Jedným z ústredných a najvýraznejších rozpoznávacích znakov krajne pravicových strán, hnutí a politikov je ich z nacionalizmu vychádzajúca rétorika, ktorá je zameraná proti národnostným, etnickým a náboženským, ale tiež často aj proti sexuálnym menšinám. Tie krajná pravica vo všeobecnosti považuje za hrozby ohrozujúce národ.

Predstavitelia krajnej pravice sa síce často bránia obvineniam z nacionalizmu či rasizmu, keď vyhlasujú: „Nie som rasista, nevadia mi, tí a tamtí, ale...“ Žiadna krajná pravica nekritizuje všetky menšiny. To, aké menšiny sú pod jej paľbou, sa mení podľa rôznych období, ako aj podľa rôznych oblastí a líši sa to od krajiny ku krajine. Záleží to pritom predovšetkým od prítomnosti ako aj početnosti tej-ktorej menšiny, v tom ktorom štáte, prípadne od ich prípadných politických požiadaviek. Kým v USA sú cieľom nenávistnej rétoriky krajnej pravice najmä Afroameričania, Latinoameričania a Hispánci, v západnej Európe sú to dlhodobo predovšetkým prisťahovalci z Afriky alebo Blízkeho východu.  

Ani Slovensko v tomto samozrejme nie je výnimkou, čo koniec koncov dokazujú aj viaceré príklady, ktoré ste mohli vidieť v jednotlivých videách. Kým v prvej polovici 20. storočia brojili fašisti u nás predovšetkým proti Židom, ktorých vnímali najčastejšie ako sociálnu hrozbu (označovali ich často ako „parazitov“), v novodobej histórii Slovenska otvorené prejavy antisemitizmu, aj keď úplne nezanikli, išli viac do úzadia a nahradili ich iné prejavy nenávisti. Najprv, predovšetkým v 90. rokoch 20. storočia to bola najmä protimaďarská agenda, v rámci ktorej boli predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku vykresľovaní ako hrozba pre územnú celistvosť a suverenitu Slovenska („maďarskí iredentisti“). Protimaďarskú agendu dopĺňala a neskôr ju aj do veľkej miery nahradila najprv protirómska a nedávno tiež protiprisťahovalecká agenda. Rómov a prisťahovalcov prezentujú veľmi podobne ako demografickú („invázia, záplava“), sociálnu („asociáli, paraziti“), bezpečnostnú („cigánski extrémisti a moslimskí teroristi“) a kultúrnu („neprispôsobiví“) hrozbu.

Otázka znie, čo zapríčiňuje to, že krajná pravica vníma jednotlivé menšiny takýmto spôsobom? Odpoveďou je jej ideológia. Ideológia je najčastejšie vnímaná ako súbor rôznych názorov, presvedčení a hodnôt, ktoré spoluvytvárajú svetonázor človeka ovplyvňujúci to, ako vníma a hodnotí rôzne javy okolo seba. Existujú pritom rôzne ideológie, z ktorých najznámejšie sú liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, komunizmus, feminizmus, nacionalizmus a fašizmus, prípadne ich rôzne kombinácie.

Čo jednotlivé ideológie od seba odlišuje, je skutočnosť, že rôzne témy vnímajú rôznym spôsobom. Napríklad, otázku rovnosti chápe konzervativizmus predovšetkým ako rovnosť pred zákonom, liberalizmus ako rovnosť príležitostí, socializmus ako sociálnu rovnosť a feminizmus ako rodovú rovnosť. Otázku práva zas liberalizmus najčastejšie vníma ako otázku ľudských a menšinových práv, socializmus ako otázku sociálnych práv, konzervativizmus ako otázku práva a poriadku a nacionalizmus ako otázku práva na sebaurčenie národa. Podobne je to aj s menšinami. Kým niektoré ideológie ako napríklad liberalizmus, vychádzajúci z pluralizmu, vníma menšiny ako prostriedok k spoločenskej rôznorodosti, ktorú hodnotí pozitívne, krajná pravica ich v dôsledku svojho ultranacionalizmu vníma naopak negatívne, ako hrozbu pre národ a jeho homogenitu, teda rovnakosť.

Otázka:

Ako vnímate menšiny? Ku ktorej interpretácii národnostných menšín sa prikláňate a prečo?

Tomáš Nociar

PhDr. Tomáš Nociar, PhD - absolvoval magisterské štúdium politológie na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorát získal na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša kurz o pravicovom extrémizme a radikalizme. Vo svojom výskume sa zaoberá ideológiou krajnej pravice a populizmu.

Archív autora