1. decembra 2022

Zdanlivo nekonečné davy ľudí kráčajúcich peši z jednej krajiny do druhej. Obrovské provizórne utečenecké tábory. Masové scény na hraniciach. Protesty proti migrantom. Aj takto vyzerala migračná kríza v Európe, ktorá vypukla v roku 2014 a bola hlavou spoločenskou témou krajín regiónu v nasledujúcich rokoch.

Hlavným spúšťačom migračnej vlny boli občianske vojny, ktoré otriasli Líbyou a Sýriou. Obe tieto krajiny sa nachádzajú na pobreží Stredomoria, a sú tak v podstate „cez vodu“ od Európy. Eskalácia vojny v spomenutých krajinách spôsobila vytvorenie niekoľkých trás, cez ktoré ľudia utekali zo svojich rodísk smerom do bezpečnejšej a bohatšej Európy. Tzv. balkánska trasa viedla cez Turecko, Grécko a potom Srbsko a Maďarsko; stredomorská trasa cez Líbyu a Taliansko; a najmenej podstatná západná trasa cez Maroko a Španielsko.

K vlnám utečencov, ktoré sa stále zväčšovali, sa pridali aj ľudia z iných krajín, napríklad občianskou vojnou postihnutého Afganistanu či Iraku. Trasami sa postupne vybrali aj ľudia, ktorých nemožno považovať za utečencov, ale skôr za ekonomických migrantov. Cieľom väčšiny ľudí bolo dostať sa do krajín západnej Európy, vrátane Nemecka, Rakúska, Talianska a Francúzska. Podľa odhadov v roku 2015 prekročilo hranice EÚ vyše milión utečencov a migrantov, a v roku 2016 asi pol milióna. Z týchto počtov, takmer polovica prišla zo Sýrie, 20 percent z Afganistanu a 10 percent z Iraku.

Pri takomto počte ľudí sa rýchlo vytvorila „infraštruktúra“, ktorá však bola vzhľadom na „neformálny“ charakter pohybu sama ilegálna alebo na hranici zákona. Na trasách ľudí na úteku číhali rôzni pašeráci, vybavovači a kriminálnici, ktorí zúfalým prichádzajúcim ponúkali svoje „služby“ pri prekročení mora či hraníc. Prijatie takýchto ponúk sa veľmi často končilo lúpežou, vykorisťovaním a bohužiaľ neraz aj stratou života. Pašeráci naložili ľudí do preplnených lodí či kamiónov, ktoré boli na hrane ich možností. Tisícky ľudí nikdy nedorazili do vysnívanej krajiny, zomierajúc po ceste. Svetovou verejnosťou otriasla v septembri 2015 fotografia tela trojročného sýrskeho chlapca Alana Kurdiho, ktorý zomrel v Stredozemnom mori, na brehoch Európy, po páde z člna do vody.

Najviac populárna tzv. balkánska trasa viedla v bezprostrednej blízkosti Slovenska. Utečenci najprv museli prekročiť hranicu medzi Sýriou a Tureckom, a odtiaľ si vybaviť prechod do Grécka. Malé grécke ostrovy pri tureckom pobreží sa ocitli pod obrovským tlakom, keďže tam pašeráci dovážali na lodiach obrovské množstvo ľudí. Tí, ktorým sa podarilo dostať sa do Grécka cez Stredozemné more, nechceli ostať v tejto krajine, ale túžili ísť ďalej. Preto boli spravidla pozbieraní do tranzitných táborov. Najväčší z nich bol v dedine Idomeni, na grécko-macedónskych hraniciach, kde sa v neľudských podmienkach v stanovom mestečku v roku 2016 tiesnilo až 15-tisíc ľudí.

Po prvom šoku začali európske krajiny uzatvárať svoje vzájomné hranice, brzdiac tak počet a rýchlosť migrácie. To znamenalo, že veľa ľudí sa hromadilo v táboroch ako Idomeni, niekedy čakajúc aj týždne či mesiace, kým boli pustení ďalej. Napätie vrcholilo v protestoch, ako aj v roztržkách s miestnymi Grékmi, ktorí sa báli voľného pohybu utečencov cez ich krajinu.

Tí, ktorí sa napokon dostali z táborov, sa spravidla vybrali trasou cez Severné Macedónsko a Srbsko, skúšajúc dostať sa do spoločnej hraničnej zóny Európskej únie cez Maďarsko. Po prvých týždňoch viac-menej voľného pohybu cez srbsko-maďarskú hranicu, sa v septembri 2015 rozhodla maďarská vláda Viktora Orbána pritvrdiť. Najprv „sa zbavili“ väčšiny migrantov na území Maďarska ich odvezením na rakúsku hranicu, a potom úplne uzatvorili srbskú hranicu vytvorením masívneho opevneného žiletkového plotu. Tí, ktorí sa dostali do Rakúska cez hraničný prechod Hegyeshalom (20 kilometrov od Bratislavy) sa konečne ocitli v EÚ; ostatní museli hľadať alternatívne možnosti.

