1. decembra 2022

Poznámka na úvod: Inšpirovala ma kniha Jonathana Sacksa „Ne v božím jménu“ s podtitulom „Jak čelit náboženskému násilí“ (české vydanie Triton 2018). Všade tam, kde uvádzam číslo strany, ide o odkaz na príslušné miesto tejto knihy, kde sú uvedené aj zdroje informácií.

Zápas s nábožensky motivovaným násilím bude jeden z rozhodujúcich zápasov 21. storočia. Bude to boj vedený nielen vojenskými, ale aj náboženskými prostriedkami (s. 11).

Monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam – sú však príbuzné (ide o abrahámovské náboženstvá). Vzájomné animozity tu majú inú príčinu. Jej zdrojom nie je samotné náboženstvo, ale spôsob myslenia (predovšetkým vnímanie dobra a zla), mýtus (odvodený najmä z kanonických diel pripisovaných Bohu alebo otcom zakladateľom) a súrodenecká rivalita (abrahámovských náboženstiev), ktorých prapôvod definuje hebrejská Biblia mýtami o rivalite – medzi bratmi, synmi a otcami… (Kain a Ábel, Izák a Izmael, Jakub a Ezau, Jozef a jeho bratia…). Neskôr nasledujú mýty o Oidipovi, Romulovi a Rémovi, príbeh o Hamletovi a tak ďalej. Vždy v nich ide o to isté – o vlastníctvo (primárne duchovného a sekundárne napríklad geografického) teritória, vrátane obmedzených zdrojov a vzácnych komodít.

Zdá sa, že konflikty, nevynímajúc vražedné násilie, vyplývajú z ľudskej prirodzenosti, rozmanitých spoločenských poriadkov a kultúr, „nad“ ktorými sa formovali kanonické mýty a samotné dejiny. Existujú len dve východiská – apokalyptické a „iné“ porozumenie mýtov. Jonathan Sacks definuje apokalyptické vízie verziou patologického dualizmu (my a oni) – neponúkajú nám nádej. Inému porozumenie hebrejskej Biblie ide v ústrety napríklad vyvrcholenie uvedených mýtov – rivalitu v záverečnom dejstve vytlačí príbuzenská láska. Najdramatickejší príbeh je z tohto hľadiska príbeh Jozefa a jeho bratov, ale tiež zmierenie Jakuba s Ezauom. Na ceste k tomuto finále však musia jeho protagonisti vybojovať najťažší zápas svojich životov – sami so sebou a v sebe.

Jonathan Sacks samozrejme načrtáva ešte jeden scenár, ako na to: dokázať sa vžiť do toho druhého, ocitnúť sa na „opačnej strane“, prežiť si na vlastnej koži biedu toho druhého, jeho neslobodu, trápenie… Inak sa ťažko dopátrame ku kľúčovému poznaniu, že aj on, cudzinec, je môj brat. (s. 143).

Autor hovorí o výmene rolí a následnom vyvodeniu dôsledkov pre vlastné postoje, hodnoty, správanie sa, o mravnej premene a osobnostnom raste, vrátane pokánia a vykúpenia. Pokánie a „návrat“ k poznaniu, že láska (k blížnemu svojmu, ale aj k „hosťovi v mojom dome“) a spravodlivosť sú piliere všetkej ľudskej existencie. Láska je však zaujatá (cítim ju k niekomu alebo niečomu), ale láskavosť a súcit sú pozitívne emócie a ako také sú aj univerzálne. Spravodlivosť je nestranná („Zákon nad nami“), avšak v konkrétnych podobách môže byť kultúrne determinovaná („Zákon nad nami“ môže byť v rôznych kultúrach rôzny). J.S. doslova píše: Ak mám byť vyliečený z potenciálneho páchania násilia na druhom, musím si dokázať na jeho miesto predstaviť seba samého. (s. 164) a naučiť sa milovať nielen blížneho svojho, ale aj cudzinca. (s. 166). Otázka samozrejme znie: Za akých okolností je to možné? No, možné to nie je. Pretože „svetlo a tieň sú naše duše“, čo však neznamená, že by sme mali poľaviť v úsilí o dosiahnutie tohto cieľa. Hovorí sa, že cesta je cieľ. Rád by som tomu veril.

