V čase takzvanej utečeneckej krízy som pracovala v teréne ako jeden z mnohých výskumníkov, ktorých úlohou bolo analyzovať potreby ľudí, ktorí utekali do Európy, v tom čase hlavne pred vojnou zo Sýrie. Pretože Európska únia, jednotlivé štáty, ako aj veľké medzinárodné humanitárne organizácie zlyhali v solidárnom vedení situácie, strávila som mesiace dokumentovaním príbehov ľudí na úteku a pomáhaním v rôznych dobrovoľníckych aktivistických skupinách, hlavne v Grécku a v Srbsku.

Pobrežné oblasti Talianska, Španielska a Grécka boli už roky svedkami vysokých počtov ľudí na úteku, ktorí prichádzali na člnoch z krajín Stredného Východu a Afriky. V lete 2015 však počet ľudí, ktorí v Európe žiadali o azyl z krajín Blízkeho východu, severnej Afriky a strednej Ázie, dosiahol bezprecedentnú výšku. Podľa správ humanitárnej agentúry Lekári bez hraníc prišlo do krajín Európskej únie v roku 2015 viac ako 855-tisíc ľudí, čo je päťkrát viac ako v roku 2014. Tento počet naďalej rástol a dosiahol najvyšší historický rekord v oblasti núteného vysídlenia kvôli vojnovým konfliktom v roku 2016, najmä kvôli nepretržitej vojne v Sýrii, ktorá viedla k veľkému presídleniu jej obyvateľstva. Európska únia sa spočiatku pokúšala trochu zmierniť bremeno štátov v prvej línii, najmä Grécka, kde ľudia v pohybe prechádzali cez nebezpečné vody Stredozemného mora z Turecka. Rada Európskej únie navrhla program s kvótami pridelenými členským štátom na premiestňovanie utečencov a žiadateľov o azyl podľa hrubého domáceho produktu štátu, počtu obyvateľov a počtu žiadostí o azyl v minulosti. Napriek skutočnosti, že počet ľudí, ktorí hľadajú azyl v Európe, nie je ani zďaleka taký vysoký ako počet ľudí na úteku na Blízkom východe (Turecko hostí 2,5 milióna ľudí na úteku, Pakistan 1,6 milión, Libanon 1,1 milión, Irán 979-tisíc a Etiópia a Jordánsko s približne 700-tisíc ľuďmi), výsledkom systému návrhu bolo prehĺbenie napätia v už aj tak politicky oslabenej Európskej únii. Medzi štátmi okolo hraníc došlo k ostrému nepriateľstvu, najvýraznejšie medzi Slovinskom a Rakúskom, Gréckom a Macedónskom a Srbskom a Maďarskom. Múry a ploty vznikli pozdĺž hraníc medzi Maďarskom, Srbskom, Chorvátskom a Slovinskom, ako aj na francúzsko-britských hraničných priechodoch. Nasledovala mnohonásobná militarizácia a zatváranie hraníc, sprísnenie azylových zákonov v celej Európe, čo malo za následok otvorenie ďalších utečeneckých táborov v Grécku. Dohoda medzi Európskou úniou a Tureckom, ktorej cieľom bolo zastaviť nepravidelné prechody z Turecka do Grécka návratom utečencov do Turecka, viedla k ďalšiemu nelegálnemu zatláčaniu, deportáciám a porušovaniu ľudských práv. Dohoda medzi EÚ a Líbyou sledovala rovnakú logiku ako dohoda s Tureckom a vyvinula sa v moderný obchod s otroctvom. Podobné dohody s Nigériou, Sudánom a Marokom slúžia ako varovné príbehy o porušovaní ľudských práv, keď sa EÚ usiluje zastaviť utečencov skôr, ako sa dostanú k jej hraniciam. Keď sa ľudia na úteku dostanú na európsku pôdu, mnoho rodín oddelí byrokracia a neustále sa meniaca prisťahovalecká politika. Desiatky tisíc migrujúcich detí bez sprievodu a odlúčených zmizli a dostali sa do rúk gangov a obchodníkov s ľuďmi, ktorí operujú po celej Európe. Aktivisti a organizácie pre ľudské práva zhromaždili svedectvá ľudí, ktorí boli zastrelení na tureckých hraniciach, alebo boli vážne napadnutí políciou a armádou na rôznych európskych hraničných priechodoch.

