Pravdepodobne ste sa už stretli so slovnými spojeniami „právo na život“, „ochrana práv nenarodeného dieťaťa“ alebo „možnosť voľby“. Tieto označenia odkazujú na tému, ktorá rozdeľuje celú spoločnosť. O tom, či a ako má byť v legislatíve upravená možnosť žien podstúpiť interrupciu, sa vedú spory nielen vo verejnosti, ale aj medzi odborníkmi a odborníčkami v oblasti práva, medicíny a politiky.

V spore o interrupcie proti sebe stoja dva znepriatelené tábory. Ten prvý sám seba označuje za „pro-life“ („za život“) a vyhlasuje, že chce chrániť plod od počatia. Cieľ jeho sympatizantov a sympatizantiek je jednoznačný: čo najviac obmedziť alebo úplne zakázať prístup žien k interrupciám. Vychádzajú pritom z presvedčenia, že právo nenarodeného plodu na život je nadradené právu ženy rozhodovať o svojom tele. Naproti stojaca skupina ľudí, ktorá sa zasadzuje za reprodukčné práva žien, sa zvykne označovať ako „pro-choice“ („za možnosť voľby“). Prívrženci tohto tábora sú presvedčení o tom, že každá žena má mať možnosť slobodne zvážiť svoju životnú situáciu, svoj zdravotný stav i zdravie plodu, a na základe toho sa rozhodnúť, či dieťa donosí. Tvrdia, že považovať opozičný tábor za bojovníkov „za život“ je zavádzajúce, lebo im ide o to isté. Rozdiel je v tom, že takzvaní „ochrancovia a ochrankyne života“ sú proti možnosti voľby žien, teda „anti-choice“.

Právna úprava interrupcií sa v jednotlivých krajinách líši. Zjednodušene by sa dalo povedať, že čím väčší vplyv majú v danom štáte kresťanské cirkvi, tým vášnivejšie sú spory o interrupcie. Potvrdzuje to aj prípad Slovenska. Za posledné roky sa vyskytlo viacero pokusov o sprísnenie interrupčnej legislatívy zo strany reprezentantov kresťanských strán či hnutí v parlamente a ľudákov, teda opozičnej Ľudovej strany naše Slovensko Mariána Kotlebu.

Jeden z najprísnejších interrupčných zákonov v Európskej únii má však Poľsko. Interrupciu tam môžu ženy podstúpiť len v ojedinelých prípadoch. Zákrok je povolené vykonať vtedy, ak je ohrozený život a zdravie matky, ak hrozí poškodenie plodu alebo ak je tehotenstvo výsledkom znásilnenia. Napriek tomu v Poľsku neustále silnie tlak na podporu zákona o úplnom zákaze interrupcií.

Predposledná vlna nátlaku na sprísnenie interrupčnej legislatívy sa zodvihla v roku 2016. Stáli za ňou ultrakonzervatívne skupiny, ktoré podporila vládna strana Prawo i Sprawiedliwość (Právo a spravodlivosť). Podľa nového návrhu zákona hrozil poľským ženám trest odňatia slobody na päť až desať rokov za podstúpenie interrupcie v prípadoch, ktoré mali dovtedy legislatívnu výnimku. Rovnaký trest ako žena, ktorá sa pokúsila o nelegálnu interrupciu, by dostal lekár, ktorý zákrok vykonal.

Keď prešiel návrh zákona prvým čítaním, napätie medzi dvoma znepriatelenými tábormi sa vystupňovalo. Skupina tzv. „anti-choice“ aktivistov, kresťanských skupín a cirkevných inštitúcií sa snažila napomôcť tomu, aby vláda zákon presadila. V kostoloch sa čítali pastierske listy o tom, prečo je interrupcia hriech. Na uliciach stáli aktivisti, ktorí okoloidúcich citovo vydierali opisom pomalej a bolestivej smrti plodu po interrupcii. Na verejných priestranstvách viseli fotky krvavých plodov po interrupcii, ktoré sa snažili navodiť paralelu s nacistickým režimom. Sprevádzali ich komentáre ako „Vrahyne“ alebo „Povedzte NIE genocíde“.