Medzi bezbrehým univerzalizmom, na ktorého konci je nesloboda (pretože ak sme všetci „jedno“, kde je potom ľudská rôznorodosť?) a egoistickým individualizmom, na ktorého konci je anarchia, existuje tretia cesta – vláda už spomenutého Zákona. Ktorého však? Zjavenia Mojžišovi? Hlásaného Ježišom na hore? Zvestovaného Mohamedom? J.S. hovorí o univerzálnosti (nestrannosti) spravodlivosti a sebeckosti lásky. Spravodlivosť pre všetkých, láska pre tých, ktorých milujem. (s. 194). Späť však k Zákonu. Tomu, ktorý je „nad všetkým“. Tao a jeho neuchopiteľnosť a nepomenovateľnosť počiatku? Boh Abraháma? Darwinovská evolúcia? Náznaky teórie všetkého, ako sa ju pokúšal (!) formulovať Stepehen Hawking? Zákony mojej obce, ktoré sú jej hradbami? (Herakleitos)?

Verte si, čomu chcete, ale v mieri a s rešpektom k slobode, dôstojnosti a právam ľudí, v prospech života na planéte Zem.

Moja téza znie: Láska (podľa tibetského budhizmu, ako často hovorí posledný dalajláma Tändzim Gjamccho, láskavosť a súcit) je univerzálna a spravodlivosť sebecká. Nehovoriac o tom, že liberálny pohľad na mnohé z hodnôt má kultúrne determinovanú podobu. Aj pri tomto však nachádzame v babylonskom Talmude kontroverznú myšlienku: „Ak k tebe prichádza niekto s úmyslom ťa zabiť, vstaň a zabi ho ako prvý“ (Sahedrin 72:1). Minimálna požiadavka globálneho étosu – kultúra nenásilia – dostáva zabrať.

J.S. cituje Maimonida ohľadom dobyvačného ťaženia Jozuu : „Vojna, či už dovolená alebo prikázaná, sa nesmie viesť s nikým na svete, dokiaľ mu neponúkneme mier.“ A pokračuje: „Ak odmietne, dajme mu šancu na útek a keď chce bojovať, nech bojuje.“ (s. 194) Nech vedie vojnu s myšlienkami, kontruje J.C. (s. 197). Plus: „Moc pochováva tých, ktorí vládnu.“ (Talmud). Viera môže prežiť aj bez moci. Čo môže, musí! Politika je tu tiež aj pre to, aby poskytovala priestor pre mnohosť názorov, rozdiely, koexistenciu inakostí. Bez nenávisti, pretože tá je zhubná aj pre toho, kto nenávidí. A aj napriek tomu budeme až do konca sveta bojovať o pôdu, bohatstvo a moc. (s. 221). Bodaj by to bol predovšetkým „náš boj“, vnútorný. Zápas o to, akým človekom byť, a nie, čo mať. Táto myšlienka je vlastne leitmotívom celého Sacksovho rozprávania a odkazov na hebrejskú Bibliu a abrahámovské náboženstvá. Má pravdu v tom, keď hovorí, že sú to práve náboženstvá, ktoré sú tmelom súdržnosti spoločností. Sú to však len náboženstvá? Náboženstvá mimo politiky? Sacks síce tvrdí, že naše ľudstvo predchádza našim náboženským rozdielom, čo je však tmelom súdržnosti ľudstva? A sú ateisti vylúčení z hry? Nie sú. Nie sú preto, že existuje aj viera bez náboženstva. Prečo? Pretože duchovno a úsilie prekročiť seba samého patrí k ľuďom bez toho, aby chodili do kostola, synagógy, mešity.

Otázky:

  1. Považujete sa za veriaceho človeka? V čo veríte?
  2. Myslíte si, že náboženstvá prinášajú v dnešnom svete mier, alebo sú skôr zneužívané na vyvolávanie konfliktov?

Fedor Gál

Narodený v ghette Terezín (1945). Postupne robotník, technik, vedecký pracovník, dokumentarista, spisovateľ a publicista. Inženier chémie, docent sociológie, doktor ekonomických vied. Spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (1989), Nadácie Milana Šimečku a ďalších. Žije v Prahe (na Žižkove). www.fedorgal.cz, www.fedorgal.cz/blog/.

Archív autora