sa na slovenský film, vážnu hudbu, výtvarné umenie, divadlo, investigatívu v oblasti prevádzky kultúry a na profilové rozhovory s umeleckými osobnosťami. Dva roky pôsobila v diplomatickom sektore. Od roku 2008 do roku 2021 pracovala ako PR a marketingová manažérka na voľnej nohe v oblasti kultúry a umenia. Pôsobila ako PR manažérka slovenských filmov, pracovala pre festivaly ako napr. Art Film Fest, Eurokontext.sk, Febiofest, Divadelná Nitra, Jeden svet. Od roku 2022 je editorkou v denníku SME.

Od roku 2015 pôsobila tri roky ako nezávislá dobrovoľníčka pri pomoci utečencom v Srbsku a v Maďarsku.

Archív autora