1. decembra 2022

Po pozretí filmu (V26) o protestoch žien v Poľsku, takzvaných „Strajk Kobiet“, sa mi v hlave vyrojilo mnoho tém. Áno, dívame sa na konkrétny protest žien v Poľsku, ale čo to má spoločné s nami? Môžeme túto tému nejako prepojiť aj s inými? Pretože povedať si: „Počuj, to čo sa deje v tom Poľsku, to je strašné!“, je príliš málo. Pomenovali by sme situáciu niekde „inde“, a tam by to pre nás skončilo.

My sa tu ale zhovárame o oveľa väčšej téme, na ktorú protesty žien v Poľsku poukazujú, a to je predovšetkým téma slobody rozhodovania, ženských práv, a slobody ako takej.

To, že ženy v súčasnosti môžu  sedieť v škole, že môžu získať vzdelanie a prácu podľa vlastného rozhodnutia, že keď budú chcieť robiť inžinierku na stavbe alebo profesorku fyziky, a nikto im v tom nezabráni, je totiž obrovský výdobytok súčasnej doby. Toto sú veci, ktoré sme získali veľmi neústupným bojom za posledných 60 rokov (napríklad vďaka ženám, ktoré sa volali „sufražetky“). Jedným z veľmi dôležitých dôvodov, prečo tomu tak je, je práve sloboda rozhodovania sa o tom, kedy a či budeme chcieť mať deti.

Práve v 60tych rokoch minulého storočia, teda v období, kedy vyrastali naši starí rodičia, sa vo svete udiala zásadná zmena. A tou je práve právo o rozhodovaní sa o svojom osude vďaka vynálezu antikoncepcie. Možnosť kúpiť si krabičku tabletiek, vďaka ktorej sa ženy mohli samé rozhodnúť, koľko detí budú chcieť mať, a veľakrát tým zabránili nechcenému tehotenstvu napríklad pri znásilnení, alebo pri bezohľadnosti vlastného partnera, je úžasná vec. V tomto článku však nechcem rozprávať o tom, či antikoncepcia je alebo nie je „dobrá“, a koľko má vedľajších účinkov. Faktom totiž ostáva, že možnosť voľby sprístupnila ženám úplne nový život.

Zrazu zistíme, že ženy od 60-tych rokov začali pracovať na lepších pozíciách, už mali šancu odísť od agresívneho manžela, alebo sa postaviť na vlastné nohy, pretože mali v rukách vzdelanie. A ak sa pozrieme na jeden z hlavných faktorov, ktorý môže zlepšiť našu životnú úroveň, je ním práve vzdelanie. Bohužiaľ, nie všade na svete majú ženy tieto možnosti, nie každá žena môže zájsť ku gynekológovi, alebo si dovoliť akúkoľvek formu antikoncepcie zaplatiť. Zároveň veľa žien stále nemá možnosť sa ani len dopracovať k informáciám, a preto sa veľakrát z totálnej beznádeje uchýlia k potratu. Mať možnosť dostať sa k potratu legálne, bez strachu, bez nutnosti cestovať mimo svoju krajinu, je práve to, o čo ženy v Poľsku bojujú. Bojujú o vlastné telo a o možnosť slobodného rozhodnutia.

Ak aj nebojujeme na tej istej línii, musíme si uvedomiť, aké dôležité je vedieť pochopiť napríklad situáciu v Poľsku a ukázať, že nám na týchto témach záleží, že sme solidárni. S právami žien sa spája napríklad rovnosť medzi pohlaviami a úplne všade na svete neustále bojujeme s obrovským množstvom problémov a nerovností, napríklad medzi platom mužov a žien na tej istej pozícii v práci. Stále sa nám môže stať, že keď prídeme niekde na pohovor, prvé, čo si muži všimnú, je či máme sukňu a pekne učesané vlasy, a nie koľko máme skúseností a vedomostí. Je to samozrejme obrovská škoda, a takýchto problémov je nespočetné množstvo, ale verím, že som na príklade slobodného rozhodovania žien o tom, koľko a kedy budú chcieť mať deti vysvetlila, že právo voľby a slobodného rozhodovania sa týka každého z nás a týka sa nás bez ohľadu na to, či žijeme v Poľsku alebo na Slovensku.

 A teraz vám poviem svoj príbeh, aby som nehovorila len všeobecne, pretože koho kedy bavilo čítať o morálnom kódexe, o zložitých poučkách a o tom, čo všetko je na svete zlé. Áno, je dôležité určité veci vedieť pomenovať, ale najdôležitejšie je vedieť ich spojiť s realitou, s niečím, čo si dokážeme predstaviť.

