1. decembra 2022

Tu vidíme stovky, možno až tisícky starších a mladých mužov, žien, dievčat a chlapcov. Je neskorý október, prší a v noci asi aj mrzlo. Títo utečenci prichádzajú väčšinou z krajín, kde sneh ani mráz neexistuje. Všetko je pre nich cudzie a iné ako doma. Tomu zodpovedá aj ich oblečenie. To, čo majú na sebe, je nedostatočné, ale určite lepšie ako oblečenie, v ktorom sa vydali pred mnohými mesiacmi na cestu – na útek. Toto oblečenie dostali zrejme v jednej z neziskových organizácií v niektorom z utečeneckých táborov v Grécku alebo v Taliansku. V jednej takejto organizácii som  počas svojho pobytu na gréckom ostrove Lesbos spoznal 19-ročné dievča, ktoré v tomto prípade nazvem Fariba, aj keď sa v skutočnosti volala inak. 

Počas našej spolupráce vo výdajnom sklade oblečenia sme sa spriatelili natoľko, že mi prezradila príbeh svojho úteku do Európy. Fariba sa narodila v Afganistane, kde žila v meste s rodičmi, dvomi staršími bratmi, staršou sestrou a najmladším bratom. Jej otec bol podnikateľ v stavebníctve a bol pomerne bohatý. Jedného dňa jej najmladší brat zmizol. Po pár dňoch dostala rodina správu od príslušníkov hnutia Taliban: držia ho na neznámom mieste a vrátia ho, keď im bude zaplatené vysoké výkupné. Než otec Fariby stihol zohnať peniaze, bol osemročný chlapec zavraždený. Starší bratia ho našli umučeného, visiaceho zo stromu v neďalekom lese. Zo strachu z Talibanu sa najstarší bratia rozhodli utiecť do Európy. Hrozilo, že ak nenastúpia k talibancom do armády, budú zavraždení aj oni. Do Európy sa dostali pravdepodobne rovnakou trasou ako utečenci, na ktorých sa teraz pozerám vo videu. 

Fariba a jej matka sa rozhodli absolvovať náročnú cestu o niekoľko rokov neskôr. Stalo sa to potom, čo jedného dňa talibanci vtrhli do domu, kde hľadali ďalších chlapcov. Doma našli iba matku pri sporáku, ktorú surovo zmlátili. Matka a dcéra sa rozhodli vydať na cestu za bratmi, ktorí sa medzitým úspešne začlenili do života v Nemecku. Otec sa rozhodol zostať v Afganistane, pretože už nemali dosť peňazí na cestu pre všetkých. Cesta Fariby a jej matky viedla cez vysoké iránske hory, ktoré prechádzali pešo, iba s tým, čo mali oblečené na sebe. V mraze spali na zemi a prikrývali sa kabátmi. Z Iránu prešli do Turecka, kde sa jednej noci nalodili na čln, ktorí ich mal previezť na ostrov Lesbos. Prevádzačom a prievozníkom museli zaplatiť tisícky dolárov, ktoré im daroval otec. Keby nemali dosť peňazí, Fariba by bola prevádzačmi znásilnená, tak ako sa to stalo väčšine mladých žien, ale aj chlapcom, ktorí utekajú bez peňazí. Čln, do ktorého jednej noci na západe Turecka nastúpili, bol preplnený tak, že sa behom hodinovej cesty cez Stredozemné more na ostrov Lesbos vo vysokých vlnách niekoľkokrát skoro prevrhol. Fariba, ako väčšina utečencov, nevedela plávať. Dlhá cesta dievčaťa a jej matky skončila po dvoch mesiacoch v gréckom tábore Moria. V neľudských podmienkach čakali osem mesiacov za vysokým plotom z ostatného drôtu, než dostali povolenie vycestovať za bratmi do Nemecka. 

Príbehov, podobných tomu Faribinmu, som si vypočul stovky. Väčšina z nich sa začala zabitím, únosom, mučením, ničením majetku, výbuchom domu a inými katastrofami, ktoré by každého z nás prinútili robiť zúfalé veci. Opustenie domova, absolvovanie životu nebezpečnej cesty, na ktorú sa minie úplne celý majetok, je totiž posledný možný krok. Mnohí z ľudí na úteku sa po ceste stratia, stanú sa obeťami únosov, alebo zahynú. A predsa to nie sú zúfalci a dokonca ani ľudia, ktorí sú odkázaní na našu ľútosť. Sú to ľudia, ktorí i fľašku vody alebo teplé oblečenie prijímajú s pokorou a s hanbou, že sa v tej situácii ocitli. Pri osobných kontaktoch a rozhovoroch s nimi som pochopil, že nepotrebujú iba pocit bezpečia, ale aj pocit dôstojnosti. 

Otázky:

Viete si predstaviť že by ste sa sami ocitli na úteku? Čo by sa muselo stať? Viete si predstaviť, aké by ste mali pocity? Ak áno, ako by ste ich popísali?

Peter Pöthe

Detský psychiater a psychoanalyticky orientovaný psychoterapeut pre deti a dospievajúcich.
Vyrastal v Rimavskej Sobote, všeobecnú medicínu študoval v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe, v roku 1995 zakladal „Linku bezpečí“, od r.1999 pracuje v súkromnej praxi v Prahe, venuje sa psychoterapii detí, lieči deti postihnuté psychickou traumou, v dôsledku fyzického, psychického a sexuálneho násilia. Organizuje a učí psychoterapiu detí a dospievajúcich v ČR a v SR, napísal 4 monografie a mnohé odborné a vedecko populárne články. Angažuje sa v pomoci ohrozeným deťom vo vylúčených lokalitách a utečeneckých táboroch.

Archív autora