Presun takéhoto počtu ľudí cez Európu doslova šokoval štátny aparát krajín. Prvé mesiace boli charakterizované chaosom a improvizáciou. Pravidlá presúvania sa ľudí, ich ubytovania či kontroly hraníc sa vytvárali iba postupne, čo spôsobilo veľa ostrých situácii. Popri trasách pracovali aj medzinárodní nezávislí dobrovoľníci, ktorí sa snažili neraz aj o riešenie konfliktov či napätia medzi utečencami a štátnymi zložkami. Šokovaná ostala aj verejná mienka krajín EÚ. Zrazu sa objavilo enormné množstvo ľudí, ktorí chceli nadobro ostať v EÚ. Rôzne krajiny vytvorili diametrálne odlišné stratégie. Nemecko sa rozhodlo pre prijatie väčšieho množstva utečencov, pričom napríklad krajiny Vyšehradskej štvorky prudko odmietli prijať aj malý počet migrantov. Vedenie EÚ rokovalo o rôznych opatreniach, vrátane povinného rozdelenia utečencov medzi členskými štátmi, ale takýto postup bol niekoľkokrát vetovaný samotnými členskými štátmi.

Množstvo politických strán naprieč pestrým spektrom využila a zneužila tému utečeneckej krízy. Viktor Orbán, premiér Maďarska, zmenil celú svoju rétoriku okolo témy migrácie, obviňujúc EÚ z nanútenia migrantov do jeho krajiny. Pravda je však taká, že Maďarsko bolo pre ľudí na úteku prevažne len tranzitnou krajinou. V Taliansku vystrelila popularita Mattea Salviniho, ktorý ako minister vnútra mesiace blokoval príchod nových utečencov do krajiny. Niektoré média a sociálne siete sa naplnili rasistickými príspevkami najhrubšieho zrna. Každý deň sa objavili falošné a manipulované správy o znásilneniach, vraždách, krádežiach, incidentoch proti kresťanom a podobne. Európa sa dostala do bodu varu a voľby vo viacerých krajinách vyhrali strany s razantnou protimigrantskou agendou.

Slovensko ostalo na okraji týchto udalostí. Naša krajina bola tesne mimo hlavnej trasy ľudí na úteku, a tak sme evidovali iba zopár desiatok žiadateľov o azyl. Vtedajšia vládna strana Smer sa snažila o tematizáciu migrácie, napr. kúpou špeciálneho stroja na budovanie ostnatých plotov či opevnením hraničných mostov s Maďarskom, ale téma napokon výraznejšie neovplyvnila tuzemské udalosti.

Napriek tomu, že migračná vlna na Slovensko nedorazila, verejná mienka sa prudko otočila proti utečencom aj u nás. Dobre to ilustruje príklad obce Gabčíkovo, kde sa nachádza utečenecký tábor. Odmenou za to, že miestni akceptovali dočasné prijatie utečencov z Rakúska, musel obci štát sľúbiť štatút mesta (čo napokon aj dostali).

Verejnú mienku vedela využiť najmä radikálna strana ĽSNS. Kotlebovci organizovali niekoľko protestov a pochodov proti migrantom. Najznámejšia akcia sa konala v júni 2015 v Bratislave, kde už dnešný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Milan Mazurek a jeho spoločníci fyzicky a slovne zaútočili na arabskú rodinu s deťmi, ktorá prechádzala mestom. Kotlebovci výrazne zabodovali vo voľbách v roku 2016 a samotný Mazurek sa dostal do parlamentu.

Po roku 2016 utečenecká kríza v očiach médií a verejnosti pomaly utíchla. V roku 2019 EÚ vyhlásila jej formálny koniec. Jej dôsledky však ostali s nami dodnes, nielen vo forme stoviek tisíc trvalých azylantov v krajinách EÚ, ale aj prostredníctvom spoločenských a politických zmien. Napriek nepotvrdeniu predsudkov, že Európa bude po príchode utečencov menej bezpečná, sa xenofóbia výrazne zosilnila. Slovo migrant, ktoré malo predtým prevažne technický charakter, zostalo vo verejnej diskusii ako urážka.

Otázky:

1. Veľa Slovákov a Sloveniek sa vybralo do utečeneckých táborov pomáhať ako dobrovoľníci. Čo si o tom myslíte? Prijali by ste podobnú výzvu aj Vy?

2. Teraz si predstavte, že vláda by sa rozhodla do Vašej obce prideliť päťčlennú rodinu sýrskych utečencov, ktorá by dostala dom v susednej ulici. Ako by ste zareagovali? Boli by ste s tým spokojní, alebo práve naopak? A prečo?

3. Síce neprišli najnovšou vlnou, no na Slovensku žije veľa migrantov a utečencov. Vedeli by ste pomenovať verejne známu osobu, ktorá prišla na Slovensko z inej krajiny?

Ábel Ravasz

Ábel Ravasz (1986) je sociológ a politik žijúci na Slovensku. Študoval sociológiu, politológiu a ekonómiu na ELTE Budapest, BCE Budapest a Columbia University v New York City. Je zakladajúcim prezidentom Inštitútu Mateja Bela v Bratislave. Medzi 2016-2020 pracoval ako splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity. Ako výskumník sa zameriava na menšinové politiky, sociálnu integráciu a sociálnu štatistiku.

Archív autora