Druhá skupina začala rovnako hlasno poukazovať na to, že jej majú byť násilne odobraté doterajšie práva. Aktivisti a aktivistky začali organizovať tzv. „čierne protesty“, ktorých sa zúčastňovali desaťtisíce demonštrantov a demonštrantiek po celej krajine. Ľudia oblečení v čiernom pravidelne vychádzali do ulíc a skandovali heslá ako „Preč s fanatikmi a pokrytcami“, „Moje telo, moja voľba“, „Žena nie je inkubátor“ či „Chceme lekárov, nie misionárov“. V uliciach sa nestretávali len mladé ženy, ktorých sa potenciálny zákaz bytostne dotýkal, ale aj ich mamy, otcovia, starí rodičia a partneri. Mnohí z nich sa tak rozhodli napriek svojmu kresťanskému založeniu: boli presvedčení o tom, že právo ženy je kresťanskej morálke nadradené.

Kritici a kritičky sprísňovania interrupčnej legislatívy upozorňovali, že „ochrana nenarodených detí“ je len zámienkou na to, aby mala cirkev a štát kontrolu nad telami žien. V konzervatívnom Poľsku sa totiž stále očakáva, že ženy sú v prvom rade manželkami a starostlivými matkami, ktoré uprednostnia materstvo pred budovaním kariéry. Realita je však odlišná a ženy čelia pre prísnu interrupčnú legislatívu ťažkým životným situáciám. Nie všetky z nich majú manžela a dostatok finančných prostriedkov na to, aby dokázali dieťa uživiť. Mnohé z nich sa preto rozhodnú podstúpiť interrupciu aj napriek tomu, že nespĺňajú zákonom stanovené podmienky na jej vykonanie.

Prísna interrupčná legislatíva núti poľské ženy vyhľadávať bylinkárky a ľudových liečiteľov, ktorí vykonávajú potraty neodborne a často s trvalými následkami na zdraví. Časť žien siaha po interrupčných tabletkách, ktoré si často objednávajú z neoverených zdrojov na internete. Ich konzumácia bez lekárskeho dohľadu predstavuje významné riziko. A napokon, Poľsko je známe svojou „potratovou turistikou“, teda cestovaním žien za zákrokom do krajín, v ktorých sú interrupcie legálne. Pomáhajú im v tom organizácie ako Federácia pre plánovanie rodiny a Potraty bez hraníc, ktoré radia, ako sa dostať na interrupciu mimo systému. Štatistiky hovoria o tom, že pre túto možnosť sa každý rok rozhodne 50- až 200-tisíc poľských žien. Samozrejme, takýto luxus si môžu dovoliť len tie zo solventnejších rodín. Ako upozorňoval protestný dav, ak by sa úplný zákaz interrupcií aj podarilo presadiť, naďalej by existovala veľká skupina žien, ktorá sa pokúsi ukončiť tehotenstvo doma alebo v zahraničí.

Čierne protesty vyslali jasný odkaz: ďalšie zákazy sú len zakrývaním si očí pred problémom, ktorý novou legislatívou nezanikne. Návrh podporovalo podľa prieskumov len 11 percent poľskej populácie a tak ďalším čítaním neprešiel. Na pohľad sa zdalo, že v krajine zavládol pokoj. V skutočnosti šlo o ticho pred búrkou.