Mám 25 rokov a posledných päť rokov žijem vo Veľkej Británii, pretože som sem chodila na vysokú školu. Napriek tomu, že bývam v relatívne malom meste, večer nerada chodím sama po ulici. Ak nemusím, nenosím pri sebe na prechádzkach ani platobné karty, ani hotovosť, aby ma nemali o čo okradnúť. Vyhýbam sa tmavým uličkám, neudržujem očný kontakt s ľuďmi idúcimi oproti a chodím celoročne oblečená v svietivo červenej bunde, nech náhodou nepôsobím zvodne. Občas, keď sa mi večer na ulici nejaký chlap snaží prihovoriť, tvárim sa že nerozumiem po anglicky a pokračujem v rýchlej chôdzi, napriek tomu, že si teraz robím doktorát a učím na univerzite. Nie som sama. Podobné príbehy mladých dievčat a žien sa v Británii na jar 2021 začali vynárať všade na internete.

Stalo sa to preto, že 3. marca 2021 sa v južnom Londýne večer o deviatej hodine vracala domov 33-ročná Sarah Everardová z návštevy u kamarátky. Podľa kamerových záznamov mala na sebe rôznofarebné športové oblečenie a rúško. Necestovala verejnou dopravou, pretože sa to počas korona krízy v Británii neodporúča. Sarah po ceste telefonovala so svojím priateľom, s ktorým sa mala na druhý deň stretnúť. Odvtedy o nej nikto nepočul. Uniesol ju totiž a neskôr zavraždil 44-ročný policajt a otec dvoch detí.

Na sociálnych sieťach sa okamžite začali vynárať stovky príbehov žien, ktorých smútok a hnev sa akosi nakumuloval a začali rozprávať otvorene o svojich vlastných nepríjemných zážitkoch. Nie, ženy sa nesnažia teraz loviť v pamäti, aby jedným zlým zážitkom nenávistne obvinili mužov, spravili z nich monštrá a feministicky ovládli svet. Opisujeme bežné dennodenné situácie, ktoré zažívame od tínedžeriek až po dôchodkyne.

Ukázalo sa, že veľa žien má veľmi podobné “stratégie prežitia” na ulici a robí dennodenne podobné kroky ako Sarah Everard v tú noc, keď sa už do svojho bytu nevrátila. Zbytočná smrť nevinného človeka často dokáže otriasť spoločnosťou, pretože príbeh jednotlivca sa zrazu stáva príbehom obrovského množstva ľudí, ktorí si začnú uvedomovať – veď som to mohla byť aj ja! U nás to bola nedávna vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá rozhýbala spoločnosť dostatočne na to, aby sme sa začali stavať čelom k problémom, ktoré tu počas celých moderných dejín Slovenska boli.

V prípade vraždy Sarah Everardovej sa vynárajú nekonečné príbehy žien, ktoré sa bežne rozhodujú o tom, čo si oblečú, či pôjdu večer behať von, alebo radšej ostanú doma. Vo vrecku máme nachystaný telefón, pre prípadné predstieranie hlasného telefonovania na ulici, nachystané kľúče v rukách, ktoré môžeme použiť na obranu, slzný plyn vo vrecku, zrýchlenú chôdzu, obzeranie sa za seba, vyhýbanie sa tmavým uličkám. Tieto rozhodnutia robíme každý jeden deň.

Nemusíme sa vracať nadránom z párty v minisukni a v tričku s veľkým výstrihom, nie je možné povedať, že si za to môžeme samy. Príbeh Sarah Everardovej to potvrdil, preto v spoločnosti tak rezonuje. Bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, v ktorej sa stretávame s mizogýnmi na dennom poriadku.

Násilie na ženách je totiž bežný štandard, ktorý sa vo veľkej miere toleruje, často tutlá a hlavne zľahčuje. Ak nejde priamo o fyzické násilie, dôsledkom týchto nepríjemných skúseností, či už je to popiskovanie na ulici, nechcené obchytkávanie v autobuse alebo akékoľvek iné nechutnosti, v nás vyvoláva neustály pocit úzkosti. Nechcene tak monitorujeme každú situáciu, v ktorej sa ocitneme samy, bez ohľadu na to, či je deň alebo noc, či sme v Londýne alebo v Bratislave. Cítime sa tak bez ohľadu na to, koľko vrstiev oblečenia máme na sebe, kde sa pozeráme a či sa ponáhľame alebo nie. Príbeh Sarah Everardovej sa stal akýmsi mementom pre každú ženu, čím samozrejme nemyslím, že každá žena má podobné skúsenosti, ale každá žena sa dokáže s veľkou časťou tohto príbehu stotožniť a denne sa tomuto scenáru snaží aktívne vyvarovať. Toto nie je normálne, pretože prečo by sme sa mali báť niekam ísť alebo riešiť, čo máme na sebe práve oblečené?

Príbeh sa tu ale nekončí, reakciou londýnskej polície po zmiznutí Sarah Everardovej totiž bolo, že ženám v okolí Sarinho domu neodporúčala vychádzať von. Nielenže zmiznutie a vražda mladej ženy spôsobili v Británii obrovskú frustráciu a hnev, ale namiesto očakávania, že polícia bude v tomto prípade na strane žien a zabezpečí, aby sa konečne cítili bezpečne, im v podstate odporučila, aby sa o svoju bezpečnosť postarali samy.

