Vidíme dva proti sebe stojace tábory ľudí. Účastníci LGBT zhromaždenia vyhlasujú, že sa neboja a sľubujú, že na agresiu nebudú reagovať agresiou. Z toho usudzujem, že zo strany protitábora už s agresiou vážne počítajú. Na strane odporcov príslušníkov sexuálnych menšín hovorí jeden muž o tom, že chce chrániť svoju rodinu a kresťanské hodnoty. Kladiem si otázku, prečo sa prítomní účastníci LGBT boja tohto muža. Veď rozpráva o kresťanských hodnotách a tie sú, pokiaľ viem, založené na láske ku všetkým ľudom bez rozdielu. Príslušník heterosexuálnej väčšiny vysvetľuje, že mu vadí, keď sa príslušníci LGBT komunity ukazujú verejne na ulici. Napadá mi, že si možno myslí, že by mohli svojimi postojmi niekoho “nakaziť” alebo “skaziť” a ten niekto by už nemohol byť kresťanom a nedostal by sa po smrti do neba. Možno sa ten pán nebojí o svoju rodinu, ale o seba. Možno sa ako malý chlapec zamiloval do svojho najlepšieho kamaráta a rád ho držal za ruku. Možno mu jeho otec za to vynadal a pohrozil mu za to večným utrpením v pekle. Možno si vypočul, že ak netúži po dievčatách, nie je pravý chlap. Nech už to bolo akokoľvek, ten človek neprišiel demonštrovať proti “homosexualite” náhodou. Sexuálna orientácia je pre neho taká dôležitá, že ju odvodzuje od Boha, ktorého možno reprezentoval nielen otec, ale aj pán farár. Kto vie… Jeho presvedčenie o tom, že jeho demonštrácia bude pokojná a mierumilovná, je mylné. On a ďalší demonštranti začínajú vykrikovať urážlivé heslá smerom k mladým dievčatám, ženám a chlapom pod dúhovou vlajkou. Hoci sú úplne mierumilovní, demonštranti ich nazývajú “homoteroristami”. Tým opäť premietajú svoje agresívne pocity do svojich protivníkov. 

Ten výraz „homoterorizmuz“ stojí za to preskúmať bližšie. Ide vlastne o nové spojenie dvoch slov, ktoré povodne k sebe nepatria a ani sa nezvyknú spolu používať. Účelom spojenia slov homosexuál a terorizmus je zrejme vyvolanie pocitu strachu z ľudí, ktorí sa hlásia k homosexuálnej orientácii a zníženie alebo až zbavenie ich ľudskej hodnoty. Je to osvedčený spôsob, ktorý používali od 30. rokov 20. storočia nemeckí nacisti za účelom vyvolania predstavy (vymývania mozgov), že Židia v skutočnosti nie sú príslušníci ľudskej rasy, čiže nie sú ľudia. Odborne sa tento jav nazýva “dehumanizácia”. Dehumanizácia, to znamená redukovanie mužov, žien, detí na neživé alebo fantazijné príšery, na odporný hmyz alebo nebezpečné zvieratá, zbavuje ľudí empatie – čiže vnútorných zábran, ktoré človeku bránia v tom, aby ublížil alebo zabil svojho blížneho. Dehumanizovaní sú v tomto konkrétnom prípade vo videu chlapci a dievčatá, ktoré sa odlišujú od väčšiny v spoločnosti iba tým, že sa zamilovali do osoby, ktoré má rovnaké pohlavie ako oni.

Rovnako, ako protestujúci “ochrancovia” heterosexuálnych rodín, ani homosexuáli si nevybrali, do koho sa zamilujú a kto ich bude sexuálne priťahovať. Svoju orientáciu nikomu nevnucujú, iba sa za ňu odmietajú hanbiť alebo ju popierať. Možno toto je hlavný dôvod, kvôli ktorému ich protestujúci na druhej strane tak nenávidia. 

Vedľa nenávistného davu tu vidím tiež policajtov. Tí sa snažia zabrániť fyzickému napadaniu ľudí z pochodu za „rovnosť“. Na konci to vyzerá, že sa im to aj podarilo. Premýšľam, kde bola v tú chvíľu väčšina obyvateľov mesta. Prečo museli fyzickému napadnutiu mierumilovných občanov zabrániť až ozbrojenci? 

Na koniec si všímam ešte viac výrazy v tvári pochodujúcich ľudí. V očiach mužov a chlapcov brániacich “kresťanské” a “národné” hodnoty vidím zlobu a nenávisť. V očiach ľudí pod dúhovou vlajkami vidím strach, ale aj radosť a vzájomnú lásku. Je to konfrontácia medzi negatívnymi a pozitívnymi emóciami. Premýšľam, ktoré emócie na tejto demonštrácii a v spoločnosti nakoniec prevládnu.

Otázky:

Poznáte niekoho, kto sa zamiloval do osoby rovnakého pohlavia?

Stretli ste niekoho takého v rodine, v triede? Myslíte, že niekto vo vašom okolí má strach sa ku svojej orientácii priznať? Ak áno, prečo to tak je?