Keď minulý rok vypukla pandémia vírusu COVID-19, vlády niektorých krajín sa v tichosti pokúšali sprísniť interrupčnú legislatívu. Na Slovensku s takýmto návrhom prišlo viacero poslancov a poslankýň, no žiadna z ich iniciatív nebola úspešná. V Poľsku je situácia odlišná. Od októbra 2020 tam prebiehajú najväčšie protesty od pádu minulého režimu. „Strajk kobiet“ (Štrajk žien) podporili nielen „pro-choice“ aktivisti a aktivistky, ale aj masa bežných ľudí. Prekáža im, že vláda – napriek pandemickej kríze a s ňou spojeným reštrikciám – zameriava pozornosť na témy, ktoré vedú k ešte väčším obmedzeniam pre polovicu populácie.

Ani niekoľko mesiacov aktívneho odporu v uliciach nezabránilo implementácii rozhodnutia poľského súdu z októbra 2020, podľa ktorého sa zakazuje umelé prerušenie tehotenstva aj z dôvodu nezvratných vývojových chýb plodu (od Downovho syndrómu až po smrteľné choroby). Rozhodnutie padlo napriek tomu, že práve vývojové chyby plodu boli dôvodom väčšiny zákrokov v roku 2019. Interrupcia sa po novom bude môcť vykonať, len ak tehotenstvo ohrozuje život či zdravie matky alebo je dôsledkom protiprávneho konania, napríklad znásilnenia či incestu.

Protesty v Poľsku napriek tomu neutíchajú. Po dvojmesačnej prestávke sa ľudia vrátili do ulíc. Nevzdávajú sa ani napriek tomu, že čelia čoraz brutálnejším zásahom a násiliu zo strany polície a krajnej pravice. Odmietajú sa zmieriť s predstavou hrubého zásahu do ich práv a životov a ako tvrdia: „Niekto si môže myslieť, že sa táto vojna skončila. No nie je to tak, nikto sa nevzdáva, nenechá sa zastrašiť políciou a budeme bojovať, až kým sa nám nepodarí získať právo voľby pre ženy naspäť.“[1]

Keď prišlo koncom januára 2021 poľské ministerstvo spravodlivosti s nápadom na súkromné izby, v ktorých sa budú môcť ženy po vynútenom pôrode hendikepovaného dieťaťa vyplakať,  protestujúcim začala dochádzať trpezlivosť. Uvedomili si, že len ostré vyhlásenia smerom k vláde a demonštrácie nestačia. Marta Lempart, šéfka iniciatívy „Strajk kobiet“, spolu s výborom občianskej iniciatívy „Legálne potraty. Bez kompromisov“, predstavili nový návrh zákona. Interrupcia by sa v súlade s ním dala vykonať až do 12. týždňa tehotenstva bez udania dôvodu. V prípade rizika poškodenia plodu by ženy mohli podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva aj po 12. týždni tehotenstva. Momentálne prebieha zber podpisov. Zdá sa, že poľské ženy čaká ešte dlhý boj.

Zápas, ktorý prebieha v pravidelných cykloch u našich severných susedov ukazuje, aké krehké sú práva žien v oblasti reprodukcie a aké ťažké je vybojovať si späť kontrolu nad vlastnými telami. Učí nás, že tam, kde vládne násilie a strach, sa nemôže realizovať rešpekt ani sloboda.

Otázky:

  1. Kam by mala siahať sloboda žien rozhodovať o svojom tele?
  2. Môže podporovať nábožensky zmýšľajúci človek vykonávanie interrupcií podľa zákonom stanovených pravidiel?

[1] https://svet.sme.sk/c/22584982/polsko-opat-rozdelila-vojna-o-zenske-prava.html

Miroslava Mišičková

Miroslava Mišičková vyštudovala filozofiu. Počas štúdií sa zaoberala predovšetkým problémami marxistického-feminizmu a dejinami ženského hnutia. V súčasnosti sa venuje sociálnej a politickej feministickej teórii, najmä otázkam ženskej práce a reprodukcie. Pôsobí v Projektovom centre na FiF UK v Bratislave a podieľa sa na výskumných projektoch v oblasti podpory žien vo vede.

Archív autora