Médiá a mimovládne organizácie interpretovali túto dynamiku ako „utečeneckú krízu“ so zameraním sa na problematiku humanitárnej pomoci a odpolitizovali tak kľúčovú otázku, a to zlyhanie európskych migračných politík a hlbokú krízu Európskej únie ako celku. Väčšina európskych vlád medzitým rýchlo využila „utečeneckú krízu“ na svoje populistické zisky. S populistickou politikou strachu z utečencov a naratívmi prameniacich z islamofóbie sa znovu objavila rastúca sociálna a politická polarizácia, pričom sily krajnej pravice a nacionalizmu viditeľne zvierali politickú moc na celom kontinente. Militarizácia prístupu na európsku pôdu navyše vyústila do roku 2016, ktorý bol najsmrteľnejším rokom pre ľudí na úteku, topiacich sa v Stredozemnom mori. Pretože utečenecké tábory sú čoraz viac preplnené a neudržateľné, štáty Európskej únie naďalej neposkytujú riešenie situácie. Ďalej bola zakázaná a kriminalizovaná humanitárna pomoc, ktorú poskytujú predovšetkým skupiny solidárnych občanov, čo má často za následok zatknutie a súdne konania proti ľuďom a iniciatívam na pomoc migrantom a utečencom.

Mnohí, ktorých som pri svojej práci stretla, komentovali zúfalú situáciu, v ktorej sa ľudia na úteku nachádzali, akosi intuitívne tušiac, že aj niečo v Európe sa mení, slovami „odohráva sa tu história“. Ale dni sa premenili na mesiace a počiatočné pocity ohromenosti vymenili hnev a beznádej, pretože príšerná situácia sa pre ľudí na úteku nezlepšovala, naopak, stala sa každodennou realitou. Dnes, niekoľko rokov po prvých mesiacoch takzvanej utečeneckej krízy, sa už o ľudí na úteku hovorí zriedka, hoci kríza nikdy nezmizla a ľudia na úteku sú tu s nami. Stali sa ale neviditeľní pre systém, ako aj pre médiá. Prebiehajúca sekuritizácia a kriminalizácia migrácie vedie k imobilite ľudí na úteku a migrantov na rôznych miestach pozdĺž migračných trás, často v provizórnych táboroch alebo skľučujúcich podmienkach. Tieto okolnosti sa dajú ľahko použiť na senzácie-chtivé reprezentácie, ktoré spektakularizujú postavu migranta ako pasívnej obete alebo potenciálneho priestupcu. Migračná politika založená na sekuritizácii tiež nepochybne smeruje ľudí k čoraz nebezpečnejším cestám, čo vedie k znásobeniu počtu úmrtí ľudí na úteku. Presne táto politika sa priamo podieľa na tvorbe a reprodukcii situácií, ktoré sa často označujú ako „migračné krízy“, označenia, ktoré bolo samo o sebe do značnej miery vyvolané na účely vykonávania ďalších represívnych politických stratégií.

Otázky:

  1. Dnes sa už o ľuďoch na úteku v médiách hovorí iba veľmi málo. Viete, aká je situácia ľudí na úteku dnes?  
  2. Čo nám môže „utečenecká kríza“ povedať o politickom systéme v Európe? Prečo štáty odmietajú systematicky pomôcť najviac marginalizovaným skupinám ľudí?

Petra Baginová

Mina P. Baginová je sociálna antropologička a výskumníčka v oblasti sociálnych hnutí a protestov. V súčasnosti pracuje na projekte pod záštitou University College London (UCL) a Karlovej Univerzite v Prahe, v rámci ktorého sa zaoberá súčasnými feministickými mobilizáciami stúpajúcich proti krajne pravicovej politike vo východnej a strednej Európe. Jej predchádzajúci výskum sociálnych hnutí zahŕňa prácu v Latinskej Amerike, ako aj v Grécku a Turecku. Je vedúcou programu pre AAN (Applied Anthropology Network), sieť aplikovanej antropológie v Európe.

Archív autora