Podobné “odporúčania” sú často skloňované aj pri sexuálnom zneužití alebo znásilnení, kde polícia rieši, ako bola daná žena oblečená a či nebola “príliš vyzývavá”, čo prispieva k obviňovaniu obete (takzvanému victim blaming). Pocit, že ženy by mali byť samy zodpovedné za svoje bezpečie, a že si za niektoré situácie “môžu samy”, sa tak nepriamo prenesie aj na túto situáciu.

Ženy preto odporúčanie polície zostať doma vnímali tak, že polícia nepriamo hodila vinu na ne. Prečo by malo byť súčasťou konverzácie vždy to, či bola tma, či bola žena oblečená vyzývavo a či pila predtým alkohol? Prečo sa diskusia opäť zvrhla týmto smerom, obzvlášť v situácii, kde všetko naznačovalo, že Sarah Everardová dokonca nemohla byť obvinená ani z jednej tejto veci? V Británii táto situácia preto rozpútala obrovskú debatu o tom, ako sa za posledné roky posunula spoločnosť a či vôbec niekam.

Debata sa teraz už netýka “iba” zmiznutí a vrážd žien, ale samotného násilia a sexuálneho predátorstva, ktoré ženy zažívajú denne. Jedna tretina žien v Británii zažije počas života domáce násilie a každý rok tam znásilnia pol milióna žien. Zapojiť do tejto debaty mužov je absolútne nevyhnutné. Verím, že takúto debatu môžeme viesť aj doma na Slovensku so svojimi synmi, mužmi, otcami a starými otcami. Dlžíme si to.

Po niekoľkých dňoch polícia našla pozostatky tela Sarah Everardovej hodené v lese vo vreci na odpadky pri meste Ashford, cez ktoré často prechádzam vlakom, pretože je to prestupnou stanicou smerom do Londýna.

Reakciou na tieto udalosti bola séria spomienkových pochodov, nielen v Londýne, ale aj v ďalších mestách. Boli riadne oznámené miestnym úradom, ktoré ich spočiatku povolili. Potom sa však rozhodli inak a pochody zakázali pre koronavírus.

Ženy sa aj napriek tomu rozhodli ísť do ulíc klásť kvety a zapaľovať sviečky. Polícia, ktorá predtým dala najavo, že ženám ani len neskúsi poskytnúť pocit bezpečia, ale kázala im namiesto toho nevychádzať z domu, a ktorej člen je pravdepodobne zodpovedný za smrť Sarah, začala brutálne zasahovať proti protestujúcim. Bila ich a zatýkala. Otriaslo to Veľkou Britániou aj svetom.

Ako z toho von? Odpoveďou je absolútne nevyhnutná zmena spôsobu, akým polícia bežne koná, ale o tom si povieme niekedy inokedy. Verím, že paralela medzi príbehom protestov žien v Poľsku je jednoznačná – to, že ženy sú už evolučne stavané tak, že sú slabšie a menšie, nás totiž stavia do pozície tých bezmocnejších stvorení, ktoré sú oveľa ľahšie zraniteľné. Je to presne to isté, ako keď sa stretneme s rasizmom alebo diskrimináciu slabších skupín, minorít. Je totiž veľmi ľahké ublížiť alebo znevýhodniť niekoho slabšieho, dokonca mu diktovať, či má alebo nemá na niečo právo. Takže ak berieme právo ženám na to, aby rozhodovali o svojom tele, nie je to o nič lepšie, ako keď počas druhej svetovej vojny Hitler začal brániť Židom v tom, aby mohli vlastniť obchody, alebo ako sa mali obliekať. Sloboda je niečo, čo sa nedá deliť, sloboda musí byť absolútna a každý z nás by mal mať právo si žiť podľa seba.

Otázky:

  • Akú rolu v tvojom živote má vzdelanie? Prečo je dôležité?
  • Ako môžu muži pomôcť ženám v boji za ženské práva? Mali by muži pomáhať aj keď sa ich to netýka?
  • Ak si zažil/a nejakú nepríjemnú situáciu, mal/a si o tom komu povedať? Je táto téma tabu, alebo sa o nej dá otvorene rozprávať s kamarátmi/v škole/doma?

Klára Jurštáková

Doktorandka v oblasti sociálnej psychológie, ktorá sa špecializuje na správanie ľudí počas masových protestoch. Pochádza z Púchova, a psychológiu vyštudovala na University of St Andrews v Škótsku a na University of California v Los Angeles. Momentálne učí na univerzite v Canterbury a pracuje na rôznych výskumných projektoch so skupinou psychológov v Británii, ktorí aplikujú sociálnu psychológiu na udalosti v reálnom živote, spolupracujú s políciou na bezpečnosti počas protestov a športových podujatí.

Archív autora